sídlami je to pomerne neskoro, veď Muráň, Jelšavu, Tisovec či Štítnik nachádzame už na najstaršej mape Uhorska od Lazara Rosettiho z roku 1513. Príčinou tohto stavu je predovšetkým vtedajšia veľkosť a význam sídla ako hlavné kritérium, ktorým sa kartografi riadili pri rozhodovaní, či do mapy konkrétne mestá, resp. dediny zakreslia alebo nie. Revúca na Rosettiho mape z konca stredoveku logicky absentuje, pretože v tej dobe ešte nedisponovala mestskými výsadami a navyše bola v tomto období stále akoby v tieni susedného Muráňa ako významného strategického hradu a Jelšavy ako centra baníctva.
Poďme však späť k našej mape z roku 1682. Pokrýva územie o rozlohe približne 150 000 km2, kde je s výnimkou malej časti zachytené celé územie dnešného Slovenska, v minulosti nazývané ako Horné Uhorsko (Hungaria Superior). Samotná mapa je veľmi dobre zachovalou medirytinou s mierkou 1 : 700 000, má stredne veľké rozmery 58 x 97 cm a do kompaktného celku je zlepená z troch častí. Jej výzdoba pozostáva z názvovej kartuše so znakom Uhorska, ktorý je doplnený pre danú dobu typickou alegorickou figurálnou kresbou. Vpravo dole nachádzame dosku s grafickými mierkami v uhorských a nemeckých míľach, uprostred dole zaujme smerová ružica. Reliéf je vyjadrený ešte primitívnou, tzv. kopčekovou metódou, kde sú jednotlivé vrchy zakreslené v podobe kopcov. Obsah mapy je veľmi podrobný, obsahuje názvy miest, dedín, hradov, riek, pohorí a stolíc. Muránska dolina v tomto smere nie je výnimkou, veď autor do mapy zakreslil takmer všetky obce nášho regiónu Revúcu nevynímajúc. Je zaujímavé, že vzhľadom na dobu vzniku a použité metódy je mapa pomerne presná, čoho dôkazom je relatívne malá odchýlka umiestnenia Revúcej oproti skutočnosti, ktorá predstavuje iba 1,9 km. Na mape Revúcu nachádzame pod názvom „Reuulka“, čo azda môže zvádzať k zámene s Revúčkou. Tu ale treba poznamenať, že v tomto období na rozdiel od Revúčky figurovala Revúca už ako mesto, mala teda väčší hospodársky význam, počet usadlostí i obyvateľov, hoci bola zdecimovaná tureckou nadvládou (tá skončila v roku 1690). Je preto vysoko nepravdepodobné, že by si toho Reiner ako autor mapy nebol vedomý a dopustil sa takejto chyby. Z ďalších susedných obcí môžeme na mape identifikovať napríklad Muráň (Muran), Muránsku Dlhú Lúku (Langevise), Mokrú Lúku (Nasevise), Revúcku Lehotu (Leota), Lubeník (Lubenik) či Jelšavu (Elze). Dnes je mapa súčasťou skutočne rozsiahlej Mollovej mapovej zbierky uloženej v Moravskom zemskom múzeu v Brne.
Na záver je potrebné skonštatovať, že spomínaná mapa predstavuje zaujímavý zdroj pre regionálne dejiny nielen Revúcej či Gemera, ale v širšom kontexte aj ďalších regiónov Slovenska. Samotnú tému najstaršieho vyobrazenia Revúcej na mape však nemožno považovať za definitívne uzavretú, nakoľko je stále možné, že sa v niektorých muzeálnych alebo súkromných zbierkach nachádzajú mapy staršieho datovania, ktoré by posunuli kartografické zobrazenie Revúcej do ešte dávnejších dôb.
Mgr. Marek Valko
{gallery}kultura/pohladnice/mapa{/gallery}

































V súčasnosti sa stáva štúdium historických máp čoraz populárnejším nielen na akademickej pôde univerzít, ale aj v radoch amatérskych bádateľov. Samotné staré mapy sú v dnešnom ponímaní zaujímavé nielen z hľadiska historickej geografie, ale aj regionálnej histórie, pretože umožňujú bádateľom získať častokrát zaujímavé informácie o vývoji, zmenách a podmienkach konkrétnych regiónov v historickom kontexte. Na tento účel sú vďaka svojej veľkej mierke a podrobnosti vhodné predovšetkým mapy vojenských mapovaní. Naopak, mapy stredných mierok zobrazujú väčšie územia, sú menej detailné, a preto pri výskume regiónov menej využiteľné. A práve jednou z takýchto máp je aj mapa Regni Hungariae (Uhorského kráľovstva) z roku 1682. Jej autorom je Johann Alexander Reiner, cisársky dvorný inžinier, ktorý pri tvorbe mapy spolupracoval so známym frankfurtským medirytcom Matthiasom Greischerom. Pre Revúcu je táto mapa významná z dôvodu, že ide o doposiaľ najstaršie známe zobrazenie nášho mesta na akejkoľvek mape. V porovnaní s ostatnými gemerskými
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-