Mesto Revúca pod záštitou Martina Glváča, ministra obrany SR, v spolupráci s Vojenským historickým ústavom Bratislava, Oblastnou organizáciou SZPB Rožňava, Základnou organizáciou SZPB generála Viesta Revúca a Klubom generálov SR organizujú spomienkovú slávnosť spojenú s konferenciou venovanú 125. výročiu narodenia revúckeho rodáka armádneho generála Rudolfa Viesta, ktorá sa uskutoční 24. septembra v Revúcej. a potom od roku 1900 meštiansku školu. V maďarskej metropole vyštudoval vyššiu priemyselnú školu.
Ako dobrovoľník bol 1. októbra 1911 povolaný do jednoročnej vojenskej služby, ktorú si odslúžil v Rakúsku. 1. augusta 1914, po vyhlásení všeobecnej mobilizácie, nastúpil na výkon vojenskej služby rakúsko – uhorskej armády a vo funkcii veliteľa čaty ho odvelili na front prvej svetovej vojny. Vojenskú uniformu už nevyzliekol a stal sa vojakom z povolania. V auguste 1915 sa prihlásil do srbskej armády. Vo februári 1917 bol na vlastnú žiadosť preložený do právomoci komisie pre formovanie československých vojsk v Rusku. Podieľal sa na nábore do československých légií v Rusku, s ktorými prešiel Sibír. V roku 1920 sa vrátil do vlasti, do novovytvorenej Československej republiky, ako veliteľ pluku v hodnosti majora. V roku 1921 bol prijatý do československej armády ako dôstojník z povolania. Zastával dôležité diplomatické a veliteľské funkcie. V roku 1933 bol povýšený na brigádneho generála. V tom čase bol v československej armáde jediným Slovákom, ktorý dosiahol túto hodnosť, neskôr bol povýšený na divízneho generála.
Odchod do exilu
V roku 1939 sa vytvorením Slovenského štátu a Protektorátu Čechy a Morava zavŕšilo rozbitie Československa, ktoré sa R. Viesta hlboko dotklo. Chcel odísť do exilu, ale odrádzali ho, aby ako vysoký vojenský funkcionár zotrval v pohnutých časoch na Slovensku a svojimi skúsenosťami a váhou svojej autority vplýval na dianie. A preto zotrval. Po vzniku Slovenskej republiky predseda vlády nového štátu Jozef Tiso ho ustanovil za generálneho inšpektora formujúcej sa slovenskej vojenskej armády. Situácia v lete 1939 naozaj spela k vojnovému konfliktu. O svojom rozhodnutí odísť zo Slovenska sa nezmieňoval, v jednom si však bol istý, keď nastane kritická chvíľa, odíde. Koncom augusta sa zdržiaval v Budapešti pri plnení služobných povinností. Poslal list rodine i ministrovi národnej obrany, že odchádza do exilu. Emigroval do Francúzska, kde si robil poznámky zo svojich dojmov. Takto za päť rokov zapísal štyri zošity. V roku 1940 bol chvíľu veliteľom 1. československej divízie vo Francúzsku, potom sa preplavil z Francúzska do Veľkej Británie, kde sa zúčastňoval na práci československej vlády v Londýne. V roku 1942 vystúpil v BBC, kde slovenských vojakov vyzval, aby nebojovali proti Rusom.
Odsúdený na trest smrti a posledný rozkaz...
Slovenský štát sa dokázal právne tvrdo vysporiadať s ľuďmi, ktorí z neho odišli. V neprítomnosti bol vojenským súdom v Bratislave odsúdený na trest smrti a pozbavený slovenského štátneho občianstva a prezident Tiso mu odmietol udeliť milosť. V roku 1944 prišiel na Slovensko. Hoci bol vážne chorý, ujal sa velenia povstaleckej armády v Slovenskom národnom povstaní. Stal sa predsedom Rady na obranu Slovenska a člen Slovenskej národnej rady v Banskej Bystrici. Po ofenzíve nemeckých vojsk vydal na Donovaloch v noci z 27. na 28. októbra posledný rozkaz na prechod celej povstaleckej armády na partizánsky spôsob boja. Po odchode do hôr boli spolu s generálom Jánom Golianom zatknutí Nemcami. Pri vypočúvaní sa správal dôstojne, hodný cti vysokého dôstojníka československej armády.
Jeho životná púť skončila na neznámom mieste v roku 1945. Popravu pravdepodobne vykonali v koncentračnom tábore vo Flossenbürgu v presne nezistenom čase. Počas života i po svojej smrti bol vyznamenaný mnohými domácimi i zahraničnými radmi a medailami. V roku 1945 bol in memoriam povýšený do hodnosti armádneho generála.
Text a foto: Martina Urbanová
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.