Mesto Revúca pod záštitou Martina Glváča, ministra obrany SR, v spolupráci s Vojenským historickým ústavom Bratislava, Oblastnou organizáciou SZPB Rožňava, Základnou organizáciou SZPB generála Viesta Revúca a Klubom generálov SR organizujú spomienkovú slávnosť spojenú s konferenciou venovanú 125. výročiu narodenia revúckeho rodáka armádneho generála Rudolfa Viesta, ktorá sa uskutoční 24. septembra v Revúcej. a potom od roku 1900 meštiansku školu. V maďarskej metropole vyštudoval vyššiu priemyselnú školu.
Ako dobrovoľník bol 1. októbra 1911 povolaný do jednoročnej vojenskej služby, ktorú si odslúžil v Rakúsku. 1. augusta 1914, po vyhlásení všeobecnej mobilizácie, nastúpil na výkon vojenskej služby rakúsko – uhorskej armády a vo funkcii veliteľa čaty ho odvelili na front prvej svetovej vojny. Vojenskú uniformu už nevyzliekol a stal sa vojakom z povolania. V auguste 1915 sa prihlásil do srbskej armády. Vo februári 1917 bol na vlastnú žiadosť preložený do právomoci komisie pre formovanie československých vojsk v Rusku. Podieľal sa na nábore do československých légií v Rusku, s ktorými prešiel Sibír. V roku 1920 sa vrátil do vlasti, do novovytvorenej Československej republiky, ako veliteľ pluku v hodnosti majora. V roku 1921 bol prijatý do československej armády ako dôstojník z povolania. Zastával dôležité diplomatické a veliteľské funkcie. V roku 1933 bol povýšený na brigádneho generála. V tom čase bol v československej armáde jediným Slovákom, ktorý dosiahol túto hodnosť, neskôr bol povýšený na divízneho generála.
Odchod do exilu
V roku 1939 sa vytvorením Slovenského štátu a Protektorátu Čechy a Morava zavŕšilo rozbitie Československa, ktoré sa R. Viesta hlboko dotklo. Chcel odísť do exilu, ale odrádzali ho, aby ako vysoký vojenský funkcionár zotrval v pohnutých časoch na Slovensku a svojimi skúsenosťami a váhou svojej autority vplýval na dianie. A preto zotrval. Po vzniku Slovenskej republiky predseda vlády nového štátu Jozef Tiso ho ustanovil za generálneho inšpektora formujúcej sa slovenskej vojenskej armády. Situácia v lete 1939 naozaj spela k vojnovému konfliktu. O svojom rozhodnutí odísť zo Slovenska sa nezmieňoval, v jednom si však bol istý, keď nastane kritická chvíľa, odíde. Koncom augusta sa zdržiaval v Budapešti pri plnení služobných povinností. Poslal list rodine i ministrovi národnej obrany, že odchádza do exilu. Emigroval do Francúzska, kde si robil poznámky zo svojich dojmov. Takto za päť rokov zapísal štyri zošity. V roku 1940 bol chvíľu veliteľom 1. československej divízie vo Francúzsku, potom sa preplavil z Francúzska do Veľkej Británie, kde sa zúčastňoval na práci československej vlády v Londýne. V roku 1942 vystúpil v BBC, kde slovenských vojakov vyzval, aby nebojovali proti Rusom.
Odsúdený na trest smrti a posledný rozkaz...
Slovenský štát sa dokázal právne tvrdo vysporiadať s ľuďmi, ktorí z neho odišli. V neprítomnosti bol vojenským súdom v Bratislave odsúdený na trest smrti a pozbavený slovenského štátneho občianstva a prezident Tiso mu odmietol udeliť milosť. V roku 1944 prišiel na Slovensko. Hoci bol vážne chorý, ujal sa velenia povstaleckej armády v Slovenskom národnom povstaní. Stal sa predsedom Rady na obranu Slovenska a člen Slovenskej národnej rady v Banskej Bystrici. Po ofenzíve nemeckých vojsk vydal na Donovaloch v noci z 27. na 28. októbra posledný rozkaz na prechod celej povstaleckej armády na partizánsky spôsob boja. Po odchode do hôr boli spolu s generálom Jánom Golianom zatknutí Nemcami. Pri vypočúvaní sa správal dôstojne, hodný cti vysokého dôstojníka československej armády.
Jeho životná púť skončila na neznámom mieste v roku 1945. Popravu pravdepodobne vykonali v koncentračnom tábore vo Flossenbürgu v presne nezistenom čase. Počas života i po svojej smrti bol vyznamenaný mnohými domácimi i zahraničnými radmi a medailami. V roku 1945 bol in memoriam povýšený do hodnosti armádneho generála.
Text a foto: Martina Urbanová
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.