V roku 1938, keď si evanjelická a. v. cirkev v Revúcej pripomínala 150. výročie pristavenia veže kostola, v piatok 1. apríla po 14. hodine vypukol požiar, keď v ľavom komíne kostola sa vznietili sadze. Iskry z ohňa, ktorý vyšľahol z komína, padali na olejovanú šindľovú strechu a o chvíľu bola spolu s vežou v plameňoch. Vežový kríž spadol na chrámovú klenbu, odkiaľ sa odrazil smerom do vedľajšej uličky. Tu dopadla aj časť spod kríža s dobovými mincami a pamätnými listinami, Silný vietor zo strechy strhával horiace šindle a niesol ich po meste tak, že horeli domy a hospodárske stavby smerom na Jelšavu v dĺžke viac ako 300 metrov. Šíreniu ohňa napomáhali šindľové strechy a dlhotrvajúce sucho.
Najviac domov horelo na dnešnej Remeselníckej a Železničnej ulici. Oheň dokonca zachvátil aj strechu telocvične súčasného Prvého slovenského literárneho gymnázia. Treba pripomenúť, že problémy nastali pri telefonovaní, keď Revúčania žiadali o pomoc hasičské zbory z okolitých obcí. Keďže bolo 1. apríla, väčšina z nich si myslela, že ide o žart, a preto neverili, že Revúca je vo veľkom ohrození. Požiar likvidovalo 37 hasičských zborov a vojaci povolaní z dvoch miest. Pri najväčšom požiari Revúcej v 20. storočí zhorelo 42 obytných domov a 104 rôznych hospodárskych stavieb. Strecha kostola a vrchná časť veže boli úplne zničené. Za obeť padli aj zvony. Interiér chrámu sa podarilo zachrániť, ale znehodnotili sa lustre, ktoré spadli, prehoreli okná, dvere a poškodený bol organ.
Škody v meste vyčíslili na 4 milióny Kč a mnohí obyvatelia sa dostali do zúfalej situácie. Evanjelická cirkev utrpela škodu 800 tisíc Kč. Obecná rada prijala opatrenia na pomoc pohorelcom, ako aj evanjelickej cirkvi. Začali sa organizovať zbierky a prichádzali peniaze nielen od Revúčanov, ale z celého Slovenska, dokonca aj zo zahraničia. Evanjelici s opravou začali ihneď. S pamiatkarmi sa dohodli, že konštrukcia veže už nebude z dreva ako predtým. Niektorí navrhovali, aby z finančných dôvodov vrch veže urobili jednoduchší, čo neskôr väčšina zamietla. V júni si objednali práce u firmy František Kladek a Ján Kladek ml. z Košíc.
S opravou sa začalo v júli. Strecha bola hotová už 5. júla, od 10. septembra nastúpili klampiari, vežu dokončili 14. septembra, 15. septembra sa začal maľovať interiér chrámu.
Drevené stĺpy na veži nahradili stĺpy zo železobetónu. Neskôr nestabilná politická situácia skomplikovala práce, lebo v septembri bola vyhlásená všeobecná mobilizácia. Väčšina majstrov a robotníkov, ale i domáci farár, musela obliecť vojenské uniformy, preto sa práce asi na mesiac zastavili. Po ich návrate sa podarilo opravy dokončiť a dňa 27. novembra 1938 na vežu osadili nový kríž. Pri tejto príležitosti sa služby Božie konali vonku pri kostole. 31. decembra bol posvätený prvý zvon, uliaty z pozostatkov zničeného veľkého zvona. 19. apríla 1939 už zneli všetky štyri zvony.
Nech 1. apríl 1938 je mementom pre nasledujúce generácie a nech každoročne pripomína toto smutné výročie!
Karol Žigo
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.