Vo vtedajšej Kellerovej záhrade totiž vyvieral prameň minerálnej vody, ktorej obsah železa, na základe vykonanej analýzy, bol vyšší, ako u vody z horného prameňa. Majiteľ s podielnikmi na základe toho chcel tam vybudovať moderne zariadené parné kúpele, čo sa ale nakoniec nerealizovalo (Rozsnyói Híradó 27. 10. 1889).
V histórii železnatých kúpeľov bol obrovským prelomom rok 1890, keď rožňavský biskup György Schopper dňa 1. augusta toho roku predal kúpele vtedajšiemu nájomcovi Jozefovi Markó, budapeštianskemu obchodníkovi Albertovi Markó, rožňavským občanom Kálmánovi a Gyulovi Flütsch, ktorí utvorili spoločnosť (Gömör-Kishont 14. 8. 1890). S kúpno-predajnými podmienkami ešte v jeseni súhlasilo aj ministerstvo. Po zmene majiteľov sa zmenil aj nájomca hostinca v kúpeľoch, ktorým sa stal Jozef Pfeiler. Počas jesene roku 1890 a na jar nasledujúceho roku kúpeľný areál prešiel významnou prestavbou. Noví majitelia, na základe projektov stavebného majstra Nándora Szilvassy a pod vedením odborných staviteľov Majunkeho a Mitterdorfera, dali zbúrať starú kúpeľnú budovu, starý pavilón, kolkáreň a krčmu, najnovšiu obytnú budovu prestavali na 24 izbovú, na prízemí s veľkou sálou a bytom pre hostinského, začali s realizáciou parkovej úpravy kúpeľov a cestu vedúcu cez areál kúpeľov, počnúc od mlyna porcelánovej továrne, odklonili. V roku 1891 pri otvorení prevádzky kúpeľov v novom vzhľade, ich riaditeľstvo dokonca pozvalo aj budapeštianske mažoretky. Okrem toho, od 15. septembra zabezpečilo, že každú nedeľu a pondelok počas celej zimy bolo možné využívať teplý železnatý kúpeľ. Realizácie kúpeľnej terasy, parného kúpeľa a výmena mramorových vaní, ako aj stavba novej kolkárne boli plánované na ďalší rok (Rozsnyói Híradó 2. 11. 1890, 19. 4., 24. 5., 12. 7. a 13. 9. 1891). Albert Markó a bratia Flütsch, ku ktorým sa pridal aj Gustáv Feymann, dňa 12. januára 1892 založili firmu Rožňavské kúpele a rekreačná osada, akciová spoločnosť (Rozsnyói fürdő és nyaralótelep részvénytársaság). Spoločnosť začínala so základným imaním 120.000 forintov (600 účastín o nominálnej hodnote 200 forintov) a jej cieľom bolo vložením finančných prostriedkov zabezpečiť novú výstavbu a rozvoj tak, aby kúpeľná osada a jej zariadenie sa dostala na najvyššiu možnú úroveň svojej doby. Spoločnosť, vo svojich plánoch na najbližšie obdobie, uvažovala vybudovať hlavnú budovu s 37 izbami, novú tanečnú a zároveň liečebnú sálu, postavenie jedálne, kaviarne a herne, vybaviť kúpeľnú budovu parným strojom, zavedenie studenovodnej kúry, výstavbu dvoch nových, 30 izbových budov vilového charakteru a zodpovedajúcich kancelárskych miestností, zrovnanie odpočinkových miest v exteriéri a v neposlednom rade odborné udržiavanie prameňov (Rozsnyói Híradó 24. 1. 1892).
Po týchto radikálnych zmenách dochádzalo k sľubnému rozvoju kúpeľného komplexu, ale rovnako aj preto, že kúpele „sa vymanili“ spod vlády biskupského panstva. Kúpele osobne navštívila aj grófka Eleonóra Andrássy-Kaunitz z betliarskeho kaštieľa, ktorá sa s uspokojením vyjadrila o prácach a vybavenosti kúpeľov.
V roku 1892 odovzdali do prevádzky kúpeľný dom s 37 izbami, čo zaznamenali aj krajinské odborné balneologické časopisy. Rozvoju kúpeľnej osady prispelo aj vybudovanie viacerých letných súkromných viliek v jej blízkosti, podstatná časť ktorých patrila majetnejším rožňavským občanom. Podľa údajov, uverejnených v spravodajcovi „Fürdőirodalmi Könyvtár“ mali kúpele v roku 1893 50 hostí, 33 stálych domácich pacientov a 17 dočasných návštevníkov; v nasledujúcom roku sa počet ich pacientov takmer zdvojnásobil – spolu to bolo 110 osôb. Záznamy o realizácii liečebných procedúr (kurlisták), ak aj existovali, sa na škodu veci nezachovali, a tak strohé údaje pochádzajú iba z regionálnej tlače. Podľa nej kúpele navštívili aj viaceré významné osobnosti, medzi ktorými boli napr. spisovateľ gróf Sándor Vay, sochár Jozef Róna, poprední činitelia vtedajších ministerstiev Gustáv Emich a Karol Keleti, župný biskup Gyula Meszlényi a v neposlednom rade aj psychanalytik Sigmund Freud a významný spisovateľ Žigmund Móricz, ktorého syn v roku 1906 zomrel v Rožňave, kde je aj pochovaný. Škoda však, že kúpele aj po ich renovácii bolo možné iba pri najlepšej vôli, nazvať skutočnými kúpeľmi. Biskupstvo, ako bývalý vlastník, veľmi málo investoval do ich rozvoja, a tak aj po vynaložení súkromných finančných prostriedkov sa žiadaný účinok celkom nedosiahol. Nedostatky v tomto smere ozrejmuje aj list uverejnený v miestnej tlači (Rozsnyói Híradó 23. 7. 1893), podľa jeho autora, rožňavské kúpele, napriek vykonaným úpravám, zameškali dobu, sú z viacerých hľadísk v neporiadku a vo svojom závere dokonca udáva „že ak niekto raz prekoná všetky ťažkosti spojené s návštevou, už sa tam nikdy nebude chcieť vrátiť a aj iných od návštevy odhovorí“.
V roku 1894 kúpele prijímali návštevníkov už v novom, 45 izbovom hoteli príjemne zariadenom na svetovej úrovni, ku ktorému patrila rozsiahla jedáleň a tanečná sála. Naproti nemu stála budova železitých kúpeľov zariadená mramorovými vaňami v mestskom štýle. Stravu pre kúpeľných hostí zabezpečoval rožňavský hostinský Proschinger, o ceny a financie sa starala rodina Flütsch. V máji roku 1895, bola dokončená aj montáž parného stroja. Popri prevádzke kúpeľov vznikali rôzne aktivity s cieľom ich zviditeľnenia sa a tak napr. od mája roku 1896 hostinský Pali Gaál ponúkal egerské a iné druhy vína; nasledujúcu sezónu zase sedmohradský hostinský Karol Fülöp predával gastronomické špeciality jeho domácej kuchyne. Činnosť v kúpeľoch bola z roka na rok kvalitnejšou a bola v okruhu občanov oceňovaná, ale aj napriek tomu, boli rožňavské kúpele v župnom spravodajcovi označované ako stagnujúce. V roku 1896 boli rožňavské kúpele úradným rozhodnutím ministerstva vnútra uznané ako liečebné kúpele.
Reklama, uverejnená v odborných balneologických materiáloch (I. Bolemann: Magyar fürdők és ásványvizek, Budapest, 1896), uvádza, že v kúpeľoch je k dispozícii nový kúpeľný hotel, ktorý má 37 hosťovských izieb s príslušenstvom a ďalej moderne zariadený kúpeľný dom s 20 kúpeľnými miestnosťami. Na prahu 20. storočia tak skutočne dochádzalo k oživeniu ruchu v rožňavských kúpeľoch. Podľa uverejňovaných oznamov v tlači, miestna verejnosť, viac ako predtým, chodí do kúpeľov relaxovať a využívať ich služby.
V roku 1898 znovu dochádza k zmenám. Doterajší majitelia ich predali istému budapeštianskemu majiteľovi nehnuteľností, ktorý ich vzápätí predal rožňavskému konzorciu. Tento nový majiteľ, ešte na jeseň toho istého roku, začal realizovať veľké stavebné práce, a to na zhotovení zariadenia liečebnej studenovodnej procedúry, čo bolo plánované už pred tromi rokmi. Vložená investícia, vo výške do 50. 000 forintov, mala zabezpečiť, aby sa kúpele stali najmodernejšími v župe a boli tak vybavené elektrickým osvetľovaním, telefónom, novou kolkárňou, kolkami s hracou guľou na povraze (tzv. ruské kolky) pre ženy, hojdačkami, tanečným pavilónom, kurtami pre kriket a tenis, vodotryskom, novou krytou prechádzkovou trasou a chodníkmi na prechádzky v okolitom lese (Nemzetközi Fürdő-Lapok, 3/1898). Predstaviteľ nového majiteľa, Ede Altstock, poveril vedením kúpeľnej kuchyne miškoveckého vrchného Pfeilera a zabezpečil aj účinkovanie budapeštianskych mažoretiek, ako aj manželského páru Szalayovcov v kúpeľoch. Zariadenie na vykonávanie liečebných studenovodných procedúr, ktoré malo mužské a ženské oddelenie a bolo vybavené aj parným kúpeľom, slávnostne odovzdali do používania 1. júla 1898, pričom súčasťou oslavy bola aj tombola. Zisk z oslavy, v hodnote 95 forintov, bol použitý na verejnoprospešnú činnosť – a to na úpravu prechádzkovej trasy vedúcej k Árpádovskej skale pri troch bukoch a osadenie lavičiek a stolov popri nej (Rozsnyói Híradó 5. 6. 1898). Verejnosť veľmi ocenila, že na dopravu do kúpeľov môžu využiť novo zriadenú stálu omnibusovú linku medzi mestom a kúpeľmi.
Nasledujúceho roku, hostinec a s ním spojené služby, riadil budapeštiansky vrchný čašník Nándor Turkovics a o hudbu sa postarala kapela Ruszó z Putnoku. Nedostatkom domáceho režimu v kúpeľoch však bola tá skutočnosť, že sa vpodstate nedal zabezpečiť kľud pacientov, a to preto, lebo všetci návštevníci – deti, pacienti, i tí, ktorí sa sem prišli zabaviť – prichádzali do vzájomného styku, pretože boli ubytovaní v jednom objekte.
|
Obr. 5 |
Obr. 6 |

Obr. 7
Obr. 5 – 7 Objekt bývalých parných kúpeľov a kúpeľná osada na predajnej pohľadnici z roku 1903
(POKRAČOVANIE)
Pripravili: Ing. Mikuláš Rozložník a RNDr. Ondrej Rozložník


































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-