V roku 1973 bol pomník rozhodnutím Mestského národného výboru v Rožňave z pôvodného miesta odstránený. Kovaná ohrada a kamenná podesta boli zničené. Súsošie, považované v tom období za symbol triedneho nepriateľa, bolo prevezené do Krásnohorského Podhradia a postavené pred Mauzóleum Františky a Dionýza Andrássyovcov. Na svoje pôvodné miesto v centre mesta pod Strážnu vežu bol pomník opäť umiestnený pred tridsiatimi rokmi, 30. júna 1993.
Autormi súsošia sú János Horvay a Ödön Szamovolszky, víťazi v konkurze na vyhotovenie pomníka, ktorý vyhlásila mestská rada v Rožňave 15. septembra 1903. Pri vytesávaní samotnej sochy a vedľajších postáv, ako aj pri preprave pomáhali ďalší traja kamenosochári – Anzelm Andretti, Antal Martinelli a Sándor Gabay. Architektom pomníka je Richard Berndl.
Vyvýšené plató s polkruhovým schodiskom je dominantne postavené pod mestskú vežu. Uprostred neho stojí samotný pomník s bustou Františky. Busta s poprsím je umiestnená na vysokom pylóne a znázorňuje Františku s mierne sklonenou hlavou a zopätými rukami. Súsošie tvorí aj skupina postáv – dve detské postavy v ochrannom objatí bradatého muža v dlhom plášti, ktoré symbolizujú citát z Evanjelia: „Nechajte dietky prísť ku mne...“ Súsošie je ilustráciou dobročinnosti Františky smerom k deťom a chudobným. Štylizované labute symbolizujú Františkinu vznešenosť. Nápisy na pylóne sú v maďarčine a ich preklad znie nasledovne: Františka Andrášiová 1838 – 1902 – Veľkodušnej patrónke duchovného života, osvety a umenia, dobrosrdečnej podporovateľke biednych, vdov a sirôt z verejnej zbierky postavili vďační Rožňavčania v roku 1905.

Hlasy postaviť sochu venovanú pamiatke Františky sa začali ozývať hneď po jej smrti v októbri 1902. Návrh mestského radcu Lászlóa Feymanna vyhotoviť pomník podporila a 10. decembra 1902 jednohlasne odsúhlasila mestská rada. Takmer okamžite bola menovaná komisia (výbor), ktorej predsedal vtedajší starosta mesta Géza Sziklay, ďalšími členmi boli pokladník Miksa Gál a notár Dr. József Pósch. Komisia vyhlásila verejnú zbierku a v septembri 1903 súťaž na vyhotovenie sochy Františky. Do súťaže sa prihlásilo 21 záujemcov, ktorí okrem plánovaného rozpočtu predložili modely navrhovanej sochy. Z nich šesť sa v súčasnosti nachádza v zbierkach Baníckeho múzea v Rožňave.
![]() |
![]() |
![]() |
Realizovaný víťazný návrh, obdivovaný turistami a návštevníkmi mesta, ale aj samotnými Rožňavčanmi je opäť, už 30 rokov, na svojom pôvodnom mieste v centre Rožňavy.
Sylvia Holečková, Banícke múzeum Rožňava
Vysvetlívky k fotografiám:
č. 1 – Pohľadnica: Rožňava. Pomník Františky Andrássyovej. Vydal Búfy János, 1909
č. 2 – Rozobratie sochy Františky Andrássyovej v roku 1973. Fotoarchív Baníckeho múzea v Rožňave
č. 3 – Rozobratie sochy Františky v Krh. Podhradí, 1993. Fotoarchív Baníckeho múzea v Rožňave
č. 4 – Znovu odhalenie sochy Františky na námestí v Rožňave, 30. 6. 1993. Fotoarchív Baníckeho múzea v Rožňave
č. 5 a č..6. – Modely sochy – návrhy v súťaži v roku 1903. Banícke múzeum v Rožňave






























__________________________________________________



noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.