Súčasná doba je plná prevratných zmien. Málokedy si uvedomíme ako čas letí. Dobre je zastaviť sa a zamyslieť sa nad zmenami, ktoré sú už nenávratne za nami. Je veľa predmetov a udalosti, ktoré stoja za povšimnutie. Národ, ktorý nemá minulosť, nemôže mať prítomnosť. dokonalý technický artefakt, ktorým peši prejdú za 40 minút. Mnohí netušia, že tunel je súčasťou tzv. Gemerských spojok, ktoré bolo potrebné vybudovať v neľahkých časoch 2. svetovej vojny, po tom, ako závery Mníchovskej a Viedenskej arbitráže nás pripravili o viac ako 10 000 km štvorcových územia. Horný Gemer a Štitnícký región v ňom zostal oklieštený od okolitého Slovenska. Vtedajšia vláda rozhodla, že je potrebné vybudovať Gemerské spojky – najdlhší tunel SR – Slavoškovský tunel pod Homôlkou. Trať Tisovec – Ľubeník – Slavošovce rozhodnutím vlády bola aj vplyvom Slavošovskej papierne, štrajku železničiarov v Štitníku na prvom mieste.
Nová trať mala vychádzať z Nižnej Slanej, prvý hrebeň hôr mala prekonať piatimi tunelmi s dĺžkou viac ako 1 km. V Štitníku mala nadviazať na trať Štitník – Slavošovce, dĺžka úseku mala byť 20 km. Na druhom úseku (14 km) železnice Slavošovce – Kopráš – Chyžná Voda mali byť pôvodne tri tuneli. Pre výškové prekonanie Ostrého Vrchu a Kohúta, sa musel postaviť jeden z najdlhších tunelov v SR s oficiálnym názvom Slavošovský tunel pod Homôlkou. Približné náklady na stavbu tohto úseku predstavovali 83,300.000 Ks. Stavba železnice sa začala v Slavošovciach 23.3.1941 na 1. úseku slávnostným výkopom. Dňa 11. apríla 1941 bol prerazený Koprášsky tunel a Slavošovský 15.4.1944. Vtedy navštívil Kopráš a Slavošovce Minister dopravy J. Stano. Tunel priťahuje pozornosť a za to vďaka tým, ktorí nedajú tunelu upadnúť do zabudnutia aj v prítomnosti. 
V okolitých lesoch pôsobí človek, aby zachoval prírodu budúcim generáciám napriek rozmarom počasia a lesným kalamitám. O lesy sa starali naši predkovia, v prítomnosti pokračuje Lesné družstvo v Slavošovciach.
Aj pred 70 rokmi veľké a staré „zamyslené stromy“ boli svedkami stavebného ruchu, pohybu robotníkov vyvážajúcich z podzemia hlušinu a tmavú bridlicu. Tunel sa svojho plného uplatnenia dodnes nedočkal. Dielo ale neupadlo do zabudnutia, ožíva stretnutiami ľudí, ktorým nie je ľahostajný. V jeho areáli nachádzajú vhodné miesto na relax návštevníci, rodiny s deťmi. O prostredie okolo tunela sa stará Lesné družstvo Slavošovce. Esteticky a funkčne upravený vstup do tunela firmou Dobart s.r.o. a Elektrokomp Jána Galla sú dôkazom toho, že myšlienky a iniciatíva autorov zachovania tohto vzácneho technického artefaktu nezapadnú prachom. Práve Lesné družstvo Slavošovce prišlo s myšlienkou zrekonštruovať nefunkčný chátrajúci tunel so vstupom zo strany slavošovských lesov, kde už vstup do tunela bol v dezolatnom stave. 
S podporou finančných prostriedkov Terra Incognita, Košického samosprávneho kraja ako aj vlastných finančných prostriedkov v septembri roku 2012 bola uskutočnená rekonštrukcia „Vstupná úprava Tunela pod Homôlkou“ so slávnostným otvorením a kultúrnym programom. Okrem toho bol upravený okolitý areál tunela s vybudovaním oddychovej zóny pre širokú verejnosť.
O areál tunela a neustále pribúdajúce atrakcie je veľký záujem. Práve táto skutočnosť reštartovala predstavenstvo Lesného družstva Slavošovce organizovať každý rok v septembri kultúrne podujatie, koncerty k výročiu oficiálneho sprístupnenia tunela. V roku 2013 to bolo prvé výročie otvorenia tunela pod Homôlkou. Dňa 5. septembra 2014 zorganizovali druhý ročník koncertu „Tunel pod Homôlkou“ venovaný aj Pavlovi E. Dobšinskému“, s podporou dotácie Košického samosprávneho kraja, za čo patrí poďakovanie jeho predsedovi JUDr. Zdenkovi Trebuľovi. Lesné družstvo ako organizátor tohto podujatia ďakuje aj ostatným, ktorí sa podieľali na realizácii tohto projektu.
Technické údaje: Ing. V. Kmeť
Text: PaedDr. M. Sajenko
Fotografie z kalamity máj 2014: M. Sajenko
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.