V roku 1904 postavili v kúpeľoch maketu sochy Františky Andrássy a na hornej terase osadili dve svietidlá tak, aby osvetľovali prechádzkovú trasu, čím umožnili aj večerné prechádzky. Na základe týchto okolností, ale aj skúsenosti, ako sa sporiteľňa o kúpele starala, znovu sa vynorila myšlienka o založení účastinárskej kúpeľnej spoločnosti, ale k žiadnemu počinu v tejto veci nedošlo. Celková návštevnosť kúpeľov sa pohybovala nad tisíc osôb, lenže počet stálych návštevníkov liečebne, podľa štatistických výkazov župy za roky 1903 až 1905, nedosahoval ani 100 osôb. Možno povedať, že napriek všetkým zmenám a prestavbám, kúpele neboli schopné dosiahnuť vyššiu kvalitu, a to aj napriek tomu, že pred začatím každej sezóny bolo vykonávané upratovanie, úpravy alebo prípadné výmeny zariadení. Miestna tlač v 
auguste roku 1906 o kúpeľoch posmešne uviedla, že „v kúpeľoch síce býva pár hostí, ale je zriedkavým prípadom, ak ich ten istý hosť, navštívi ešte raz“. K už skôr spomenutým nedostatkom, pribudli ďalšie, ktoré vedenie kúpeľov muselo riešiť, a to novšie sťažnosti verejnosti na poriadok v kúpeľoch, nedostatočnú čistotu a nakoniec nevhodné správanie sa obslužného personálu. Tieto skutočnosti mohli mať vplyv aj na to, že v máji 1906 z postu kúpeľného komisára odstúpil primátor mesta Gejza Sziklay, ktorú funkciu prevzal policajný kapitán István Fáy. Rok 1907 bol, v porovnaní s predchádzajúcimi, pre kúpele skoro katastrofický. V auguste pre slabú návštevnosť musel vedúci hostinský prepustiť určitú časť hudobnej kapely a čašníkov. I keď Rožňavská sporiteľňa a záložňa venovala veľa finančných prostriedkov na to, aby sa kúpele povzniesli na úroveň podľa moderných požiadaviek (napr. iba v roku 1909, na úpravu zariadenia pre studenovodné liečebné procedúry, investovala 15 000 korún), stále to bolo málo a propagácia kúpeľov bola slabá. Na jar roku 1911 povesť kúpeľov opäť narušili problémy v hostinských službách, keď sa obsluhujúci personál voči hosťom správal nevhodným hrubým spôsobom a pomalým obsluhovaním, preto hostinského Ede Kabina odvolali a na toto miesto dosadili Jozefa Dickera, doterajšieho vrchného čašníka miškoveckej kaviarne Abbázia. Zmena povesti kúpeľov prospela, ešte toho istého roku prevádzka ožila, objednávky na ubytovanie pribúdali a vedenie si muselo dokonca prenajímať izby aj v susedných vilách. Okolo roku 1910 bola denná návštevnosť 80 – 100 osôb a v roku 1911 bolo 450 stálych návštevníkov.
V rokoch pred prvou svetovou vojnou postupovala obnova kúpeľov rýchlejšie. Na jar roku 1911 vedenie kúpeľov dalo prestavať kaviareň na jedáleň terasového charakteru s dekoráciami vo švajčiarskom štýle. Nasledujúceho roku členovia Karpatského spolku, za súčinnosti rožňavského odborného oddelenia, upravili lesnú cestu vedúcu pozdĺž potoka Drázus a vyčistili horskú prechádzkovú trasu smerom na Kalváriu. Do hostinských služieb sa podarilo získať Jozefa Reibergera, vrchného čašníka železničiarskej jedálne v Székesfehérvári, ktorý so svojimi poznatkami z tatranských kúpeľov značne prispel k zlepšovaniu povesti kúpeľov. Úspešné roky podnietili vedenie kúpeľov k tomu, aby na sezónu roku 1913 realizovali viacero moderných technických noviniek. V tom čase kúpele už mali takú dobrú povesť, že si ich vedenie mohlo dovoliť odmietnuť viaceré ponuky miestnych hostinských, ako aj dať do nájmu kúpeľný hostinec a kaviareň rožňavskému hostinskému Žigmundovi Róthovi. Naviac, verejnosti sa taktiež chcelo zavďačiť, a tak v prvom týždni po otvorení sezóny každý pri zakúpení si kúpeľného lístka dostal ako darček farebnú pohľadnicu kúpeľov.
V roku 1912 bol vydaný prvý oficiálny zoznam kúpeľných hostí (kurlist), ktorý udáva 139 kúpeľných hostí, neskôr v júli už 2000 návštevníkov a na konci sezóny neuveriteľných 6000 osôb. Nasledujúceho roku tlač predchádzajúcu sezónu považovala za doteraz najlepšiu v dejinách kúpeľov (Gömöri Ujság, 20. 07. 1913). V roku vypuknutia prvej svetovej vojny – prvý raz v histórii kúpeľov – už na začiatku júna ohlásili, že kúpele sú plne obsadené, a tak záujemcom o ubytovania museli ponúkať okolité súkromné vilky.
Podľa zachovaných záznamov v Rožňave na začiatku vojnových rokov boli moderné, životaschopné liečebné kúpele. K ich rozvoju značne napomohol bývalý riaditeľ sporiteľne Ferenc Kozma. Mienka verejnosti o kúpeľoch, vďaka stúpajúcej návštevnosti, bola čím ďalej pozitívnejšia, čo s uspokojením konštatovala aj miestna tlač, keď okrem iného uviedla, že „kúpele si získali dobré meno medzi domácimi železitými kúpeľmi" (Gömöri Ujság 5. 6. 1913).
V prvých desaťročiach 20. storočia, za lekárskeho dozoru, podľa zásad modernej hydroterapie, zriadili mužské a ženské oddelenia studenovodnej liečebne a tiež aj kúpele. Liečebné studenovodné zariadenie, ktoré ako prvé v roku 1898 založil Dr. Altstock, prešlo modernizáciou; bol postavený väčší bazén, zriadená parná komora, sprchy a masážna miestnosť. Liečebné procedúry sa mohli absolvovať iba na základe lekárskeho predpisu. Kúpele vybavili škótskou sprchou, parnou komorou, teplým a studeným bazénom. K zvyčajným liečebným postupom patrili polovičné a celé kúpele, rôzne oblievania, natieranie, sprchovanie, zábaly a rôzne spôsoby masáže. Okrem toho v ponuke boli aj mliečne a kyslé kúry a od roku 1913 aj nová liečebná metóda – rádioaktívny bahenný kúpeľ. Z tzv. zvláštnych liečebných metód to bolo viacej druhov dietetických kúr a terénne kúry typu Oertel prechádzok. Návštevníkov obsluhoval mužský a ženský personál, neskôr aj vyškolení maséri a masérky, ktorí mohli vykonávať aj manikúru či pedikúru (Rozsnyófürdő. Fürdőkalauz, 8, 1918; Sajó Vidék 5. 5. 1910).
V roku 1912 sa zrodila myšlienka zriadenia príležitostnej autodopravy medzi mestom a kúpeľmi, a tak nasledujúceho roku zaviedli prepravu šesťmiestnym mikrobusom. V roku 1914 sa nájomcom kúpeľov stal rožňavský hostinský András Schitter, hostinec a kaviareň si prenajal Vince Schitter. Hospodárom kúpeľov sa stal učiteľ telesnej výchovy rožňavského gymnázia János Miklóssy. Na jar tohto roku uskutočnili v kúpeľoch viacero zlepšení a vydali aj 32 stranový prospekt o kúpeľoch. Ich činnosť bola skoro na svojom vrchole, keď ich zasiahlo vypuknutie prvej svetovej vojny, čo znamenalo zavedenie vojenského režimu. V rokoch 1915 a 1916, boli kúpele zavreté, činnosť zahájili v roku 1917. V ich existencii sa však nasledujúci rok 1918 stal osudným, keď kúpele vo vlastníctve Rožňavskej sporiteľne a záložne, a. s. priamo odkúpila budapeštianska obchodná nemocnica Jozefa Ferenca (Ferenc József Kereskedelmi Kórház) a úrad maďarskej kráľovskej štátnej robotníckej poisťovne (Magyar Király Állami Munkásbizutosító Hivatal). Kúpele, podľa stanoviska kupcov, tak budú slúžiť ako zotavovňa pre pacientov – zamestnancov obchodu, prepustených z nemocnice a ako rekreačné miesto pre deti hlavného mesta. Noví majitelia medzi svoje budúce aktivity zaradili rozširovanie existujúcich objektov, výstavbu nových vilových domov a zavedenie aj zimnej prevádzky (Dobsina és Vidéke, 21. 4. 1918).
(POKRAČOVANIE)
Pripravili Ing. Mikuláš Rozložník a RNDr. Ondrej Rozložník
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.