Jazda Gemerského expresu II z Košíc do Slavošoviec sa predsa len konala
Napísal(a) Ing. Igor Molnár a Mgr. Ľubomír Lehotský
Gemer je regiónom Slovenska, ktorý predstavuje jednu z najstarších a najvýznamnejších kultúrnych oblastí Slovenska. Je to kraj hôr, hustých lesov, dravých bystrín a strmých horských lúk, ale aj vľúdnych pahorkatín a úrodných polí s neodmysliteľnými lánmi slnečníc, modrými hladinami jazier a rybníkov a kľukatými tokmi riek. Predovšetkým ale kraj dolín, v ktorých neutíchajúca práca našich predkov vytvárala po tisícročia civilizáciu zhmotnenú v kultúrnych pamiatkach a dodnes živom folklóre. Preslávil sa hlavne baníctvom. Pôsobili tu významné osobnosti Slovenska.
Táto kombinácia bohatej minulosti, prírodných krás a neutíchajúci záujem o nich bol impulzom na zakomponovanie jázd Klubu historických koľajových vozidiel z Hanisky
Ako teda prebiehala jazda GEMERSKÉHO EXPRESU II.?
Sobotné ráno v Košiciach patrilo opäť zamračenej oblohe. My sme však pohodlie postele vymenili za drevené lavice historických vozidiel. Známou traťou do Plešivca sme sa dostali na začiatok trate nesúcej v CP vydanom ŽSR označenie č. 166. Po krátkej pauze sme vyrazili na lokálku. Po pravej strane sme minuli chátrajúce objekty kedysi prosperujúcej firmičky, o pár metrov ďalej nás pribrzdilo stádo dobytka pasúce sa v blízkosti trate. Zvukové návesti MAGDY ich vyrušili z pokojného spásania šťavnatej trávy a my sme mohli bez obáv pokračovať ďalej. Minuli sme zastávku Pašková a z dopravných dôvodov zastali v Kunovej Teplici. Zahlásili sa službukonajúcemu výpravcovi do Plešivca a pokračovali ďalej. Bez zastavenia sme pokračovali v stúpaní a míňali zastávku Štítnik mesto, stanicu Štítnik, bývalú zastávku s nákladiskom Roštár, stanicu Ochtiná, zastávky Rochovce, Slavošovce – obec, až sme nakoniec zastali na železničnej stanici Slavošovce. Tu nás privítal starosta obce, pán Bašták, miestny kronikár (náš neskorší sprievodca) PaedDr. Milan Sajenko a zástupca Slavošovských papierní Ing. Oravec. Tí pre nás znovu pripravili statickú ukážku oboch slúžiacich Rosničiek. Slavošovčania pre nás pripravili malé občerstvenie, pre deti balíčky s výrobkami papierní. Po krátkom privítaní, oboznámení sa s pripraveným programom sa jedna skupinka presunula k hlavnému lákadlu – nedobudovaným objektom gemerských spojok, ktoré reprezentuje takmer 2,5 km dlhý Slavošovský tunel vedúci popod Homôľku.
Druhá časť výpravy, kde dominovali rodičia so svojimi ratolesťami, si to zamierila do stredu obce, aby si mohla prezrieť expozíciu v rodnom dome Pavla Dobšinského. Tu sme sa mohli dozvedieť množstvo zaujímavých informácií zo života najväčšieho slovenského rozprávkara. Iste sa mnohí z nás vrátili do svojich detských rokov a zaspomínali si, ako zaspávali pri rozprávkach. Po prezretí novoinštalovanej expozície a zápise do pamätnej knihy sme sa i my presunuli k ústiu tunela. Poniektorí z nás sa vybrali do jeho tmavých útrob, iní využili čas na piknik. Po cca 45 minútach skupina vytrvalcov uzrela svetlo na konci tunelovej rúry a vyšla na neďalekú lúčku. O pár minút neskôr sa z druhej strany lúčky objavili členovia prvej skupiny prieskumníkov. Ako som sa neskôr dozvedel, prešliapali si to cez Koprášsky tunel až k Mníšanskému viaduktu. Takto sme potom spoločne prešli tunelom späť na slavošovskú stranu. Tu si pre nás naši hostitelia pripravili účastnícky list, ktorý dostal každý účastník, ktorý prešiel tunelom. Vyhladovaní sme sa presúvali k stanici, kde sa rozliehala vôňa pripraveného guláša. A že bol naozaj výborný svedčí fakt, že keď som sa s Marošom21 vrátil po prehliadke staničnej pláne uvažovanej novej stanice Slavošovce, takmer sa nám už nezvýšilo. Marek, vďaka ti za skvelý guláš!
Čo nás mimoriadne teší, je vždy veľký záujem zo strany domácich, teda obyvateľov žijúcich v okolí trate. Aj tentoraz bola pre nich pripravená kyvadlová jazda – dokonca až dve zo Slavošoviec do Štítnika a späť.
Najviac cestujúcich nastúpilo v Slavošovciach, a tak sa vlak už takmer pri prvej jazde zaplnil hneď vo východzej stanici. Dosť ľudí sa na tú slávu prišlo pozrieť aj z Čiernej Lehoty a zahanbiť sa nedali ani zvedaví a milí obyvatelia Rochoviec, Ochtinej či Štítnika. Mali sme dokonca aj pamätníka z Kunovej Teplice, ktorý si nenechal ujsť spomienky na starú „motorku“.
Zvedavé očká detí a spokojný výraz v tvárach dospelých, sediacich na tvrdých drevených laviciach nás opäť presvedčil, že na opustené trate sa naozaj oplatí jazdiť. Aspoň na chvíľu oživíme zašlú slávu železnice, ktorú pred viac ako storočím slávnostne ospevovali a hojne využívali ľudia a závody v ich okolí.
Samozrejme, že nostalgické jazdy Klubu historických koľajových vozidiel z Hanisky pri Košiciach by sa nedali realizovať bez láskavej podpory priateľov a nadšencov historických železníc. Tentoraz medzi nich patril určite riaditeľ papierenského závodu SHP v Slavošovciach pán Milan Hadač a slavošovský kronikár pán Sajenko. Veľká vďaka aj podpore tamojších samospráv, ktoré reprezentovali starostovia: Slavošoviec - Štefan Bašták, Rochoviec - Stanislav Levrinc, Ochtinej - Milan Kapusta, Štítnika - Miloš Gallo Barnák a Čiernej Lehoty - Jaroslav Bystren.
Bez pomoci a nadšenia samospráv by sme určite nemohli zorganizovať takúto úspešnú jazdu.
A ako na budúci rok?
Myslím, že je rozhodnuté, do Slavošoviec sa skrátka pôjde, aj keby na naftu nebolo. Akurát, porozmýšľame, či aj s prívesným vagónom, na veľkom stúpaní totiž dostala plná Magda veru poriadne zabrať. Ale túto technickú otázku hádam ešte do budúceho roku vyriešime.
Dovidenia o rok v Slavošovciach.
Ing. Igor Molnár a Mgr. Ľubomír Lehotský
FOTOGRAFIE Z JAZDY:
{gallery}kultura/khkv/gex{/gallery}
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-