Jazda Gemerského expresu II z Košíc do Slavošoviec sa predsa len konala
Napísal(a) Ing. Igor Molnár a Mgr. Ľubomír Lehotský
Gemer je regiónom Slovenska, ktorý predstavuje jednu z najstarších a najvýznamnejších kultúrnych oblastí Slovenska. Je to kraj hôr, hustých lesov, dravých bystrín a strmých horských lúk, ale aj vľúdnych pahorkatín a úrodných polí s neodmysliteľnými lánmi slnečníc, modrými hladinami jazier a rybníkov a kľukatými tokmi riek. Predovšetkým ale kraj dolín, v ktorých neutíchajúca práca našich predkov vytvárala po tisícročia civilizáciu zhmotnenú v kultúrnych pamiatkach a dodnes živom folklóre. Preslávil sa hlavne baníctvom. Pôsobili tu významné osobnosti Slovenska.
Táto kombinácia bohatej minulosti, prírodných krás a neutíchajúci záujem o nich bol impulzom na zakomponovanie jázd Klubu historických koľajových vozidiel z Hanisky
Ako teda prebiehala jazda GEMERSKÉHO EXPRESU II.?
Sobotné ráno v Košiciach patrilo opäť zamračenej oblohe. My sme však pohodlie postele vymenili za drevené lavice historických vozidiel. Známou traťou do Plešivca sme sa dostali na začiatok trate nesúcej v CP vydanom ŽSR označenie č. 166. Po krátkej pauze sme vyrazili na lokálku. Po pravej strane sme minuli chátrajúce objekty kedysi prosperujúcej firmičky, o pár metrov ďalej nás pribrzdilo stádo dobytka pasúce sa v blízkosti trate. Zvukové návesti MAGDY ich vyrušili z pokojného spásania šťavnatej trávy a my sme mohli bez obáv pokračovať ďalej. Minuli sme zastávku Pašková a z dopravných dôvodov zastali v Kunovej Teplici. Zahlásili sa službukonajúcemu výpravcovi do Plešivca a pokračovali ďalej. Bez zastavenia sme pokračovali v stúpaní a míňali zastávku Štítnik mesto, stanicu Štítnik, bývalú zastávku s nákladiskom Roštár, stanicu Ochtiná, zastávky Rochovce, Slavošovce – obec, až sme nakoniec zastali na železničnej stanici Slavošovce. Tu nás privítal starosta obce, pán Bašták, miestny kronikár (náš neskorší sprievodca) PaedDr. Milan Sajenko a zástupca Slavošovských papierní Ing. Oravec. Tí pre nás znovu pripravili statickú ukážku oboch slúžiacich Rosničiek. Slavošovčania pre nás pripravili malé občerstvenie, pre deti balíčky s výrobkami papierní. Po krátkom privítaní, oboznámení sa s pripraveným programom sa jedna skupinka presunula k hlavnému lákadlu – nedobudovaným objektom gemerských spojok, ktoré reprezentuje takmer 2,5 km dlhý Slavošovský tunel vedúci popod Homôľku.
Druhá časť výpravy, kde dominovali rodičia so svojimi ratolesťami, si to zamierila do stredu obce, aby si mohla prezrieť expozíciu v rodnom dome Pavla Dobšinského. Tu sme sa mohli dozvedieť množstvo zaujímavých informácií zo života najväčšieho slovenského rozprávkara. Iste sa mnohí z nás vrátili do svojich detských rokov a zaspomínali si, ako zaspávali pri rozprávkach. Po prezretí novoinštalovanej expozície a zápise do pamätnej knihy sme sa i my presunuli k ústiu tunela. Poniektorí z nás sa vybrali do jeho tmavých útrob, iní využili čas na piknik. Po cca 45 minútach skupina vytrvalcov uzrela svetlo na konci tunelovej rúry a vyšla na neďalekú lúčku. O pár minút neskôr sa z druhej strany lúčky objavili členovia prvej skupiny prieskumníkov. Ako som sa neskôr dozvedel, prešliapali si to cez Koprášsky tunel až k Mníšanskému viaduktu. Takto sme potom spoločne prešli tunelom späť na slavošovskú stranu. Tu si pre nás naši hostitelia pripravili účastnícky list, ktorý dostal každý účastník, ktorý prešiel tunelom. Vyhladovaní sme sa presúvali k stanici, kde sa rozliehala vôňa pripraveného guláša. A že bol naozaj výborný svedčí fakt, že keď som sa s Marošom21 vrátil po prehliadke staničnej pláne uvažovanej novej stanice Slavošovce, takmer sa nám už nezvýšilo. Marek, vďaka ti za skvelý guláš!
Čo nás mimoriadne teší, je vždy veľký záujem zo strany domácich, teda obyvateľov žijúcich v okolí trate. Aj tentoraz bola pre nich pripravená kyvadlová jazda – dokonca až dve zo Slavošoviec do Štítnika a späť.
Najviac cestujúcich nastúpilo v Slavošovciach, a tak sa vlak už takmer pri prvej jazde zaplnil hneď vo východzej stanici. Dosť ľudí sa na tú slávu prišlo pozrieť aj z Čiernej Lehoty a zahanbiť sa nedali ani zvedaví a milí obyvatelia Rochoviec, Ochtinej či Štítnika. Mali sme dokonca aj pamätníka z Kunovej Teplice, ktorý si nenechal ujsť spomienky na starú „motorku“.
Zvedavé očká detí a spokojný výraz v tvárach dospelých, sediacich na tvrdých drevených laviciach nás opäť presvedčil, že na opustené trate sa naozaj oplatí jazdiť. Aspoň na chvíľu oživíme zašlú slávu železnice, ktorú pred viac ako storočím slávnostne ospevovali a hojne využívali ľudia a závody v ich okolí.
Samozrejme, že nostalgické jazdy Klubu historických koľajových vozidiel z Hanisky pri Košiciach by sa nedali realizovať bez láskavej podpory priateľov a nadšencov historických železníc. Tentoraz medzi nich patril určite riaditeľ papierenského závodu SHP v Slavošovciach pán Milan Hadač a slavošovský kronikár pán Sajenko. Veľká vďaka aj podpore tamojších samospráv, ktoré reprezentovali starostovia: Slavošoviec - Štefan Bašták, Rochoviec - Stanislav Levrinc, Ochtinej - Milan Kapusta, Štítnika - Miloš Gallo Barnák a Čiernej Lehoty - Jaroslav Bystren.
Bez pomoci a nadšenia samospráv by sme určite nemohli zorganizovať takúto úspešnú jazdu.
A ako na budúci rok?
Myslím, že je rozhodnuté, do Slavošoviec sa skrátka pôjde, aj keby na naftu nebolo. Akurát, porozmýšľame, či aj s prívesným vagónom, na veľkom stúpaní totiž dostala plná Magda veru poriadne zabrať. Ale túto technickú otázku hádam ešte do budúceho roku vyriešime.
Dovidenia o rok v Slavošovciach.
Ing. Igor Molnár a Mgr. Ľubomír Lehotský
FOTOGRAFIE Z JAZDY:
{gallery}kultura/khkv/gex{/gallery}
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.


























Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.