Silný vietor zo strechy strhával horiace šindle a niesol ich po meste tak, že horeli domy a hospodárske stavby smerom na Jelšavu v dĺžke viac ako 300 metrov. Šíreniu ohňa napomáhali šindľové strechy a dlhotrvajúce sucho.
Najviac domov horelo na dnešnej Remeselníckej a Železničnej ulici. Oheň dokonca zachvátil aj strechu telocvične súčasného Prvého slovenského literárneho gymnázia. Treba pripomenúť, že problémy nastali pri telefonovaní, keď Revúčania žiadali o pomoc hasičské zbory z okolitých obcí. Keďže bolo 1. apríla, väčšina z nich si myslela, že ide o žart, a preto neverili, že Revúca je vo veľkom ohrození. Požiar likvidovalo 37 hasičských zborov a vojaci povolaní z dvoch miest. Pri najväčšom požiari Revúcej v 20. storočí zhorelo 42 obytných domov a 104 rôznych hospodárskych stavieb. Strecha kostola a vrchná časť veže boli úplne zničené. Za obeť padli aj zvony. Interiér chrámu sa podarilo zachrániť, ale znehodnotili sa lustre, ktoré spadli, prehoreli okná, dvere a poškodený bol organ.
Škody v meste vyčíslili na 4 milióny Kč a mnohí obyvatelia sa dostali do zúfalej situácie. Evanjelická cirkev utrpela škodu 800 tisíc Kč. Obecná rada prijala opatrenia na pomoc pohorelcom, ako aj evanjelickej cirkvi. Začali sa organizovať zbierky a prichádzali peniaze nielen od Revúčanov, ale z celého Slovenska, dokonca aj zo zahraničia. Evanjelici s opravou začali ihneď. S pamiatkarmi sa dohodli, že konštrukcia veže už nebude z dreva ako predtým. Niektorí navrhovali, aby z finančných dôvodov vrch veže urobili jednoduchší, čo neskôr väčšina zamietla. V júni si objednali práce u firmy František Kladek a Ján Kladek ml. z Košíc.
S opravou sa začalo v júli. Strecha bola hotová už 5. júla, od 10. septembra nastúpili klampiari, vežu dokončili 14. septembra, 15. septembra sa začal maľovať interiér chrámu.
Drevené stĺpy na veži nahradili stĺpy zo železobetónu. Neskôr nestabilná politická situácia skomplikovala práce, lebo v septembri bola vyhlásená všeobecná mobilizácia. Väčšina majstrov a robotníkov, ale i domáci farár, musela obliecť vojenské uniformy, preto sa práce asi na mesiac zastavili. Po ich návrate sa podarilo opravy dokončiť a dňa 27. novembra 1938 na vežu osadili nový kríž. Pri tejto príležitosti sa služby Božie konali vonku pri kostole. 31. decembra bol posvätený prvý zvon, uliaty z pozostatkov zničeného veľkého zvona. 19. apríla 1939 už zneli všetky štyri zvony.
Nech 1. apríl 1938 je mementom pre nasledujúce generácie a nech každoročne pripomína toto smutné výročie!
Karol Žigo
{jcomments on}
































V roku 1938, keď si evanjelická a. v. cirkev v Revúcej pripomínala 150. výročie pristavenia veže kostola, v piatok 1. apríla po 14. hodine vypukol požiar, keď v ľavom komíne kostola sa vznietili sadze. Iskry z ohňa, ktorý vyšľahol z komína, padali na olejovanú šindľovú strechu a o chvíľu bola spolu s vežou v plameňoch. Vežový kríž spadol na chrámovú klenbu, odkiaľ sa odrazil smerom do vedľajšej uličky. Tu dopadla aj časť spod kríža s dobovými mincami a pamätnými listinami,
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-