Prednosta okresného súdu mal zahájiť s mestom Rožňava vyjednávanie, ktorého výsledkom malo byť postavenie budovy z vlastných prostriedkov. Mesto finančné prostriedky nemalo a mestská rada sa v máji 1928 uzniesla, že o stavbe nebude ďalej pojednávať. Myšlienka postavenia novej budovy pre okresný súd však zostala naďalej živá.
Po dvoch rokoch sa začalo opäť s vyberaním vhodného pozemku. Stavebná komisia sa zhodla, že daný pozemok s ohľadom na vytvorenie námestia, ako aj situovanie budovy, bolo nevyhnutné posunúť do osi novozriadenej ulice a zároveň plošne zväčšiť. Ako kompenzáciu za mestský pozemok okresný súd prepustil bez vecného bremena pozemok na Šafárikovej ulici. Dňa 28. januára 1932 bola pripravená zmluva o výmene pozemkov medzi mestom a okresným súdom, v ktorej Čsl. štát (justičný oddiel) dal zámenou mestu Rožňava nehnuteľnosti bez bremena a mesto Rožňava prepustilo pozemok Čsl. štátu (justičnému oddielu). Podmienkou mesta bolo, že uvedený pozemok bude poskytnutý výlučne len na výstavbu okresného súdu a finančných úradov.
Začiatkom roka 1936 sa hlavný notár a starosta mesta listom obrátili na ministerstvo spravodlivosti, ministerstvo financií a ministerstvo sociálnej starostlivosti s požiadavkou, aby stavba budovy okresného súdu a finančných úradov bola v rámci investičného programu ešte v ten rok uskutočnená. Mesto súrne potrebovalo budovu dovtedajšieho sídla okresného súdu pre svoje inštitúcie, ktoré boli v nájomných budovách. Ministerstvo financií dalo súhlas k novostavbe a zahájeniu príslušných prípravných prác. Na medziministerskom zasadnutí koncom novembra 1936 boli schválené náčrty pre stavbu budovy, ktoré vypracoval Ing. arch. Josef Hlaváček.
Písal sa už rok 1937 a budova okresného súdu sa stavať nezačala. Mesto žiadalo ministerstvá školstva, spravodlivosti a financií o uvedenie termínu, kedy sa so stavbou začne. V prípade, ak by sa upustilo od stavby, mesto žiadalo o vrátenie pozemku. Ešte v tom istom roku bola vykonaná obhliadka stavebného pozemku a následne ministerstvo verejných prác za súhlasu ministerstva spravodlivosti a ministerstva financií schválilo plány budovy. Okresný úrad v Rožňave 29. júla 1937 na návrh miestnej stavebnej komisie povolil podľa schválených plánov a technického popisu prevedenie stavby. Podmienkou bolo vybudovanie chodníkov, najmenej dvoch protileteckých úkrytov v budove a súpis všetkých živnostníkov pracujúcich na stavbe. Mesto žiadalo Krajinský úrad v Bratislave, aby remeselnícke práce na stavbu boli zadané rožňavským uchádzačom, z dôvodu vysokého počtu nezamestnaných samostatných remeselníkov.
Slovenský nezávislý týždenník „Šafárikov kraj“ 28. októbra 1937 uverejnil príspevok s názvom „Okresný súd a berný úrad sa už stavá“. Okrem iného sme sa z neho dozvedeli, že pracujúci na stavbe si štrajkom vymohli vyššie platy. Práce na stavbe napredovali a v marci 1939 bola hrubá stavba dokončená, o čom svedčí v týždenníku „Sajó Vidék“ uverejnený inzerát o rozpredaji zvyšného stavebného materiálu. Po udalostiach viedenskej arbitráže a následnom „znovupripojení“ mesta k Maďarsku sa Ministerstvo priemyslu Maďarského kráľovstva so sídlom v Budapešti rozhodlo stavbu budovy upraviť a úplne dokončiť. Všetky návrhy a plány na dokončenie stavby vypracoval stavebný inžinier Klein Sándor z Košíc, ktorý uviedol, že stavba budovy začala v českom štýle so slovanskými znakmi. Z tohto dôvodu bola požiadavka o prestavbu budovy podľa požiadaviek maďarských úradov. Špirála a kupola hlavného vchodu bola upravená, keďže ich umiestnenie v potrebnom priestore medzi oknami nebolo vyhovujúce. Úprava sa týkala aj zmien, ako vytvorenie bytov pre predsedu súdu, pre strážcu väznice, poprípade v priestoroch pivnice vytvorenie bytu s dvoma izbami a kuchyňou pre úradníkov. Ďalej sa rekonštrukcia mala týkať búrania priečok, otvárania okien, prekladanie dverí, vytvorenie bočného východu, úprava dvora... a ďalej parkety, nábytok ...
Po dokončení všetkých prác okresný súd požiadal vedenie mesta o vydanie súpisného čísla budovy a zároveň o doklad vo forme oficiálneho potvrdenia o tom, že na pozemkoch uvedených v katastri nehnuteľností bola postavená novostavba. Bolo mu pridelené č. 3 z hlavného vchodu na Horthyho námestí (v súčasnosti Námestie 1. mája) a na západnej strane č. 4 na Aleji Kiss Antala.
V novembri 1941 sa sen stal skutočnosťou a do nových priestorov najmodernejšej budovy v okrese sa sťahovali okresný súd a daňový úrad. Týždenník Sajó Vidék informoval širokú verejnosť o presťahovaní okresného súdu z Csucsomskej ulice na Horthyho námestie (dnes Čučomská ulica a Námestie 1. mája). Zástupcovia týždenníka sa zúčastnili na obhliadke priestorov novej modernej budovy, ktoré na prízemí a prvom poschodí zaplnil okresný súd a na druhom poschodí daňový úrad. V závere sa poďakovali za priazeň, ktorú im prejavili okresný sudca Kovalcsik László a Hermély István. Prechádzka v novej budove ich naplnila hrdosťou a potešením, že kultúra v ich malom meste pokročila.
Napísala: Mária Tureková, Eva Jergová
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.