Politické pomery v oslobodenej Rožňave boli zložité. Dňa 2. februára 1945 prišli do Rožňavy dvaja členovia Slovenskej národnej rady, Dr. Klincko a jeho spolupracovník. Ešte toho dňa zostavili prvý národný výbor pozostávajúci z 12 členov. Na tejto zakladajúcej schôdzke boli prítomní členovia komunistickej strany, sociálnodemokratickej strany a príslušníci maďarských demokratických strán. Počas svojej činnosti výbor úzko spolupracoval so sovietskymi vojenskými orgánmi. O štyri dni neskôr sa konalo prvé zasadnutie mestského výboru. Predseda Ladislav Ambrus predniesol, že nový mestský výbor bol vytvorený na okresnom úrade za prítomnosti okresného náčelníka. Mestský lesný inžinier podal správu o stave ciest, mostov a vo všeobecnosti o stave mesta. Súčasne nariadil, aby stavitelia boli vyzvaní k podaniu plánu k rekonštrukcii mesta a zároveň aby boli odstránené uhynuté kone, odpadky a sutiny. K tomu požiadal o pomoc Rimamuránsko-šalgótarjánske 
bane, aby dodali mestu k uvedeným prácam robotníkov. Nariadil vyhľadávanie padlých v lesoch, ich identifikáciu a dôstojné pochovanie. Vzhľadom k tomu, že mesto nebolo zásobované okrem múky žiadnymi potravinami, výbor vyzval vykonať súrny súpis hospodárskych zvierat. Ľudovít Vilusz, obchodník, predniesol, že spolu s Alexandrom Róthom ml. a Eugenom Kornhauserom, členom mestského výboru, vytvorili družstvo, ktorého úlohou bolo dopraviť potraviny pre mesto. Mestský výbor v záujme zásobovania obyvateľstva chlebom si zobralo pod kontrolu všetky mlyny, ktoré sa nachádzali v meste a blízkom okolí. Július Grünner, mestský účtovný radca podal správu o škode spôsobenej mestu. Bývalí vedúci úradníci mesta odniesli so sebou 30.000 P. v hotovosti a vkladnú knižku so sumou 40.000 P. Poodnášali všetky kone s vozmi, krmivá, seno i slamu. Na ďalších zasadnutiach mestský výbor riešil rôzne záležitosti, ako napr.: vzal na vedomie hlásenie Židovskej náboženskej obce v Rožňave o navrátení svojich členov do mesta, prideľoval drevo rumunským vojakom a aj sovietskemu veliteľstvu, riešil ťažkosti spojené s poskytovaním vody, ako aj elektriny. Ďalej predseda nariadil, aby pomenovanie ulíc i všetky nápisy firiem boli uvádzané dvojjazyčne, teda v slovenskom, aj maďarskom jazyku tak, ako to bolo pred novembrom 1938.
Okresný národný výbor z Dobšinej sa presťahoval do Rožňavy na príkaz Zboru povereníctva Slovenskej národnej rady pre veci vnútorné dňa 5. marca 1945. Do prvej polovice marca 1945 nebolo v Rožňave československej správy. Výkonná moc okresného národného výboru s ešte vtedajším okresným náčelníkom sa dovtedy vzťahovala len na slovenské obce rožňavského okresu. Mestský výbor vykonával svoju činnosť pod dozorom sovietskeho veliteľstva mesta až do apríla 1945.
Dňa 1. apríla 1945 bola podpísaná zápisnica o odovzdaní oslobodeného mesta Rožňava a okresu miestnym orgánom. Miestne orgány vzali pod svoju ochranu mesto, závody, ustanovizne, vojenské priestory i múzeá. Túto zápisnicu podpísali vojenský veliteľ mesta a okresu Rožňava kapitán Gavrilov, pomocník vojenského veliteľstva v Rožňave kapitán Danin, starosta mesta p. Ambrus, vedúci polície mesta Rožňava p. Molnár a československý vojenský veliteľ mesta Rožňava p. Kováč. Na Slovensku boli zriadené 
pre obce miestne národné výbory a pre okresy okresné národné výbory. V obciach vtedy ešte maďarského územia boli až do volieb vytvorené poradné zbory, resp. správne komisie. V Rožňave prebrala správu mesta správna komisia na čele s vládnym splnomocnencom Štefanom Havlíkom. Následne 9. apríla 1945 sa konalo prvé zasadnutie Správnej komisie mesta Rožňava. So súhlasom okresného národného výboru a z nariadenia Slovenskej národnej rady mestský úrad prebral p. Havlík.
Zdroj: MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, knižný fond Dejiny Rožňavy 2, kol. autorov, Východoslovenské vydavateľstvo n. p., rok 1978, fond Mestský národný výbor v Rožňave 1945 – 1990.
PhDr. Mária Tureková
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.