V školskom roku 1855/1856, ktorý sa začal 4. septembra, bol za správcu gymnázia zvolený Samuel Ormis. Do školy nastúpilo nastúpilo 138 študentov. Do prvej triedy 36, do druhej 42, do tretej 17, do štvrtej 19, do piatej
„Drahomilovaní rodičia!
Váš túžobne očakávaný list som dostal dňa 25. sept. Dostanúc ho zaradoval som sa, prečítajúc som sa trocha aj zarmútil, najviac z toho, že je malý Ondrík chorý a vychudlý. Vedel som to dobre, že vás to bude mrzieť, že sme si hospodu premenili, aj mňa to trochu mrzelo, teraz som ale rád, a viem, že by som tam nebol tak spokojný ako som tu. Keď bije 8, len vtedy idem do školy, keď zvonia do alumnei a máme dosť času, lebo nemáme ani toľko do školy ako od susedov k Vám. Pán profesor Krman býva na mestskom dome a má obloky proti nášmu. S gazdinou sme celkom spokojní. Bol nás aj pán prof. Homola navštíviť a tiež sa mu páčila, hádam Ti bude aj Pepich o nej písať. Ten 1 zl. aj fund sapúnu som gazdinej hneď ako som peniaze doniesol zaplatil, no na predošlej hospode si ale zdržali za to, čo sme tam boli za 4 dni; odomňa 23 gr., od Beblavého a od Banšella, ale po 60 gr. za to, že tam aj obedúvali kým nebola alumnea.
Čo sa školy týka, máme roboty dosť, čo sám z nasledujúceho uznáš. Všetkých hodín do týždňa je 34 a síce: v pondelok 8 – 9 Maďarská reč, učí nás p. Ormis a síce skladbu, predkladať z maď. čítanky a maď. práce. 9 – 10 Nem. reč. pod p. Homolom, nem. gramatike z čítanky básne, z ktorých sme už mali 5 a všetky od Goetheho a práce. 10 – 11 Dejepis p. Škultéty, z ktorého máme starý vek, mávame na jednu lekciu 2 – 3 karty a prešli sme už 5 hárkov a to si musíme doma všetko písať. 2 – 3 Lat. reč pod p. Krmanom máme Jul. Ceasara, z ktorého sme už prešli XVIII caputov, Ovidia tristi, a prekladať zo Sipfla. 3 – 4 Matheisis p. Ormis, algebru.
Utorok Náboženstvo p. Krman. 9 – 10 Grécka reč tiež p. Krman, prešli sme I. dcl. 10 – 11 Slovenská reč, p. Škultéty, učíme sa rečniť a robíme práce. 2 – 3 Lučba, p. pr. Holub, prešli sme už 2 hárky. 3 – 4 Dejepis, a od 5 – 6 Spev pod p. Homolom. Streda 8 – 9 Nem. reč. 9 – 10 Latinská reč. 10 – 11 Grécka reč. 2 – 3 a od 3 – 4 Kreslenie pod p. Šmídom. Štvrtok 8 – 9 Maďarská reč. 9 – 10 Latinská reč. 10 – 11 Grécka reč. 2 – 3 Merba, p. Ormis. 3 – 4 Latinská reč. Piatok 8 – 9 Nemecká reč. 9 – 10 Náboženstvo. 10 – 11 Grécka reč. 2 – 3 Dejepis. 3 – 4 Lučba od 5 – 6 Spev. Sobota 8 – 9 Nemecká reč. 9 – 10 Latinská reč. 10 – 11 Grécka reč. 1 – 2 Slovenský spolok, o ktorom Ti budem ta ďalej písať, teraz Ti len to, že je Hrozný predseda, pokladník Hrušovský a zápisník Miškócy. Budeme držať Sokola, Vedomosti a Junoša. V spolku nás je 24. Od 2 – 4 Rajsovanie. V nedeľu od 8 – 9 Matheisis. Okrem toho, poneváč nemáme ešte knihy, musíme si všetko odpisovať. Málokedy ideme pred 11 spať, ba sme už boli aj do 3. hodín hore, potom sme si len tak oblečení ľahli spať a spali sme do 6tej. Pán profesor Krman nám je triedny učbár. Ak sa tu nenaučím slovenský pravopis, nuž sa nikde, lebo každý deň zapíšem 1 – 2 hárky slov. Papieru som si vzal z domu
Váš poslušný syn
Cyril
Vo V. Revúci dňa 28. Sept. 1865“
{jcomments on}

































Bol utorok 16. septembra 1862. Mesto Revúca si vtedy neuvedomovalo, že tento deň sa natrvalo stane ozdobou jej dejín. V evanjelickom kostole sa zhromaždili zakladatelia, nadšenci, priaznivci, podporovatelia a organizátori zbierok, ako aj čestní hostia, aby sa stali svedkami nevšednej udalosti – otvorenia prvej slovenskej strednej školy v celej histórii slovenského národa. Prvé slovenské evanjelické gymnáziu v Revúcej si teraz pripomína 150. výročie jeho založenia. K článkom, ktoré sa objavili na našej stránke chceme toto výročie pozdraviť ďalším článkom, ku ktorému nás priviedla kniha revúckeho autora Dušana Dubovského: Z histórie Revúcej a ochotníckeho divadla. Vybrali sme
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-