richtár, mešťanosta, rodoľub, mecén, cirkevný činiteľ, zakladajúci člen Matice slovenskej. Narodil sa pred 190 rokmi - 8.2.1822 v Kameňanoch. Do Revúcej prišiel v roku 1841, kde si zriadil obchod. Ihneď sa zapojil do národnobuditeľskej činnosti a stal sa knihovníkom prvej slovenskej knižnice v meste.
Revúckym richtárom bol v rokoch:1850 - 1852, od 28. januára 1862 do 8. mája 1862 (vzdal sa) a mešťanostom v rokoch 1869 - 1870. Štyri desiatky rokov bol senátorom mesta. V meste založil ústav pre siroty. Bol činovníkom v evanjelickej cirkvi - v Revúcej sa stal presbyterom a v Chyžnom zborovým dozorcom. Matej Nandrássy bol roduverným Slovákom. Hoci jeho presvedčenie mu v tom období bolo skôr na prekážku, zachoval si ho až do smrti. Jeho životným cieľom bolo vytvorenie slovenskej strednej školy v Revúcej. Už v roku 1849 spolu so Samuelom (Samom) Tomášikom išli do Viedne na panovnícky dvor, aby ako predstavitelia Muránskej doliny, okrem iného, žiadali aj pomoc pri zriaďovaní slovenských škôl. V roku 1852 podporoval návrh na zriadenie slovenskej reálky v Revúcej. V júni 1861 sa spolu s Karolom Pavlom Štefančokom zúčastnil memorandového národného zhromaždenia v Martine, za čo ho nazvali zradcom vlasti a pozbavili funkcie senátora. V roku 1862 sa stal členom prípravného výboru pre založenie slávneho revúckeho gymnázia, ktorému spolu s manželkou venovali 200 zlatých ako základinu.
Počas celej existencie, v rokoch 1862 - 1874, bol jeho miestnym dozorcom (inšpektorom) a neustále ho podporoval finančne a materiálne. Organizoval zbierky na jeho udržiavanie, riešil problémy s otvorením ďalšej slovenskej školy Učiteľského semeniska (ústavu), ako i so zabezpečovaním chodu školskej jedálne.
Intenzívne pomáhal pri výstavbe novej budovy gymnázia, stavanej zo zbierok v rokoch 1871 - 1874. Veľa úsilia vynakladal na odrážanie útokov proti gymnáziu, jeho študentom a profesorom, ktorým vypomáhal aj po násilnom zatvorení školy, keď ostali bez práce. O jeho zásluhách Július Botto napísal: „Nandrássy bol v gymnáziu všetko, vykonávajúcou pravicou a exekutívou a nebyť domu Nandrássyovského, tak myslím, že by sa aj gymnázium revúcke sotva života dožilo". Zomrel 30. 5. 1889. Jeho osobnosť v Revúcej pripomína pamätná tabuľa na Nandrássyho dome (sídlo Slovenskej sporiteľne) na Námestí slobody a hrob s náhrobkom v mestskom cintoríne.
Dušan Dubovský
Prečítajte si aj toto:
Jana Perásková: Slávne gymnázium na gazdovskom dvore
{jcomments on}
štvrtok, 12 apríl 2012 12:25
Pripomíname si tých, ktorí stáli pri zrode Prvého slovenského gymnázia v Revúcej - Matej Nandrássy Doporučený
Napísal(a) Dušan Dubovský
V nasledujúcich týždňoch postupne uverejním na stránke Maj Gemer (aj za spolupráce Revúckych listov) niektoré osobnosti Prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Takto si nielen pripomenieme významného výročie zrodu gymnázia, ale i tých, ktorí sa vyznamnou mierou pričinili o jeho zrod i existenciu. Dnes začíname Matejom Nandrássym, po ktorom je pomenovaná aj jedna z revúckych ulíc.
V tomto roku, kedy si pripomíname 150. výročie založenia Slovenského evanjelického a.v. gymnázia - Prvého slovenského gymnázia, s úctou si spomíname na tých, ktorí stali pri jeho zrode. K nim patril aj Matej Nandrássy, kupec, obchodník, ľudovýchovný pracovník,
Zverejnené v
Revúca
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.