Pozdvihol úroveň gemerského baníctva, bol vynikajúci geológ, zbieral, triedil a popisoval minerály a rastliny; projektoval, riadil, písal, publikoval, kreslil, fotografoval... Toto je len časť z jeho bohatej tvorivej činnosti, ktorú stihol počas svojho života vytvoriť. štúdiách. V školskom roku 1879/80 začal študovať na katolíckom kráľovskom gymnáziu v Banskej Štiavnici pod vedením profesora Imreho Altmana. V roku 1885 prestúpil do štiavnického evanjelického lýcea, kde v roku 1887 maturoval. V školskom roku 1887/88 začal študovať baníctvo, ktoré ukončil na kráľovskej baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici v roku 1890.
Po ukončení štúdií bol jeho prvým pôsobiskom Badín pri Zvolene, neskoršie pracoval v Rákošskej Bani na Gemeri ako vedúci banskej prevádzky. Odtiaľ bol preložený do Ózdu v Maďarsku, kde zastával funkciu zástupcu riaditeľa. Pritom udržiaval úzky kontakt s gemerským baníctvom a viackrát navštívil Rožňavu. Po 1. svetovej vojne ho premiestnili do Rožňavy. Ako vynikajúci odborník a uznávaný geológ pozdvihol úroveň gemerského baníctva. V Rožňave v rokoch 1919 až 1939 zastával funkciu riaditeľa baní, odtiaľ odišiel do starobného dôchodku.
Bol pozvaný na Příbramskú akadémiu za komisára k štátnym skúškam. Objavil magnezitové ložisko v Ochtinej. Celý život sa zaoberal zbieraním a triedením minerálov a nerastov a viedol rozsiahlu korešpondenciu so zahraničnými zberateľmi a odborníkmi. Jeho súkromnú zbierku pokladali na Katedre chemického inžinierstva Technickej univerzity v Budapešti za jednu z najvýznamnejších. Jeho mineralogická zbierka sa dostala do rožňavského múzea. Pri ústupe vojsk po II. svetovej vojne padla časť jeho zbierky za obeť nezmyselnému ničeniu a bola vyhodená do potoka Drázus. Bol autorom projektu budovy bansko-hutníckej expozície múzea v Rožňave, ktorá bola postavená v roku 1905.
Zaslúžil sa o jeho založenie, výstavbu a rozvoj. Baníckemu múzeu daroval svoj rozsiahly, dodnes zachovaný herbár s 1589 rastlinami.
Bol veľmi aktívny už počas štúdií na Baníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Ručne písal učebnice na základe prednášok jednotlivých profesorov a pedagógov. Takto sa v Baníckom múzeu zachovalo 15 zväzkov kníh z rôznych oblastí. Sú to napr: mineralógia, baníctvo, banské stroje, mineralogický systém, matematika, anatómia, stavebníctvo, výpočty príkladov z matematiky a ďalšie. Podľa týchto rukopisov sa dá usúdiť, že bol veľmi precízny a poriadkumilovný človek. Jeho vzdelanie nekončilo len na úrovni povinných vedomostí. Písal maďarsky, nemecky a tesnopisom. Prevažnú časť kníh má datovanú, s menami prednášajúcich a s očíslovanými stranami. Vynikajúco kreslil, o čom svedčia jeho poznámky. Osobne spracoval menoslov svojich spolužiakov zo štúdií v Banskej Štiavnici aj s poznámkami, akú školu ukončili a kedy a kde sa po škole umiestnili. Tento jeho zväzok obsahuje aj fotodokumentáciu spolužiakov a učiteľov. Samozrejmosťou sú menné popisy osôb na týchto fotografiách. Identifikovať jeho diela je celkom jednoduché, nakoľko si svoje veci označoval svojím pečatidlom, poprípade podpisom. Takto sú označené aj knihy, fotografie a iné tlačoviny. Bohužiaľ, dodnes sa v depozite Baníckeho múzea nenašli žiadne dokumenty o jeho činnosti a diele v závodoch v Rákoš Bani, Ózde a v Rožňave. V Štátnom archíve v Rožňave je zachované jeho dielo Adalékok a rozsnyói bányászat történetéhez (Doplnky k histórii baníctva v Rožňave) z roku 1943.
Veľkým koníčkom Alexandra Müllera bolo fotografovanie. V Baníckom múzeu v Rožňave sú zachované negatívy z jeho fotografickej tvorby, fotené ešte na sklo. Zameriaval sa na dokumentovanie výrobných prevádzok, budov, strojných zariadení a nezabudol pritom ani na ľudí, ktorých vo svojej fototvorbe podal takých, akými boli. Pôsobil v širokom okruhu, a to od Lucia Bane až po Slovinky. Jeho zábery nám teraz približujú celý charakter a ráz vtedajšej doby. Ilustrujú knihu od Gustáva Eiseleho Banícka a hutnícka monografia Gemerskej župy, vydanú v roku 1907 v Banskej Štiavnici. V tejto knihe už ako hlavný inžinier rákošských baní Rimamuránskej spoločnosti písal o strojných zariadeniach. 
Podrobne popísal celý systém lanových dráh na Gemeri, ktoré boli v tej dobe veľmi hojne využívané na prepravu rôznych rúd. Taktiež pod jeho vedením bola vytvorená časť technických výkresov, ktoré tvoria prílohu k tejto publikácii. Bohužiaľ, z tejto dnes tak vzácnej publikácie sa zachovalo už len pár výtlačkov.
Aj po odchode do dôchodku bol A. Müller stále činný. Jeho pôsobenie v oblasti baníctva bolo odmenené aj takýmto menovaním: „Udelenie titulu. Na návrh Maďarského kráľovského ministra jeho ctihodnosť, regent Maďarského kráľovstva, udeľuje Sándorovi Müllerovi, diplomovanému banskému inžinierovi, riaditeľovi Banského závodu spoločnosti RMST v Rožňave na dôchodku titul Hlavný kráľovský banský radca.“ (Správa z Baníckych a hutníckych listov zo 14.3.1941 (Bányaszati és kohászati lapok.)
Alexander Müller zomrel v Rožňave 9.10.1950 vo veku 83 rokov. Je pochovaný v mestskom cintoríne v Rožňave.
Zdroj: Múzejné noviny, december 2010, Banícke múzeum v Rožňave
Ing. Karol Tomány
{gallery}obsah/roznava/banictvo/muller{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.