Jazda Gemerského expresu II z Košíc do Slavošoviec sa predsa len konala
Napísal(a) Ing. Igor Molnár a Mgr. Ľubomír Lehotský
Gemer je regiónom Slovenska, ktorý predstavuje jednu z najstarších a najvýznamnejších kultúrnych oblastí Slovenska. Je to kraj hôr, hustých lesov, dravých bystrín a strmých horských lúk, ale aj vľúdnych pahorkatín a úrodných polí s neodmysliteľnými lánmi slnečníc, modrými hladinami jazier a rybníkov a kľukatými tokmi riek. Predovšetkým ale kraj dolín, v ktorých neutíchajúca práca našich predkov vytvárala po tisícročia civilizáciu zhmotnenú v kultúrnych pamiatkach a dodnes živom folklóre. Preslávil sa hlavne baníctvom. Pôsobili tu významné osobnosti Slovenska.
Táto kombinácia bohatej minulosti, prírodných krás a neutíchajúci záujem o nich bol impulzom na zakomponovanie jázd Klubu historických koľajových vozidiel z Hanisky
Ako teda prebiehala jazda GEMERSKÉHO EXPRESU II.?
Sobotné ráno v Košiciach patrilo opäť zamračenej oblohe. My sme však pohodlie postele vymenili za drevené lavice historických vozidiel. Známou traťou do Plešivca sme sa dostali na začiatok trate nesúcej v CP vydanom ŽSR označenie č. 166. Po krátkej pauze sme vyrazili na lokálku. Po pravej strane sme minuli chátrajúce objekty kedysi prosperujúcej firmičky, o pár metrov ďalej nás pribrzdilo stádo dobytka pasúce sa v blízkosti trate. Zvukové návesti MAGDY ich vyrušili z pokojného spásania šťavnatej trávy a my sme mohli bez obáv pokračovať ďalej. Minuli sme zastávku Pašková a z dopravných dôvodov zastali v Kunovej Teplici. Zahlásili sa službukonajúcemu výpravcovi do Plešivca a pokračovali ďalej. Bez zastavenia sme pokračovali v stúpaní a míňali zastávku Štítnik mesto, stanicu Štítnik, bývalú zastávku s nákladiskom Roštár, stanicu Ochtiná, zastávky Rochovce, Slavošovce – obec, až sme nakoniec zastali na železničnej stanici Slavošovce. Tu nás privítal starosta obce, pán Bašták, miestny kronikár (náš neskorší sprievodca) PaedDr. Milan Sajenko a zástupca Slavošovských papierní Ing. Oravec. Tí pre nás znovu pripravili statickú ukážku oboch slúžiacich Rosničiek. Slavošovčania pre nás pripravili malé občerstvenie, pre deti balíčky s výrobkami papierní. Po krátkom privítaní, oboznámení sa s pripraveným programom sa jedna skupinka presunula k hlavnému lákadlu – nedobudovaným objektom gemerských spojok, ktoré reprezentuje takmer 2,5 km dlhý Slavošovský tunel vedúci popod Homôľku.
Druhá časť výpravy, kde dominovali rodičia so svojimi ratolesťami, si to zamierila do stredu obce, aby si mohla prezrieť expozíciu v rodnom dome Pavla Dobšinského. Tu sme sa mohli dozvedieť množstvo zaujímavých informácií zo života najväčšieho slovenského rozprávkara. Iste sa mnohí z nás vrátili do svojich detských rokov a zaspomínali si, ako zaspávali pri rozprávkach. Po prezretí novoinštalovanej expozície a zápise do pamätnej knihy sme sa i my presunuli k ústiu tunela. Poniektorí z nás sa vybrali do jeho tmavých útrob, iní využili čas na piknik. Po cca 45 minútach skupina vytrvalcov uzrela svetlo na konci tunelovej rúry a vyšla na neďalekú lúčku. O pár minút neskôr sa z druhej strany lúčky objavili členovia prvej skupiny prieskumníkov. Ako som sa neskôr dozvedel, prešliapali si to cez Koprášsky tunel až k Mníšanskému viaduktu. Takto sme potom spoločne prešli tunelom späť na slavošovskú stranu. Tu si pre nás naši hostitelia pripravili účastnícky list, ktorý dostal každý účastník, ktorý prešiel tunelom. Vyhladovaní sme sa presúvali k stanici, kde sa rozliehala vôňa pripraveného guláša. A že bol naozaj výborný svedčí fakt, že keď som sa s Marošom21 vrátil po prehliadke staničnej pláne uvažovanej novej stanice Slavošovce, takmer sa nám už nezvýšilo. Marek, vďaka ti za skvelý guláš!
Čo nás mimoriadne teší, je vždy veľký záujem zo strany domácich, teda obyvateľov žijúcich v okolí trate. Aj tentoraz bola pre nich pripravená kyvadlová jazda – dokonca až dve zo Slavošoviec do Štítnika a späť.
Najviac cestujúcich nastúpilo v Slavošovciach, a tak sa vlak už takmer pri prvej jazde zaplnil hneď vo východzej stanici. Dosť ľudí sa na tú slávu prišlo pozrieť aj z Čiernej Lehoty a zahanbiť sa nedali ani zvedaví a milí obyvatelia Rochoviec, Ochtinej či Štítnika. Mali sme dokonca aj pamätníka z Kunovej Teplice, ktorý si nenechal ujsť spomienky na starú „motorku“.
Zvedavé očká detí a spokojný výraz v tvárach dospelých, sediacich na tvrdých drevených laviciach nás opäť presvedčil, že na opustené trate sa naozaj oplatí jazdiť. Aspoň na chvíľu oživíme zašlú slávu železnice, ktorú pred viac ako storočím slávnostne ospevovali a hojne využívali ľudia a závody v ich okolí.
Samozrejme, že nostalgické jazdy Klubu historických koľajových vozidiel z Hanisky pri Košiciach by sa nedali realizovať bez láskavej podpory priateľov a nadšencov historických železníc. Tentoraz medzi nich patril určite riaditeľ papierenského závodu SHP v Slavošovciach pán Milan Hadač a slavošovský kronikár pán Sajenko. Veľká vďaka aj podpore tamojších samospráv, ktoré reprezentovali starostovia: Slavošoviec - Štefan Bašták, Rochoviec - Stanislav Levrinc, Ochtinej - Milan Kapusta, Štítnika - Miloš Gallo Barnák a Čiernej Lehoty - Jaroslav Bystren.
Bez pomoci a nadšenia samospráv by sme určite nemohli zorganizovať takúto úspešnú jazdu.
A ako na budúci rok?
Myslím, že je rozhodnuté, do Slavošoviec sa skrátka pôjde, aj keby na naftu nebolo. Akurát, porozmýšľame, či aj s prívesným vagónom, na veľkom stúpaní totiž dostala plná Magda veru poriadne zabrať. Ale túto technickú otázku hádam ešte do budúceho roku vyriešime.
Dovidenia o rok v Slavošovciach.
Ing. Igor Molnár a Mgr. Ľubomír Lehotský
FOTOGRAFIE Z JAZDY:
{gallery}kultura/khkv/gex{/gallery}
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-