Pán horár Bomba, po zadelení prác, odišiel. Ženy – lesné víly začali zhromažďovať konáriská na kopy, pilčíci tie najväčšie rozpiľovali. Terén neschodný. Z vrcholu Kohúta nič nevidno. Je tam čučoriedková plantáž, podotýkam, že nekonečná. Nekonečné množstvo ihličnanov. Títo ľudia svojou prácou udržiavajú naše hory, aby vôbec boli. Mzdy symbolické. Bez lásky k lesu by to asi nedokázali, aj keď oni o tom ani nehovoria. Preto patrí mojich pár viet obdivu k nim, ľuďom práce, kandidátom na medaily „Neznámy lesný robotník“.
Po chvíľke pobudnutia s nimi ma zlákala tabuľa so smerovkou, že do Revúcej je 2.40 hod. cesty po modrej značke. Za Malým Kohútom som značku stratila a rozhodla sa z dvoch ciest pre tú nepravú. A po vyše 4 hodinách som sa ocitla v Mokrej Lúke, „vybrhlená“ v blatách. Zamaskovaná v šiltovke a okuliaroch som nastupovala do autobusu na Revúcu, kde ma aj spoznala jedna moja známa, ktorá si najskôr myslela, že nejaká stará pani bola vykopávať zemiaky v nejakom blatistom teréne.
No, a táto téma, tak blízka človeku – „zablúdila som“, odštartovala naše rozprávanie o príhodách, ako kto a kedy zablúdil. Aspoň zopár z nich uvediem:
Môj synovec teraz v septembri bol autom na Hrlici, dedine v horách. Pri dome, kde bol na návšteve, sa z hory vynoril zjavne zúfalý muž, doškriabaný, na pokraji síl. Spýtal sa, kde vlastne je. Napojili (pohostili) ho, a on ich poprosil, či by ho neodviezli na Krokavu. Povedali mu, že však to je neďaleko, len za tým kopcom. On, že už neurobí ani krok, od rána blúdi, ináč je z Nitry a je na chate u kamaráta práve na Krokave. Odviezli ho, nechceli vziať peniaze, ale kým sa vymotával zo sedadla, nechal tam dosť významnú bankovku (50 €).
Dušan I. mi tiež raz porozprával ako išiel na huby v smere na Železník a na lesnej ceste – zvážnici videl osobné auto. Bolo to poobede. Keď sa vracal po inej trase našiel tam tri ženy unavené, uplakané. Od rána sú vonku a nevedia kde nechali auto. Nasmeroval ich tam, keďže je lepšie znalý terénu.
Špecifické pre Kohút je, že v hmle sa už množstvo ľudí odtáralo až do Čiernej Lehoty. Ak to bolo v noci, tak už tam radšej prenocovali. Pokiaľ mali peniaze, išli okľukou cez Štítnik, Jelšavu, až do Revúcej - asi
Čo je to však v porovnaní s prípadom jednej Rusky. Čítala som v jednej „komsomolskej“ tlači (minulý rok tam neter robila vo firme), že dedinčanka odišla na huby a mesiac jej nebolo. Už sa s ňou rozlúčili, keď sa nečakane zjavila. Celý čas, keď bola stratená, žila na lesných plodoch a hľadala stopy po nejakej lesnej ceste, kde by bolo možné nájsť stopy po aute.
Tých príhod je neúrekom. Ale všetky majú niečo spoločné: strach, pokoru pred horou. Pud sebazáchovy vyprovokuje toľko síl, toľko prosieb k Bohu, anjelovi strážnemu, k predkom atď., atď. A oni Ti povedia, veď tu sme, ako by si to ináč zvládla. Ďakujem, z hĺbky duše, srdca a svojho bytia... Ale už nebudem riskovať.
Alžbeta ZATROCHOVÁ
Foto: autor
{gallery}obsah/zdychava/betka{/gallery}
{jcomments on}

































Dvadsiateho tretieho septembra začala oficiálne jeseň a keďže u nás bol ten prekrásny týždeň, snažila som sa ho využiť na pobyt v prírode. Lesný závod Revúca zamestnáva brigádnicky ženy a mužov na práce v lese. V zime sú bez práce i bez peňazí, taká je legislatíva. Chcela som o nich niečo napísať, a tak dvadsiateho tretieho septembra som nastúpila s nimi do Avie, ktorá štartuje pred predajňou Jednoty v Muránskej Zdychave. Cieľ bol zaujímavý: Kohút – asi 1419 metrov nad morom. V smere Karafová sme zastali, asi tak hodinu cesty od Kohúta. Odtiaľ už bolo treba ísť pešo. V zákrute sa na nás celkom kľudne pozeral jeleň, bez známok strachu. No a tá hodina, to bolo stúpanie, kruté stúpanie,
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-