V súčasnosti sa stáva štúdium historických máp čoraz populárnejším nielen na akademickej pôde univerzít, ale aj v radoch amatérskych bádateľov. Samotné staré mapy sú v dnešnom ponímaní zaujímavé nielen z hľadiska historickej geografie, ale aj regionálnej histórie, pretože umožňujú bádateľom získať častokrát zaujímavé informácie o vývoji, zmenách a podmienkach konkrétnych regiónov v historickom kontexte. Na tento účel sú vďaka svojej veľkej mierke a podrobnosti vhodné predovšetkým mapy vojenských mapovaní. Naopak, mapy stredných mierok zobrazujú väčšie územia, sú menej detailné, a preto pri výskume regiónov menej využiteľné. A práve jednou z takýchto máp je aj mapa Regni Hungariae (Uhorského kráľovstva) z roku 1682. Jej autorom je Johann Alexander Reiner, cisársky dvorný inžinier, ktorý pri tvorbe mapy spolupracoval so známym frankfurtským medirytcom Matthiasom Greischerom. Pre Revúcu je táto mapa významná z dôvodu, že ide o doposiaľ najstaršie známe zobrazenie nášho mesta na akejkoľvek mape. V porovnaní s ostatnými gemerskými sídlami je to pomerne neskoro, veď Muráň, Jelšavu, Tisovec či Štítnik nachádzame už na najstaršej mape Uhorska od Lazara Rosettiho z roku 1513. Príčinou tohto stavu je predovšetkým vtedajšia veľkosť a význam sídla ako hlavné kritérium, ktorým sa kartografi riadili pri rozhodovaní, či do mapy konkrétne mestá, resp. dediny zakreslia alebo nie. Revúca na Rosettiho mape z konca stredoveku logicky absentuje, pretože v tej dobe ešte nedisponovala mestskými výsadami a navyše bola v tomto období stále akoby v tieni susedného Muráňa ako významného strategického hradu a Jelšavy ako centra baníctva.
Poďme však späť k našej mape z roku 1682. Pokrýva územie o rozlohe približne 150 000 km2, kde je s výnimkou malej časti zachytené celé územie dnešného Slovenska, v minulosti nazývané ako Horné Uhorsko (Hungaria Superior). Samotná mapa je veľmi dobre zachovalou medirytinou s mierkou 1 : 700 000, má stredne veľké rozmery 58 x 97 cm a do kompaktného celku je zlepená z troch častí. Jej výzdoba pozostáva z názvovej kartuše so znakom Uhorska, ktorý je doplnený pre danú dobu typickou alegorickou figurálnou kresbou. Vpravo dole nachádzame dosku s grafickými mierkami v uhorských a nemeckých míľach, uprostred dole zaujme smerová ružica. Reliéf je vyjadrený ešte primitívnou, tzv. kopčekovou metódou, kde sú jednotlivé vrchy zakreslené v podobe kopcov. Obsah mapy je veľmi podrobný, obsahuje názvy miest, dedín, hradov, riek, pohorí a stolíc. Muránska dolina v tomto smere nie je výnimkou, veď autor do mapy zakreslil takmer všetky obce nášho regiónu Revúcu nevynímajúc. Je zaujímavé, že vzhľadom na dobu vzniku a použité metódy je mapa pomerne presná, čoho dôkazom je relatívne malá odchýlka umiestnenia Revúcej oproti skutočnosti, ktorá predstavuje iba 1,9 km. Na mape Revúcu nachádzame pod názvom „Reuulka“, čo azda môže zvádzať k zámene s Revúčkou. Tu ale treba poznamenať, že v tomto období na rozdiel od Revúčky figurovala Revúca už ako mesto, mala teda väčší hospodársky význam, počet usadlostí i obyvateľov, hoci bola zdecimovaná tureckou nadvládou (tá skončila v roku 1690). Je preto vysoko nepravdepodobné, že by si toho Reiner ako autor mapy nebol vedomý a dopustil sa takejto chyby. Z ďalších susedných obcí môžeme na mape identifikovať napríklad Muráň (Muran), Muránsku Dlhú Lúku (Langevise), Mokrú Lúku (Nasevise), Revúcku Lehotu (Leota), Lubeník (Lubenik) či Jelšavu (Elze). Dnes je mapa súčasťou skutočne rozsiahlej Mollovej mapovej zbierky uloženej v Moravskom zemskom múzeu v Brne.
Na záver je potrebné skonštatovať, že spomínaná mapa predstavuje zaujímavý zdroj pre regionálne dejiny nielen Revúcej či Gemera, ale v širšom kontexte aj ďalších regiónov Slovenska. Samotnú tému najstaršieho vyobrazenia Revúcej na mape však nemožno považovať za definitívne uzavretú, nakoľko je stále možné, že sa v niektorých muzeálnych alebo súkromných zbierkach nachádzajú mapy staršieho datovania, ktoré by posunuli kartografické zobrazenie Revúcej do ešte dávnejších dôb.
Mgr. Marek Valko
{gallery}kultura/pohladnice/mapa{/gallery}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.