sídlami je to pomerne neskoro, veď Muráň, Jelšavu, Tisovec či Štítnik nachádzame už na najstaršej mape Uhorska od Lazara Rosettiho z roku 1513. Príčinou tohto stavu je predovšetkým vtedajšia veľkosť a význam sídla ako hlavné kritérium, ktorým sa kartografi riadili pri rozhodovaní, či do mapy konkrétne mestá, resp. dediny zakreslia alebo nie. Revúca na Rosettiho mape z konca stredoveku logicky absentuje, pretože v tej dobe ešte nedisponovala mestskými výsadami a navyše bola v tomto období stále akoby v tieni susedného Muráňa ako významného strategického hradu a Jelšavy ako centra baníctva.
Poďme však späť k našej mape z roku 1682. Pokrýva územie o rozlohe približne 150 000 km2, kde je s výnimkou malej časti zachytené celé územie dnešného Slovenska, v minulosti nazývané ako Horné Uhorsko (Hungaria Superior). Samotná mapa je veľmi dobre zachovalou medirytinou s mierkou 1 : 700 000, má stredne veľké rozmery 58 x 97 cm a do kompaktného celku je zlepená z troch častí. Jej výzdoba pozostáva z názvovej kartuše so znakom Uhorska, ktorý je doplnený pre danú dobu typickou alegorickou figurálnou kresbou. Vpravo dole nachádzame dosku s grafickými mierkami v uhorských a nemeckých míľach, uprostred dole zaujme smerová ružica. Reliéf je vyjadrený ešte primitívnou, tzv. kopčekovou metódou, kde sú jednotlivé vrchy zakreslené v podobe kopcov. Obsah mapy je veľmi podrobný, obsahuje názvy miest, dedín, hradov, riek, pohorí a stolíc. Muránska dolina v tomto smere nie je výnimkou, veď autor do mapy zakreslil takmer všetky obce nášho regiónu Revúcu nevynímajúc. Je zaujímavé, že vzhľadom na dobu vzniku a použité metódy je mapa pomerne presná, čoho dôkazom je relatívne malá odchýlka umiestnenia Revúcej oproti skutočnosti, ktorá predstavuje iba 1,9 km. Na mape Revúcu nachádzame pod názvom „Reuulka“, čo azda môže zvádzať k zámene s Revúčkou. Tu ale treba poznamenať, že v tomto období na rozdiel od Revúčky figurovala Revúca už ako mesto, mala teda väčší hospodársky význam, počet usadlostí i obyvateľov, hoci bola zdecimovaná tureckou nadvládou (tá skončila v roku 1690). Je preto vysoko nepravdepodobné, že by si toho Reiner ako autor mapy nebol vedomý a dopustil sa takejto chyby. Z ďalších susedných obcí môžeme na mape identifikovať napríklad Muráň (Muran), Muránsku Dlhú Lúku (Langevise), Mokrú Lúku (Nasevise), Revúcku Lehotu (Leota), Lubeník (Lubenik) či Jelšavu (Elze). Dnes je mapa súčasťou skutočne rozsiahlej Mollovej mapovej zbierky uloženej v Moravskom zemskom múzeu v Brne.
Na záver je potrebné skonštatovať, že spomínaná mapa predstavuje zaujímavý zdroj pre regionálne dejiny nielen Revúcej či Gemera, ale v širšom kontexte aj ďalších regiónov Slovenska. Samotnú tému najstaršieho vyobrazenia Revúcej na mape však nemožno považovať za definitívne uzavretú, nakoľko je stále možné, že sa v niektorých muzeálnych alebo súkromných zbierkach nachádzajú mapy staršieho datovania, ktoré by posunuli kartografické zobrazenie Revúcej do ešte dávnejších dôb.
Mgr. Marek Valko
{gallery}kultura/pohladnice/mapa{/gallery}
































V súčasnosti sa stáva štúdium historických máp čoraz populárnejším nielen na akademickej pôde univerzít, ale aj v radoch amatérskych bádateľov. Samotné staré mapy sú v dnešnom ponímaní zaujímavé nielen z hľadiska historickej geografie, ale aj regionálnej histórie, pretože umožňujú bádateľom získať častokrát zaujímavé informácie o vývoji, zmenách a podmienkach konkrétnych regiónov v historickom kontexte. Na tento účel sú vďaka svojej veľkej mierke a podrobnosti vhodné predovšetkým mapy vojenských mapovaní. Naopak, mapy stredných mierok zobrazujú väčšie územia, sú menej detailné, a preto pri výskume regiónov menej využiteľné. A práve jednou z takýchto máp je aj mapa Regni Hungariae (Uhorského kráľovstva) z roku 1682. Jej autorom je Johann Alexander Reiner, cisársky dvorný inžinier, ktorý pri tvorbe mapy spolupracoval so známym frankfurtským medirytcom Matthiasom Greischerom. Pre Revúcu je táto mapa významná z dôvodu, že ide o doposiaľ najstaršie známe zobrazenie nášho mesta na akejkoľvek mape. V porovnaní s ostatnými gemerskými
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-