Horislavom Škultétym pri pobyte vo vtedajšom Gemerskom, neskôr Rožňavskom Bystrom.
Nedostalo sa mu pochopenia v Banskej Štiavnici, odchádza do Drienčan, kde pobudol 24 rokov, vydal najobsiahlejšiu zbierku slovenských ľudových rozprávok Prostonárodné slovenské povesti a ďalšie hodnotné diela, ktoré ani stáročiami neupadli do zabudnutia. Tu aj 22. októbra 1885 zomiera. (Dr. M. Eliáš). Bol to Dobšinský, ktorý svojou tvorbou vymeral pravú cestu tejto slávnej budúcnosti, čo uvádza aj vo svojom závete: Cesta tá, ani nemôže byť iná, jedine cesta popolvára kráľoviča: cesta oddania sa kráse, pravde a dobru zdravým rozumom, múdrym rozmyslom, celým srdcom, plnou dušou, bez klamu a podvodu, vo svetle minulosti a pravdy.
V tomto duchu a odkazu prítomnosti sa uskutočnila v Slavošovciach v predvečer výročia jeho narodenia 13. marca 2015 spomienková slávnosť, spojená s položením venčekov na jeho rodnom dome, k pamätnej tabuli z roku 1928. Za účasti občanov, poslancov Obecného zastupiteľstva, delegácie vedenej starostami Drienčan a Teplého Vrchu, zástupcom SHP Group, riad. ZŠ P. Dobšinského, pracovníkov OcÚ slávnostný príhovor predniesol starosta obce, poslanec KSK Ing. Štefan Bašták. Po slávnostnom akte položenia vencov a príhovore vedúceho expozície Rodného domu, si hostia prezreli priestory dnes už malého Regionálneho múzea, zasväteného tomuto velikánovi, autorovi prekrásnych nebrúsených diamantov a slovenských perál, ako ich počas svojho života nazval zaslúžilý umelec, spisovateľ a čestný občan Slavošoviec prof. Ján Čajak. Slavošovce aj touto spomienkovou slávnosťou zviditeľňujú spoločne s Drienčanmi Pavla Dobšinského a jeho tvorbu, vracajú sa k jeho odkazu. V priateľskej besede v priestoroch OcÚ si pripomenuli aj odkaz Dobšinského diela „Púť po otčine“, ktorú venoval expozícii Ing. Milan Hadač z Ružomberka, bývalý riaditeľ papierne SHP Group v Slavošovciach. Mottom účastníkov stretnutia boli aj slová spisovateľky Márie Jančovej (Pocta Dobšinskému), ktoré sú náplňou návštev mladej generácie v Rodnom dome Dobšinského.
Dobšinského ľudové rozprávky boli tou najkrajšou detskou knihou v mojom živote. Ešte krajšou ako Robinson Crusoe, Amicisovo Srdce a Karafiátovi Chrobáčikovia, ktoré sa neskôr dostali do mojich rúk. Dlho, asi do desiatich rokov sa nimi živili aj iní, putovali celé otrhané z domu do domu po našej dedine. Myslím, že to boli práve rozprávky, ktoré dosť formovali moju povahu, môj optimizmus a vieru vo víťazstvo dobra. Dodnes považujem rozprávku za vrchol umenia. Jej výstavba mi pripomína gotickú stavbu s celým jej bohatstvom a vyvrcholením v pointe.
Na záver slávnosti odzneli slová rozlúčenia pána starostu z Drienčan, v ktorých pripomenul aj to, že pokračujú v zveľaďovaní Dobšinského fary v Drienčanoch, kde Pavol Dobšinský našiel svoj druhý domov, ale aj mohylu svoju, ku ktorej sa vrátime pri okrúhlom výročí jeho úmrtia v októbri 2015. A ešte mnoho a mnoho generácií príde, ustavične bude prichádzať k Dobšinskému, lebo mnohé, čo dnes skvele cvendží slávou a šíravami sveta časom vybledne ako staré plátno, ale Dobšinského povesti budú, kým bude slovenská reč.
Foto: Monika Baštáková
Pripravil: PaedDr. Milan Sajenko, poslanec OZ
[cincopa AMNAbY855IiO]
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.