Vážená smútiaca rodina Bradovkova i Tomkova,
vážení príbuzní aj priatelia zblízka i zďaleka!
Vážený vzácny majster, organizátor, duša hĺbavá aj poetická, odborník časov produktívnych, starší skúsený kamarát, milý dedo Belo Bradovka!
Pred niekoľkými dňami by ma ani vo sne nenapadlo, že mi osud raz prichystá takúto chvíľu. Býva zvykom, že mladší odprevádzajú starších. V tomto prípade je rutina dodržaná, ale... Mám možnosť pospomínať pri takejto smutnej príležitosti asi preto, že som zrejme asi najstaršie činný pracovník, v síce inej brandži než bola Tvoja špecializácia, ale ona bola viditeľnejšia a zanechala trvalejšie stopy, ak mám spomenúť iba „to vybudované“, lebo „to zasiate“ nevidíme, no ukazuje, čo ste vedeli, čo ste mohli a aj dokázali aj napriek ťažkostiam. Veď ani vtedy nebolo všetko šibnutím čarovného prútika. Dnes sa proklamuje všeličo, vraj na úžitok občanov, ale výsledky miznú v diaľke ako ranná hmla, ktorú slnko rozpúšťa. Veď Tvoja bola generácia akosi tvorivejšia, hoci v ťažších podmienkach a možnože práve preto.
Tvoje pracoviská boli známe každému, kto prišiel do styku so stavebníctvom. A nebolo to preto, že by si nemal ukotvený životný cieľ. Vydal si sa vlastnou ťažkou cestou, ale vydržal si a vypovedáš do posledného dychu, čo len srdce zná.
Rozhodovanie je niečo, čo nás sprevádza po celý život, postupne však zistíme, že robiť to rozhodovanie je oveľa zložitejšie, komplexnejšie a zásadne ovplyvňuje nielen nás, ale často aj naše okolie. Niektoré rozhodnutia sa časom ukážu ako nesprávne, iné nám prinesú radosť a spokojnosť.
Ale akože by sme spomínali bez štipky poézie:
Oj víno, víno, boh ti nebo daj! veršuje Peter Zvon v Tanci nad plačom.
Ján Smrek to ilustruje rukolapnejšie: Človek, keď sa raz dotkne oblakov, už nemôže sa zmeniť na červa, čo vrýva sa len do zemského blata. ... A nebude mieru na svete do tých čias, kým ruky, ktoré plnia náboje sa nenavrátia ku plneniu fliaš. Nech tečú nápoje, nech miesto hromobitia kanónov znie krotký cengot čiaš.
Takto dôstojne i pracovne to prežívali Tvoji spolupracovníci, aj súputníci, pri pracovných i neformálnych stretnutiach, ktorých atmosféra bola vždy neopakovateľná.
A jedno pamätihodné bolo, keď sme sa stretli na pohrebe MUDr. Tomkovej, keď sme aj zaspievali: Kto za pravdu horí v svätej obeti... tomu moja pieseň slávou zazvoní; a príroda poďakovala tomu zboru nádhernou ozvenou.
Lenže dôvod na dnešné stretnutie je iný. Prišli sme sa s Tebou milý DedoBelo rozlúčiť a odprevadiť Ťa na ceste, ktorá čaká aj na nás, keď dozrie čas. Písmo nás poučuje: neviete dňa, ani hodiny a nezruší to ani charizma s Tebou spojená.
Berieme s úsmevom vtipy, že "staroba je iba pre statočných", alebo že "starnutie je otrava“; no je to jediný spôsob, ako sa dožiť vyššieho veku!
Keď si sa zotavoval z ťažkého úrazu, lekári zo žartu hovorili, že by tam mal ostať na plný úväzok, lebo v Tvojej prítomnosti sa pacientom zlepšuje nálada, ustupujú depresie a rýchlejšie sa im hoja rany. Aké to nadľudské vyznanie!
Všetci dobre vieme, že kto sa narodí a príde medzi ľudí, iste sa raz aj odoberie. Kedy? To vedia hviezdy: predsa len radšej vítame nový život; presne tak, ako sa tešíme na jar, aj keď v jeseni listy znova opadnú, aby naplnili zákonitosti prírody.
Takže už častejšie sa vyskytujú rozlúčky s bývalými priateľmi a kolegami, ako svadby, či krstiny, ale taký je kolobeh života.
Žili a žijeme v zložitej dobe, ale...
Nikdy sa nesťažuj na dobu, narodil si sa preto, aby si ju urobil lepšou. Veľkosť, ktorú môže ľudský duch dosiahnuť, určuje samotná ľudská bytosť, veď zrkadlu niet čo vyčítať, ak je tvár (alebo aj spoločnosť) pokrivená.
Týmto chcem oceniť celoživotnú prácu, ktorú si vykonával s citom vložiť do rámca povinností a predpisov aj fenomén osobného a ľudského prístupu k cieľu veci.
Odchod člena rodiny je vždy bolestivý a týka na nielen blízkych príbuzných. Lenže aj v takej ťažkej chvíli treba vidieť svetlý lúč nádeje a prijať aj filozofiu života z druhej strany, že odchod človeka môže byť aj darom vykúpenia. To len nás kmáše zármutok a pocit straty, ale čas to zahladzuje.
My všetci cítime stratu a preto prichádzame odprevadiť kolegu a kamaráta DedaBela, ale aj úprimne potešiť v žiali Vás najbližších, aspoň vľúdnym slovom, pohľadom porozumenia a podaním ruky. Je to tak, vyspelá technika už dokáže všeličo, lietať do kozmu, aj potápať sa do hlbín; no do sopky chrliacej lávu nevstúpime, ale ani život navrátiť nedokážeme.
Ale taká, voči majestátu smrti v podstate slabá, je naša spoločnosť. Ľudia majú slobodnú vôľu: môžu konať dobro i zlo, aj keď zmyslom života je stáť na strane dobra a hájiť ten postoj od narodenia po smrť.
Takže, milý DedoBelo, prijmi to úprimné poďakovanie i za priateľstvo, ktorým si nás popri povinnostiach zahrňoval, za každé vľúdne slovo a milý úsmev, za mnohé podnetné myšlienky a riešenia, lebo to je tá trvalá hodnota, ktorú si nám rozdával a ktorú nám tu zanechávaš i cez túto rozprávkovú záveť:
O niečo skorej ako sa na zemi rozmnožili ľudia, stretla sa na Olympe rada bohov, aby urobila posledné úpravy do ich života.
Starší rady povedal: „Dali sme im toho priveľa, musíme im niečo odobrať! Ale čo im odoberieme?“ Po dlhšom premýšľaní povedal: „Už viem. Odoberieme im šťastie, ale bude problém kde ho schováme, aby ho nedostali.“ Dumali, až jeden z nich navrhol ukryť ho na vrchole najvyššej hory sveta. Ale ihneď padla námietka: „Nie, spomeň si, že dostali silu a vytrvalosť. Niekedy, niekto z nich dosiahne vrchol a dostane sa tak k šťastiu a ak to raz objaví jeden, budú už všetci vedieť, kde sa ono nachádza.“ Potom navrhol iný: „Teda ho schovajme na dno najhlbšieho mora“. Ale ďalší hneď namietol: „Nie, spomeň si, že dostali predstavivosť. Niekedy, niekto z nich zhotoví taký stroj čo umožní ponorenie aj do hlbočiny a tak sa k šťastiu dostanú.“
Ďalší povedal: „schovajme ho na planéte, ktorá je vzdialená od Zeme.“ Aj jemu namietli: „Nie, spomeň si, že dostali inteligenciu. Niekedy, niekto z nich zhotoví loď na medziplanetárne cesty, tam ho nájde a potom už všetci budú mať šťastie.“
Posledný, ktorý dovtedy iba mlčiac pozorne počúval a porovnával každý návrh aj námietky, nakoniec povedal: „Verím, že viem kam treba schovať to šťastie, aby ho nikdy nenašli.“ Všetci sa prekvapene obrátili k nemu a svorne sa opýtali: „kam?“ On odpovedal: „Schovajme šťastie do ich vlastného vnútra, najlepšie priamo k srdcu. Budú takí zaujatí jeho hľadaním všade okolo seba, že ho nikdy nenájdu.“
Vážená smútiaca rodina i všetci zhromaždení! Prijmite, prosím, tento odkaz od zomrelého pána Vojtecha Bradovku, ako prezradenie tajomstva, ale aj ako návod pre živých, aby sme nezabudli na dôležitú, skrytú podstatu života.
Tým vyslovujem za všetkých, za kolegov, priateľov, aj za mňa, úprimnú sústrasť, porozumenie a spolucítenie s toľkým zármutkom.
V mojej najvnútornejšej vitríne sa zachveli všetky sklenené spomienky.
Na konci mlčania počuť vlaňajší dážď, ako pošepky diktuje svoj telegram.
Svorka smutných anjelov narieka pri svite luny a smrteľná duša vody tak
zľahka padá na dno. Keď anjeli vzlietnu, nastane najhlbšie ticho,
v ktorom azda začujem vzdialené perly, ako sa sypú po kameni sťa prúd
zamrznutých sĺz v mojich čoraz jesennejších očiach.
Lúčime sa s Tebou, náš milý DedoBelo, odpočívaj v pokoji! Naše spomienky Ťa budú sprevádzať, ako to mihotavé svetlo večné, na ceste do lona Matky Zeme, do nekonečných diaľav Vesmíru, ktorý je navždy domovom nás všetkých.
S úprimným spolucítením Váš
Julo Forsthoffer
21.1.2022
Narodil sa v Ratkovej, žil v Nadabule
Dlho som si myslel, že patrím medzi tých, ktorí sa už v roku 2000 zaradili medzi obdivovateľov i používateľov internetových služieb. Rozmýšľal som, ako ich môžem využiť najmä pri propagácii nášho Gemera. Veď bol tak zaostalý, že mnohí ešte aj dnes mávnu rukou nad jeho životnou úrovňou. Veľmi skoro som však zistil, že mám vážneho „konkurenta“ v osobe, v tom čase 80-ročného Deda Bela čiže Vojtecha Bradovku z Nadabuly. Kým ja som si nazval stránku Maj Gemer, on sa venoval Klub-u gemerských báčikov. KGB. Obsahovo bola veľmi zaujímavá a cestu k nej si našli najmä starší „tuláci po internete“. Pestrá bola najmä časť o Ratkovej, kde sa pán Bradovka narodil. Venoval sa takmer všetkému, čo v mladosti, v tomto dnes zabudnutom regióne, poznal a čo bolo hodné spomenutia. Oplatí sa túto stránku navštíviť ešte aj dnes. Stretnete sa na nej so zaujímavými osobnosťami, udalosťami i spôsobmi vtedajšieho života. Prostredníctvom nej som sa stretol s úzkym amatérskym dokumentárnym filmom, ktorým jeho prvý majiteľ nakrútil prvomájové sprievody v Ratkovej, autobus, ktorý dovážal deti do školy, ale aj iné. Zaujímavá je i jeho zbierka zvukových záznamov spracovaných rozhlasovým vysielaním o Ratkovej. Dnes tento filmový dokument patrí medzi jej vzácne pamiatky. Nezabudnem ani na osobné auto bývalého bulharského cára, ktorý sa zdržiaval i na Prednej Hore vo svojom sídle, ktoré dnes slúži nášmu zdravotníctvu. Používal ho ešte aj Bradovskov otec.
Nezabudnuteľná je pre mňa i televízna relácia, ktorá približuje naše diania pri počítači a jeho výsledky na televíznej obrazovke STV. Zaujímavá relácia o jeho rodine, ktorú samostatne nakrútila a odvysielala STV, patrí medzi ich najkrajšie i najhodnotnejšie. Obidvaja manželia Bradovkovci - Vojtech i Gitka radi spomínali nielen na reláciu, ale i na svoje súžitie, ktoré stále patrí pre mnohých mladších súčasníkov i dnes medzi príkladné.
Hodne by sa dalo spomenúť o Dedovi Belovi, ktorý bol príkladom tak v práci, ako i v súkromnom živote. Pre mňa zostane nezabudnuteľným aj pre jeho pevnú vôľu, schopnú prekonávať akékoľvek ťažké prekážky. Príkladov z jeho života je hneď niekoľko.
Dedo Belo, ďakujem Ti za všetko, čo si mi pripomínal a snažil sa preniesť cez každú nepríjemnosť či prekážky. Tvoje rady do života zostanú trvalou hodnotou.
Ďakujem Ti, že som Teba i manželku poznal a zostanete pre mňa aj naďalej príkladom v každodennom živote.
Nech Ti je zem gemerská ľahká. Odpočívaj v pokoji.
Tvoj priateľ
Ondrej Doboš
25.1.2022

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-