Obyvatelia Revúcej si pripomenuli 65. výročie ukončenia 2. svetovej vojny
Napísal(a) Karol Žigo
Pri príležitosti jubilejného 65. výročia ukončenia 2. svetovej vojny a Dňa víťazstva nad fašizmom sa na Námestí slobody v Revúcej uskutočnila 7. mája 2010 spomienková slávnosť. Pri pamätníku oslobodenia slávnostný príhovor k účastníkom slávnosti predniesla viceprimátorka mesta Revúca Ing. Viera Hanesovská a delegácia mesta vedená primátorkou MVDr. Evou Cireňovou položila veniec vďaky. V Mestskom dome kultúry odovzdali niektorým účastníkom oslobodzovacích bojov z Revúcej Pamätné listy. Jedným z nich bol aj pán Elemír Pechovič (na fotografii Karola Žigu). V slávnostnom prejave viceprimátorka mesta Revúca Ing. V. Hanesovskej povedala: považujem za dôstojné, že si práve dnes, a práve na tomto mieste, spoločne pripomíname 65. výročie ukončenia druhej svetovej vojny v Európe. Práve toľko rokov uplynulo od chvíle, čo dlho očakávané slovo mier naplnilo radosťou srdcia Európanov. Prinášal im vytúžený koniec utrpenia a kynoženia vojakov i civilov. Detí, žien i starcov. Na frontoch i v zázemí správa o mieri prinášala novú nádej. Nádej na pokojný život po šiestich tragických rokoch.
Druhá svetová vojna si vybrala veľkú daň na ľudskej civilizácii. Dejiny nám pripomínajú desiatky miliónov padlých, stovky miliónov hladujúcich a ponižovaných. Zničené mestá, dediny, priemyselné centrá i dopravné trasy. Zamínované polia i pobrežné vody. Zničené i stratené pamiatky. Vydrancované zdroje, zničená príroda.
S úctou sa skláňame najmä pred tými, ktorí obetovali svoje životy, aby zastavili fašistické plienenie, zlomili jeho jarmo. Boli to ľudia, ktorí však mali svoje rodiny. Doma po nich ostali vdovy a siroty. Matky a otcovia, ktorí sa nedočkali návratu svojich synov, ktorým vojenský rozkaz a vlastenecký cit prikázal ísť brániť vlasť a poraziť jej nepriateľa. Ľudia, ktorí mali svoje sny a svoje predstavy ako žiť slobodný život v mieri. Ich životy vyhasli, aby ho v mieri mohli žiť ich spoluobčania.
Aj Slovensko poznačila realita druhej svetovej vojny. Bola tu zložitá existencia totalitného režimu, ktorý dovolil vyviesť svojich občanov do nacistických koncentračných táborov, ktorý sa zúčastnil útoku na Poľsko, vyslal svoje divízie na východný front. Ale bol tu aj občiansky i vojenský podzemný odboj, ktorý vyvrcholil Slovenským národným povstaním proti pokusu Wehrmachtu o okupáciu Slovenska. A potom dlhých 8 mesiacov prechodu frontu.
Ťažké boje o Duklu, v Dargovskom priesmyku, pri Liptovskom Mikuláši, či na brehoch Hrona skropili krvou túto krajinu. Po celom Slovensku máme vojenské cintoríny. Hroby Slovákov, Rusov, Ukrajincov, Rusínov, Rumunov, Poliakov, Francúzov, Nemcov i príslušníkov iných národov. Tieto hroby sú pre nás mementom. Aby sme nedovolili šíriť ideologickú nenávisť, ktorá vyúsťuje do konfliktov a vojen.
Slovensko si musí a chce pamätať obete, ktoré si vyžiadala druhá svetová vojna. Slováci si musia a chcú pamätať zverstvá, ktoré napáchal fašizmus.
8. máj 1945 nadobro skoncoval s časmi, keď fašizmus vstupoval do európskej politiky. Vojenskou silou spojencov definitívne porazil ideológiu, ktorá sa snažila o ovládnutie sveta, ktorá nehanebne určovala: ten je nadčlovek, ten podradná rasa. I to, kto nemá právo na život. Aj preto sa dnes staviame na odpor každej ideológii, v duchu ktorej sa jej predstavitelia neštítia ubíjať milióny ľudí, robiť na nich zverské pokusy, zabíjať nevinných a ničiť všetko, k čomu pociťujú nenávisť.
Druhá svetová vojna sa v máji 1945 v Európe skončila. No jej následky sme museli prekonávať ešte veľmi dlho. Žiaľ, aj rozdelenie sfér vplyvu medzi víťazné mocnosti zabrzdilo viaceré krajiny v slobodnom demokratickom rozvoji. Patrili sme medzi ne i my. Mier, sloboda a demokracia. To sú sny a túžby protifašistických bojovníkov, ktoré v krajinách strednej a východnej Európy hľadajú svoju skutočnú tvár. Odvrátenú tvár železnej opony.
My sa dnes naše predstavy o slobodnom, demokratickom a mierovom živote snažíme realizovať v samostatnom štáte, v suverénnej a zvrchovanej Slovenskej republike. Zostávame verní ideálom, ktoré stmelili spojencov proti Hitlerovi a jeho mašinérii. Zotrvávame na ceste slobody ako zvrchovaný a zodpovedný národ.
Koniec druhej svetovej vojny, porážka fašizmu a nastolenie stabilných demokratických politických pomerov otvorili cestu k spolupráci a integrácii v Európe. Ešte pred časom rozdelené národy dnes úzko spolupracujú, vytvárajú bezpečnú a prosperujúcu Európu. Európa so spoločnou bezpečnostnou a zahraničnou politikou, so spoločnými hodnotami je základným predpokladom, že také konflikty, akým bola druhá svetová vojna, Európu už viackrát neponížia. Naša angažovanosť v Európskej únii je jasným svedectvom, ako veľmi nám na hodnotách slobody, politickej a sociálnej stability, medzinárodnej spolupráce a demokracie záleží.
Vážení prítomní, drahí spoluobčania,
pri tomto pamätníku osloboditeľov sa v hlbokej úcte klaniame pamiatke tých, ktorí nám vybojovali koniec druhej svetovej vojny a prispeli svojím hrdinstvom k nastoleniu mieru. Ďakujeme im za to, že dnes môžeme žiť v stabilnej a rozvíjajúcej sa krajine, v tej časti sveta, ktorá bola dlho skúšaná, no obstála so cťou.
Nikdy nezabudneme na vojnové obete, ani na utrpenie civilného obyvateľstva. Nezabudneme na nepopierateľnú skutočnosť, že aj ich zásluhou je dnes Slovensko uznávanou a rešpektovanou krajinou, ktorá stojí na strane demokracie a slobody pre všetkých."
7. máj 2010
Karol Žigo
{gallery}obsah/revuca/den{/gallery}
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-