Revúca! Každý, kto vie čítať vybaví si v mysli aj prvé Slovenské gymnázium v Uhorsku. Mestečko akoby symbolizovalo slovenskú vzdelanosť, symbol hrdosti Slovákov. Mesto dalo nášmu Slovensko veľa osobností, tamojšie prvé gymnázium vychovalo celý rad významných ľudí. priameho účastníka SNP Pavla Hrušku, pôvodom z Klenovca. Pozn.autora).
Po príhovoroch hostí boli odovzdané pamätné vyznamenania gen. Viesta, ktoré udelil Klub generálov SR, ďalej pamätné medaile, udelené Mestom Revúca.
Je smutné, že napriek zaštite Ministerstva obrany SR sa aktu za uvedené ministerstvo nezúčastnil žiadny zástupca. Tak pamätnú plaketu generála Viesta primátorka mesta Revúca tomuto rezortu zašle poštou, obdobne ako niektorým ďalším hosťom, ktorí sa tejto udalosti napriek oficialnemu pozvaniu nezúčastnili.
Po pietnej spomienke od 11.00 hodine sa v dome Kultúry v Revúcej uskutočnila konferencia k osobnosti arm. gen. R. M. Viesta.
Na úvod konferencie zaspieval slovenskú hymnu Spevácky súbor pri Základnej umeleckej Škole v Revúcej. Oficialne otvoril konferenciu príhovorom podpredseda SZPB a predseda ObV SZPB v Rožňave Ing. Norbert Lacko. Po jeho príhovore odovzdala primátorka Revúcej MVDR. Eva Cireňová ďakovné listy spoluorganizátorom osláv a konferencie. Následne odovzdala za asistencie Ing. N. Lacku ceny pre víťazov výtvarnej a vedomostne súťaže žiakov základných škôl k odkazu protifašistického odboja.
Úvodný referát k osobnosti arm. Gen. R.M. Viesta prezentoval riaditeľ VHÚ v Bratislave plk. Mgr. Miroslav Čaplovič, PhDr. so zameraním o vojenskej služby oslávenca do roku 1920.
Vo svojom príspevku opísal životné obdobie a vojenskú službu jubilanta v období Rakúsko-Uhorskej monarchie, vypuknutia prvej svetovej vojny, účasť R. Viesta pri formovaní Československých légií v Srbsku, Rusku a jeho kariera v novovzniknutej Československej republike.
Na jeho referát nadviazal Mgr. Peter Chorváth, PhDr, z vojenského historického ústavu v Bratislave, ktorý prezentoval obdobie arm. gen. Viesta v rokoch 1921 až 1939.
Ďalší referát Mgr. Petra Chorváta, PhDr., prezentoval vojenskú službu v novovzniknutom Československu od rokov 1921 až 1939. Poukázal na diskriminačné zastúpenie Slovákov v dôstojníckom zbore Československej armády. Zdôraznil, že o osobnosti arm. gen. R. M. Viesta svedčí skutočnosť, že v medzivojnovom obodbí bol jediným Slovákom menovaným do generálskej hodnosti. V roku 1933 do hodnosti brigádneho generála, v roku 1938 do hodnosti divízneho generála. Charakterizoval postoje R. Viesta na udalosti Mnichova 1938, následnej Wiedenskej arbitráže a tragického 15. marca 1939.
Záverečný referát, rozsahom a obsahom najhodnotnejší prezentoval plk. v. v. doc. PhDr. Jozef Bystrický, CSc, z VHÚ Bratislave zameraný na obdobie pred vypuknutím druhej svetovej vojny a v jej priebehu, a úlohu arm. gen.Viesta v tomto období. Podrobne informoval o dôvodoch vrátane listu, ktorý zaslal rodine z Budapešti, keď sa rozhodol emigrovať v auguste 1939, kde zastupoval Slovensko v delemitačnej Maďarsko – Slovenskej komisii. Nečakane opustil Budapešť cez Rumunsko, Blízky východ odišiel do Francúzka, kde sa zapojil do formovania Československej jednotky vo Francúzku. Po páde Francúzska odišiel do Veľkej Británie, kde bol menovaný za člena exilovej vlády Dr. E. Beneša.
Prezentoval jeho príchod na Slovensko po vypuknutí SNP a prevzatie velenia od brig. generála Jána Goliana - 1. Čs. armády na Slovensku, ktoré bolo dohodnuté Londýnskou exilovou vládou a Moskovským vedením V príspevku poukázal najmä na ústup povstalcov do hôr a osudy obidvoch generálov až po zajatie v Pohronskom Bukovci dňa 3. novembra 1944, rôzne varianty jeho „udania“, vypočúvanie nemeckými bezpečnostými orgánmi, záujem KH.Franka o jeho vydanie do Prahy, ktorému zabránila až kategorická požiadavka Himlera, aby obaja generáli boli eskortovaní do Berlína. V závere zdôraznil, že nie sú žiadne konkrétne dôkazy o ich pobyte v Berlíne, ani okolnosti a miesto ich skonu. Posledné dôkazy o ich výskyte sú z polovice februára 1945 a ich najpravdepodobnejšie miesto skonu bol koncentračný tábor Flessenburg v Bavorsku.
Dovolím si podotknúť, že spomienkových osláv sa zúčastnil aj pplk. Marcell JURECH, syn gen. in memoriam. Jurecha, ktorého vydal prezident J. Tiso gestapu, pre podozrenie zo spolupráce s veľvyslancom ZSSR v Budapeštei, kde pôsobil ako vojenský atašé, a neskôr po odvolaní z prípravy prechodu celej jednotky k Červenej armáde v odbobí nasedenia na východnom fronte a jeho stopy končia v rovnakom období v rovnakom koncentračnom tábore.
V diskuzii predseda ZO SZPB v Revúcej JUDr. Ján Kochan navrhol pani primátorke, aby zvážila a prezentovala mestskému zastupiteľstvu v Revúcej, aby základná škola na ul. Hviezdoslavovej niesla názom „ZŠ arm. generála Rudolfa Viesta“.
V diskusii odznela aj informácia, že ZO SZPB, primátorka mesta Revúca a Hematologické transfúzne oddelenie nemocnice v Revúcej vyhlasili na dni 22.9.2015 (darovalo 13 darcov bezplatne krv) a 29.9.2015 „KVAPKU KRVI ARM. GENERÁLA VIESTA". Jej vyhodnotenie sa uskutoční až po tomto druhom termíne.
Konferenciu uzatvorila poďakovaním za účasť primátorka mesta Revúca MVDR. Eva Cireňova, ktorá účastníkov konferencie pozvala k prehliadke výstavy venovanej arm. gen. R. M. Viestovi v malej sále kultúrneho domu.
Po oficiálnom ukončení konferencie sa rozprúdila s historikmi VHÚ diskuzia o konšpiračných teóriach udania oboch generálov z radov ochracov z vysokoškolského oddielu, zavlečenia generálov po vojne do sovietských „gulagov“, ale aj podnetnými poznatkami napr. PhDr.Milana Sajenka zo Slavošoviec, ktorý popísal aj mená svedkov, ktorí hodnotili generála Viesta ako energického, zodpovedného veliteľa, ktorý osobne vykonal inšpekciu v oblasti Dobšinej, aby sa osobne presvedčil o stave budovania obranných linií v prípade napadnutia z Maďarska.
Foto autor príspevku
JUDr. Jozef Pupala
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.