prítomní, uctili pamiatku dvoch vojakov – práporčíka Ondreja Kesziho a rotného Petra Komoru – ktorí tragicky zahynuli 19. januára 2006 pri leteckom nešťastí pri obci Hejce v lietadle, ktoré prevážalo 43 príslušníkov armády z misie v Kosove.
Po tomto pietnom akte sa prítomní presunuli k pamätníku venovanému obetiam holokaustu. Tento pietny akt bol zorganizovaný Oblastným výborom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov vedeným Ing. Norbertom Lackom, ktorý sa rozhodol pripomenúť si Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Tento deň bol stanovený na 27. január – deň, keby bol Červenou armádou oslobodený koncentračný a vyhladzovací tábor Osvienčim-Brzezinka, a je taktiež nazývaný deň Jom haŠoa. S príhovor vystúpil predseda historicko-dokumentačnej komisie Bc. Petr Mikulecký.
V svojom príhovore poukázal na obrovský ľudský aj morálny rozmer tragédie, ku ktorej v rokoch 1939 - 1945 došlo, rozobral pokrytectvo vtedajšieho klérofašistického režimu, na čele ktorého stál kňaz Dr. Jozef Tiso, na charakter klérofašistického tzv. Slovenského štátu. Na druhej strane vyzdvihol vysokú hodnotu morálneho odkazu 500 občanov Slovenskej republiky, ktorí boli ocenení ocenením Spravodlivý medzi národmi, ktoré udeľuje Komisia pre rozpoznávanie spravodlivých pri pamätníku Jad vaŠem.
Chcem v závere tohto príspevku vyjadriť uznanie a vďaku predstaviteľom mesta, ozbrojených síl a Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, ako aj občanom mesta Rožňava za ich úprimný záujem uctiť si pamiatku svojich tragicky zomretých spoluobčanov – v prvom prípade ešte len nedávno, v druhom už pred siedmimi desaťročiami.
Bc. Petr Mikulecký
Foto: autor a Štefan Gerža

Vážený pán predseda Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave, vážený pán primátor, vážení prítomní,

zišli sme sa tu v tento zimný deň, nakoľko sa blíži 27. január, ktorý vyhlásilo Valné zhromaždenie Organizácie spojených národov 1. novembra 2005 na svojom 42. plenárnom zasadaní za Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Tento deň má pripomínať utrpenie šiestich miliónov židovských obetí holokaustu počas druhej svetovej vojny. 27. január vybrala Organizácia spojených národov zámerne, keďže 27. januára roku 1945 332. divízia Červenej armády oslobodila koncentračný a vyhladzovací tábor Osvienčim – Brzezinka. Nazvaný bol tento deň Jom haŠoa.
Celkovo bolo z územia dnešného Slovenska odtransportovaných do Osvienčimu 65.692 osôb. Nie všetci boli deportovaní do tábora Auschwitz-Birkenau, pretože prvé transporty došli do tábora Auschwitz I. v období začiatku výstavby nového komplexu v Birkenau. Podľa údajov repatriačných úradov sa z nich vrátilo v roku 1945 celkovo 348 osôb.
V 1. etape v marci – apríli roku 1942 boli zo Slovenska deportovaní práceschopní muži a ženy, slobodní bez rodinných príslušníkov vo veku 16 – 35 rokov v počte približne 17.000 osôb. V 2. etape – v apríli – auguste roku 1942, boli deportované rodiny a rodinní príslušníci ľudí z prvých transportov v počte približne 35.000 osôb. V 3. Etape boli potom deportované slovenské rodiny po Slovenskom národnom povstaní v počte 13.692 osôb.
Vieme, že zločinecký tzv. Slovenský štát z rokov 1939-1945, vydal už 9. septembra 1941 nariadenie č. 198/1941, oficiálne nazvané O právnom postavení Židov, ktoré vošlo do histórie ako Židovský kódex. Išlo o jeden z najtvrdších protižidovských zákonov v Európe a dobová slovenská propaganda sa dokonca hrdila tým, že jej zákon je prísnejší ako norimberské rasové zákony.
V prípade tzv. Slovenského štátu je problém židovského a väčšinového obyvateľstva navyše zvlášť komplikovaný. Nadobúda morálny rozmer – ako je možné, že politický režim, ktorý sa definoval svojou ústavou i ústami svojich predstaviteľov ako kresťanský, pristúpil  - za pasívneho súhlasu značnej časti obyvateľstva – k takým hanebným krokom, ako bolo ožobráčenie niekoľkých desiatok tisíc vlastných občanov, ktorých nakoniec pozbavili aj občianstva a deportovali za hranice štátu, na milosť a nemilosť diktátorovi, ktorý sa netajil nenávisťou k tejto rase.
Bolo to o to hanebnejšie, že na čele tzv. Slovenského štátu i režimu bol katolícky kňaz, navyše bývalý profesor katolíckej morálky. Jediná vládnuca strana niesla vo svojom názve meno ďalšieho katolíckeho kňaza. Nežidovskí občania tohto štátu sa takmer na 100% hlásili ku kresťanstvu a v politikom i verejnom živote tohto štátu mala katolícka cirkev silné postavenie.
Po vojne sa viacerí slovenskí politici obhajovali tým, že pri svojom rozhodovaní či schvaľovaní vrcholného protižidovského nariadenia – deportácií – boli v politickej i psychickej tiesni. Argumentovali, že jednali pod vplyvom vojnových úspechov nacistov, jednak vraj mali strach odmietnuť túto nemeckú žiadosť. Tiso dokonca hovoril o tom, že slovenskí predstavitelia sa obávali hrozby možného obsadenia Slovenska nacistami. Bola to sprostá lož. Prenasledovanie Židov sa začalo hneď po vzniku tzv. Slovenského štátu, keď vládnym uznesením z 18. apríla 1939 bolo definované koho pokladať za Žida. Po prvých diskriminačných opatreniach na úrovni zamestnávania sa rozbehol proces konfiškácií židovského majetku – arizácia. Už vo februári roku 1940 bol s veľkou pompou oznámený začiatok pozemkovej reformy. Tradičný hlad po pôde, ktorý bol na Slovensku dlhé desaťročia, ba stáročia, mala uspokojiť parcelácia židovských pozemkov. V lete roku 1940 Židom odobrali pasy a boli povinní si uložiť peniaze aj cennosti do bánk.
V roku 1942 už bolo Nemecko tri roky vo vojne. Predseda vlády tzv. Slovenského štátu Dr. Vojtech Tuka žiadal o stretnutie nemeckého poradcu pre židovskú otázku Dietera Wislicenyho. Ten však odmietal prijať všetkých slovenských Židov na územie Ríše. S ohľadom na aktuálne problémy Ríše by akceptoval práceschopných mužov a ženy. Nakoniec predsa len súhlasil s tým, že Nemci Židov na svoje územie pustia. Súhlasil potom, čo mu predseda vlády tzv. Slovenského štátu ponúkol sumu 500 ríšskych mariek za každú deportovanú osobu. Tuka a jeho tzv. Slovenský štát si mohol dovoliť zaplatiť. Štátna pokladňa vojnového Slovenského štátu sa nenaplnila ani tak vďaka pánom Ďuricom a ďalšími „historikmi“ ospevovanému hospodárskemu zázraku, ale vďaka arizácii. Peniaze nepochádzali zo štátneho rozpočtu, ale z arizácie. Štát, ktorý mal na čele kňaza, najprv ožobráčil svojich občanov, aby im potom z im ukradnutých peňazí zaplatil vstupenku do krematória. Nacisti potom dodržali sľub, ktorý dali predstaviteľom tzv. Slovenského štátu – že sa Židia na Slovensko viac nevrátia a nebudú ani žiadať vrátenie svojich niekdajších majetkov.
Faktom je aj to, že protižidovské opatrenia sám prezident Tiso nikdy neľutoval – naopak ich zaslepene obhajoval aj pred najvyššou pozemskou autoritou katolíkov – pápežom. V liste pápežovi z 8. decembra 1944 písal, že „nepriateľská propaganda“ protižidovské nariadenia zveličuje; boli pritom prijaté len z povinnosti brániť svoj národ pred nepriateľom. A ešte v roku 1942 doslova vyslovil: „Národu nedám zahynúť pred židovské spoločenstvo. Mne je národ viac než Židia.“ Koho však myslel národom?
Tisov režim sa snažil znásilňovať aj samotný slovenský národ do línie: „Jeden Boh, jeden národ, jedna strana.“, čo sa v ľudáckom režime modifikovalo v duchu hesla: „Čo Slovák, to katolík, a čo katolík, to ľudák.“ V tomto koncepte neexistovalo miesto napr. ani pre slovenských evanjelikov, čím boli už akoby vopred politicky biľagovaní ako „Čechoslováci“, a teda politicky nespoľahliví. Neboli ohrození priamo na živote, ako Židia. No aj ich zahrnul klérofašistický režim do obrazu nepriateľa.
Ľudácky režim vytvoril hneď niekoľko skupín. Najprv to boli Česi. Bratislavou sa ozývali nenávistné výkriky „Čecha do mecha a mech do Dunaja“, „Česi peši do Prahy“ – a krátko po nich, a najdlhšie – Slovensko Slovákom, Palestína Židákom“. Vo východnej časti krajiny sa k niekedy pridružila animozita k Rusínom – a samozrejme tu bola aj animozita k Maďarom.
Symbolom tohto pomýleného politického smeru sa stal kňaz Dr. Jozef Tiso a predseda vlády Dr. Vojtech Tuka – obaja snívajúci o jednorečovom, jednonárodnom a jednokonfesionálnom štáte.
Treba však zmieniť tu a na tomto mieste aj druhú stranu: Jestvuje tu ocenenie Spravodlivý medzi národmi, hebrejsky Chasid umot ha-olam, ktoré označuje Nežidov, ktorí prispeli k záchrane Židov pred holokaustom. Komisia pre rozpoznávanie spravodlivých bola založená v roku 1963 pri pamätníku Jad va-Šem a vedená je izraelským Najvyšším súdom. Toto ocenenie bolo udelené vyše 500 ľuďom zo Slovenska. Spravodliví kresťania alebo Spravodliví medzi národmi je pôvodne tradičný židovský pojem, ktorý sa vyrovnával so skutočnosťou, že aj mimo židovskú vieru boli dobrí ľudia riadiaci sa božími zákonmi.
Nemožno preto ani prstom poukázať na celý katolícky klérus. Práve tu, na tomto mieste, by som chcel pripomenúť, že ocenením Spravodlivý medzi národmi bol ocenený gréckokatolícky biskup a mučeník rusínskeho pôvodu Peter Pavol Gojdič. Zlou iróniou osudu človek, ktorý ako jediný z biskupského zboru našiel odvahu zastať sa prenasledovaných Židov, bol komunistickým režimom po tzv. Prešovskom sobore v roku 1950 zatknutý, odsúdený vo vykonštruovanom procese na doživotie a na následky zlého zaobchádzania a mučenia zomrel v leopoldovskej väznici v roku 1960. Spravodlivým medzi národmi bol aj kardinál Angelo Giuseppe Roncalli, neskorší pápež Ján XXIII. – ktorý predstavoval pravý opak svojho alibistického predchodcu Pia XII. Počas druhej svetovej vojny zachránil tento človek ako nuncius v Istanbule tisíce maďarských Židov, keď im dal vystaviť nové krstné listy, na základe ktorých mohli vycestovať z krajiny. Zachránil však aj státisíce Grékov pred smrťou hladom, keď sprostredkoval dodávky amerického obilia do oblastí obsadených nemeckými a talianskymi vojskami.
V tzv. Slovenskom štáte bola desivá atmosféra. Nežidia sa báli sa so svojimi židovskými spoluobčanmi čo i len stýkať – nieto ich ešte verejnou formou obhajovať. Nežidia zrazu prestali svojich židovských známych navštevovať, susedia ich prestali zdraviť. Ak sa predsa len objavili pokusy zastať sa svojich židovských spoluobčanov, stávali sa títo ľudia terčom udaní a následného postihu režimom, dotyční boli biľagovaní ako „bieli Židia“, zatýkaní a deportovaní do väznice v Ilave. No napriek tejto celkovej situácii a vlastnému ohrozeniu sa našlo v tomto období v každej z jestvujúcich cirkví niekoľko kňazov, ktorí Židov zachraňovali prostredníctvom krstov, vrátane hromadných. Najaktívnejší boli kalvínski a evanjelickí kňazi, pričom „rekordérmi“ boli banskobystrický evanjelický farár Juraj Holčík so 700 a kalvínski kňazi Ladislav Šedivý v Nitre s vyše 500 a zvolenský Štefan Puškáš s vyše 300 pokrstenými Židmi. Všetkým týmto ľuďom – z ktorých aj tak možno spomenúť iba zopár príkladov – by som chcel vyjadriť tu a na tomto mieste v mene nás všetkých zo Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov uznanie za ich neokázalé hrdinstvo. Všetci boli žiarivými svetlami vo vtedajšej temnote čierneho zla.

Dovoľte mi v závere môjho príhovoru zarecitovať časť z básne Jaromíra Gogelu z Holešova:

První z nich Judita – 13 let. Znali jste ji? Byla jak polní květ. A za ní sestra Ruth, necelých devět jar, a přesto ji zastihl smrti zmar. Za nimi brat robou, 5 či 6 let, kdy ani nepoznal dětských her svět. Čím se ten mohl provinit, že v plynu musel vinu smýt? Lze vůbec lidsky pochopit, že někdo neměl práva žít a podílet se na života kráse, proto, že nepatřil k té panské rase? Vinna je zvrácená touha ovládnout svět. To přece lidstvo ví již tisíce let, a přece každá generace nová nechápe strašný obsah slova. Stařec se zastavil v obřadní síni. Tvář moudrá, vrásčitá, ve vlasech jíní. Jeho rty šeptají. Modlí se? Proklíná? Už jména přečetl? Či teprv začíná? Hledá v nich jména, která znal, či jméno ženy, již miloval? Modlí se za všechny oběti?

Svolává na vrahy prokletí? Při zvuku kroků mých se ke mně otočí a, když si pohlédnem do očí tak, jako v knize v nich mohu číst hluboký žal a nenávist. Snad ke mně důvěřu pocítil a znova se k deskám obrátil. Chvíli se zamyslil či modlil znova a já mám v paměti vryta ta slova: „Čte někdo jména těch obětí? Pomyslí přitom na ženy – na děti? Obě mé zůstaly v Osvětimi a já neměl odvahy rozloučit se s nimi, když v dětské důvěře šly do koupelen – plynu. Jen jsem se modlil: Dej, Adonaj, ať nezahynu, dokud se nedočkám tvé pomsty, pane, za jejich zločiny, za naše milované. Ty sám jsi pravil – a je to pravda odvěká: „Má jest pomsta. Nepatří do rukou člověka.“ Ale já, Tebou být...“ Ihned však zmlkl v rozpacích, jako by spáchal těžký hřích. „!Ne, Pane, mstít se nepatří člověku, jen Tvá jest pomsta, Ty, jenž jsi od věků.“

{jcomments on}