Nový školský rok 2010/2011 na Základnej škole Ivana Branislava Zocha v Revúcej sa už začal pod vedením novej riaditeľky Mgr. Adriany Kvetkovej. Do tejto funkcie bola vymenovaná dňom 1. augusta 2010, a to po rozhodnutí dovtedajšieho riaditeľa PaedDr. Jozefa Sabola odísť do starobného dôchodku a na základe výberového konania na uvoľnené miesto. Menovací dekrét pani Kvetkovej odovzdala primátorka mesta Revúca pani Eva Cireňová. Pri tejto príležitosti oslovili Revúcke listy novú riaditeľku, ktorá bola dosiaľ na tejto škole zástupkyňou riaditeľa, aby im ešte pred začiatkom školského roku odpovedala na jedinú otázku: sa Základná škola I. B. Zocha v Revúcej začala orientovať na tvorivo humanistickú koncepciu. Zmenil sa náhľad na prácu učiteľa a postavenie žiaka a aj tým sa Vaša škola odlišovala od iných základných škôl na území mesta. Budete pokračovať v duchu tejto koncepcie, alebo chystáte aj nejaké zmeny vo výchovno - vzdelávacom procese?"
- Škola by mala byť miestom, kde sa dieťa cíti dobre. Kvalitné vzdelanie je možné zabezpečiť len vtedy, keď obsah vzdelávania bude zodpovedať rozvoju osobnosti žiaka, spoločenským požiadavkám, rozvoju vedy a kultúry. Táto premena tradičnej školy na modernú sa začala už pred niekoľkými rokmi práve pod vedením PaedDr. Jozefa Sabola, ktorý už vtedy cítil potrebu meniť zaužívané postupy práce so žiakmi. Víziou školy, ktorú sme si vyšpecifikovali, je: vytvorenie školy ako tvorivej dielne s možnosťou odborného a kreatívneho rastu žiaka a učiteľa. Základným cieľom bola a naďalej ostáva celková kultivácia osobnosti žiaka, poskytnutie dostatočného priestoru na prejavenie potencie, ktorá je v každom človeku. Podľa mňa má škola dať žiakovi základné nevyhnutné poznatky pre život, poskytnúť mu najnovšie informácie, aby ich vedel uplatniť v štúdiu a v praktickom živote. Aby sa žiak v škole mohol učiť, chcel učiť a aby sa vedel učiť, je potrebné vedieť vytvoriť príjemnú atmosféru a ponúkať kvalitné služby. Pre školu je základným problémom utvorenie názoru na to, ako by chcela byť videná. Vychádza sa pri nej z celkovej koncepcie, za akým účelom bola vytvorená a aké sú jej ciele. Pozornosť na seba môžeme pritiahnuť tým, že sme dobrí, ale aj tým, že sme iní. Naša odlišnosť od iných škôl v meste je naša silná stránka. Aj v budúcnosti budeme uprednostňovať výchovu, modelovať osobnosť, ktorá bude schopná prekonávať stresy, záťaže a konflikty dnešného sveta. V hodnotovom rebríčku budú na popredných miestach: múdrosť, dobro, krása. Program školy je postavený tak, aby umožňoval rozvíjať pozitívne ľudské stránky žiaka. Vychádza z toho, že v súčasných, extrémne zložitých sociálnych vzťahoch jedincovi nestačí iba množstvo informácií, poznatkov a vedomostí. Potrebuje vedieť riešiť problémy, vyrovnať sa so záťažovými situáciami, položiť si pred seba ciele, teda potrebuje poznať svoje možnosti a osobné predpoklady.
Zmyslom našej práce by malo byť, aby každý žiak bol úspešný. Optimalizovať svoju prácu tak, aby vedenie každého žiaka bolo zladené s jeho vývojom, s ohľadom na jeho rozumové, povahové a fyzické možnosti v súlade s učebnými osnovami pre ZŠ. Svoju pozornosť chcem sústrediť na osobnostný rozvoj žiaka. Postupne meniť prevahu vzdelávacej funkcie nad výchovnou.
Dominantnými sú a ostanú postoje a hodnoty - k sebe, ľuďom, prírode, zručnosti - práca s informáciami, komunikácia a spolupráca s ľuďmi, tvorivé riešenie problémov, a potom vedomosti - ich vyhľadávanie, objavovanie a tvorenie samotným žiakom. Už sa urobil závažný a zároveň odvážny krok smerom k modernej škole. Tým, že sa na prvé miesto dostali postoje a hodnoty, na druhé miesto zručnosti a potom vedomosti, priblížila sa škola k reálnemu životu, kde najdôležitejšie sú hodnoty a postoje. Ťažiskom vyučovania by mali byť ešte viac aktívne vyučovacie metódy – riešenie problémových úloh, tvorivé hry, dramatizácia, projekty, diskusia, využívanie najnovších informačných technológií.“
(Prevzaté z Revúckych listov č.14/2010 so súhlasom vedenia redakcie)
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.