Po tomto pietnom akte sa prítomní presunuli k pamätníku venovanému obetiam holokaustu. Tento pietny akt bol zorganizovaný Oblastným výborom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov vedeným Ing. Norbertom Lackom, ktorý sa rozhodol pripomenúť si Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Tento deň bol stanovený na 27. január – deň, keby bol Červenou armádou oslobodený koncentračný a vyhladzovací tábor Osvienčim-Brzezinka, a je taktiež nazývaný deň Jom haŠoa. S príhovor vystúpil predseda historicko-dokumentačnej komisie Bc. Petr Mikulecký.
V svojom príhovore poukázal na obrovský ľudský aj morálny rozmer tragédie, ku ktorej v rokoch 1939 - 1945 došlo, rozobral pokrytectvo vtedajšieho klérofašistického režimu, na čele ktorého stál kňaz Dr. Jozef Tiso, na charakter klérofašistického tzv. Slovenského štátu. Na druhej strane vyzdvihol vysokú hodnotu morálneho odkazu 500 občanov Slovenskej republiky, ktorí boli ocenení ocenením Spravodlivý medzi národmi, ktoré udeľuje Komisia pre rozpoznávanie spravodlivých pri pamätníku Jad vaŠem.
Chcem v závere tohto príspevku vyjadriť uznanie a vďaku predstaviteľom mesta, ozbrojených síl a Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, ako aj občanom mesta Rožňava za ich úprimný záujem uctiť si pamiatku svojich tragicky zomretých spoluobčanov – v prvom prípade ešte len nedávno, v druhom už pred siedmimi desaťročiami.
Bc. Petr Mikulecký
Foto: autor a Štefan Gerža
Vážený pán predseda Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave, vážený pán primátor, vážení prítomní,
zišli sme sa tu v tento zimný deň, nakoľko sa blíži 27. január, ktorý vyhlásilo Valné zhromaždenie Organizácie spojených národov 1. novembra 2005 na svojom 42. plenárnom zasadaní za Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Tento deň má pripomínať utrpenie šiestich miliónov židovských obetí holokaustu počas druhej svetovej vojny. 27. január vybrala Organizácia spojených národov zámerne, keďže 27. januára roku 1945 332. divízia Červenej armády oslobodila koncentračný a vyhladzovací tábor Osvienčim – Brzezinka. Nazvaný bol tento deň Jom haŠoa.
Celkovo bolo z územia dnešného Slovenska odtransportovaných do Osvienčimu 65.692 osôb. Nie všetci boli deportovaní do tábora Auschwitz-Birkenau, pretože prvé transporty došli do tábora Auschwitz I. v období začiatku výstavby nového komplexu v Birkenau. Podľa údajov repatriačných úradov sa z nich vrátilo v roku 1945 celkovo 348 osôb.
V 1. etape v marci – apríli roku 1942 boli zo Slovenska deportovaní práceschopní muži a ženy, slobodní bez rodinných príslušníkov vo veku 16 – 35 rokov v počte približne 17.000 osôb. V 2. etape – v apríli – auguste roku 1942, boli deportované rodiny a rodinní príslušníci ľudí z prvých transportov v počte približne 35.000 osôb. V 3. Etape boli potom deportované slovenské rodiny po Slovenskom národnom povstaní v počte 13.692 osôb.
Vieme, že zločinecký tzv. Slovenský štát z rokov 1939-1945, vydal už 9. septembra 1941 nariadenie č. 198/1941, oficiálne nazvané O právnom postavení Židov, ktoré vošlo do histórie ako Židovský kódex. Išlo o jeden z najtvrdších protižidovských zákonov v Európe a dobová slovenská propaganda sa dokonca hrdila tým, že jej zákon je prísnejší ako norimberské rasové zákony.
V prípade tzv. Slovenského štátu je problém židovského a väčšinového obyvateľstva navyše zvlášť komplikovaný. Nadobúda morálny rozmer – ako je možné, že politický režim, ktorý sa definoval svojou ústavou i ústami svojich predstaviteľov ako kresťanský, pristúpil - za pasívneho súhlasu značnej časti obyvateľstva – k takým hanebným krokom, ako bolo ožobráčenie niekoľkých desiatok tisíc vlastných občanov, ktorých nakoniec pozbavili aj občianstva a deportovali za hranice štátu, na milosť a nemilosť diktátorovi, ktorý sa netajil nenávisťou k tejto rase.
Bolo to o to hanebnejšie, že na čele tzv. Slovenského štátu i režimu bol katolícky kňaz, navyše bývalý profesor katolíckej morálky. Jediná vládnuca strana niesla vo svojom názve meno ďalšieho katolíckeho kňaza. Nežidovskí občania tohto štátu sa takmer na 100% hlásili ku kresťanstvu a v politikom i verejnom živote tohto štátu mala katolícka cirkev silné postavenie.
Po vojne sa viacerí slovenskí politici obhajovali tým, že pri svojom rozhodovaní či schvaľovaní vrcholného protižidovského nariadenia – deportácií – boli v politickej i psychickej tiesni. Argumentovali, že jednali pod vplyvom vojnových úspechov nacistov, jednak vraj mali strach odmietnuť túto nemeckú žiadosť. Tiso dokonca hovoril o tom, že slovenskí predstavitelia sa obávali hrozby možného obsadenia Slovenska nacistami. Bola to sprostá lož. Prenasledovanie Židov sa začalo hneď po vzniku tzv. Slovenského štátu, keď vládnym uznesením z 18. apríla 1939 bolo definované koho pokladať za Žida. Po prvých diskriminačných opatreniach na úrovni zamestnávania sa rozbehol proces konfiškácií židovského majetku – arizácia. Už vo februári roku 1940 bol s veľkou pompou oznámený začiatok pozemkovej reformy. Tradičný hlad po pôde, ktorý bol na Slovensku dlhé desaťročia, ba stáročia, mala uspokojiť parcelácia židovských pozemkov. V lete roku 1940 Židom odobrali pasy a boli povinní si uložiť peniaze aj cennosti do bánk.
V roku 1942 už bolo Nemecko tri roky vo vojne. Predseda vlády tzv. Slovenského štátu Dr. Vojtech Tuka žiadal o stretnutie nemeckého poradcu pre židovskú otázku Dietera Wislicenyho. Ten však odmietal prijať všetkých slovenských Židov na územie Ríše. S ohľadom na aktuálne problémy Ríše by akceptoval práceschopných mužov a ženy. Nakoniec predsa len súhlasil s tým, že Nemci Židov na svoje územie pustia. Súhlasil potom, čo mu predseda vlády tzv. Slovenského štátu ponúkol sumu 500 ríšskych mariek za každú deportovanú osobu. Tuka a jeho tzv. Slovenský štát si mohol dovoliť zaplatiť. Štátna pokladňa vojnového Slovenského štátu sa nenaplnila ani tak vďaka pánom Ďuricom a ďalšími „historikmi“ ospevovanému hospodárskemu zázraku, ale vďaka arizácii. Peniaze nepochádzali zo štátneho rozpočtu, ale z arizácie. Štát, ktorý mal na čele kňaza, najprv ožobráčil svojich občanov, aby im potom z im ukradnutých peňazí zaplatil vstupenku do krematória. Nacisti potom dodržali sľub, ktorý dali predstaviteľom tzv. Slovenského štátu – že sa Židia na Slovensko viac nevrátia a nebudú ani žiadať vrátenie svojich niekdajších majetkov.
Faktom je aj to, že protižidovské opatrenia sám prezident Tiso nikdy neľutoval – naopak ich zaslepene obhajoval aj pred najvyššou pozemskou autoritou katolíkov – pápežom. V liste pápežovi z 8. decembra 1944 písal, že „nepriateľská propaganda“ protižidovské nariadenia zveličuje; boli pritom prijaté len z povinnosti brániť svoj národ pred nepriateľom. A ešte v roku 1942 doslova vyslovil: „Národu nedám zahynúť pred židovské spoločenstvo. Mne je národ viac než Židia.“ Koho však myslel národom?
Tisov režim sa snažil znásilňovať aj samotný slovenský národ do línie: „Jeden Boh, jeden národ, jedna strana.“, čo sa v ľudáckom režime modifikovalo v duchu hesla: „Čo Slovák, to katolík, a čo katolík, to ľudák.“ V tomto koncepte neexistovalo miesto napr. ani pre slovenských evanjelikov, čím boli už akoby vopred politicky biľagovaní ako „Čechoslováci“, a teda politicky nespoľahliví. Neboli ohrození priamo na živote, ako Židia. No aj ich zahrnul klérofašistický režim do obrazu nepriateľa.
Ľudácky režim vytvoril hneď niekoľko skupín. Najprv to boli Česi. Bratislavou sa ozývali nenávistné výkriky „Čecha do mecha a mech do Dunaja“, „Česi peši do Prahy“ – a krátko po nich, a najdlhšie – Slovensko Slovákom, Palestína Židákom“. Vo východnej časti krajiny sa k niekedy pridružila animozita k Rusínom – a samozrejme tu bola aj animozita k Maďarom.
Symbolom tohto pomýleného politického smeru sa stal kňaz Dr. Jozef Tiso a predseda vlády Dr. Vojtech Tuka – obaja snívajúci o jednorečovom, jednonárodnom a jednokonfesionálnom štáte.
Treba však zmieniť tu a na tomto mieste aj druhú stranu: Jestvuje tu ocenenie Spravodlivý medzi národmi, hebrejsky Chasid umot ha-olam, ktoré označuje Nežidov, ktorí prispeli k záchrane Židov pred holokaustom. Komisia pre rozpoznávanie spravodlivých bola založená v roku 1963 pri pamätníku Jad va-Šem a vedená je izraelským Najvyšším súdom. Toto ocenenie bolo udelené vyše 500 ľuďom zo Slovenska. Spravodliví kresťania alebo Spravodliví medzi národmi je pôvodne tradičný židovský pojem, ktorý sa vyrovnával so skutočnosťou, že aj mimo židovskú vieru boli dobrí ľudia riadiaci sa božími zákonmi.
Nemožno preto ani prstom poukázať na celý katolícky klérus. Práve tu, na tomto mieste, by som chcel pripomenúť, že ocenením Spravodlivý medzi národmi bol ocenený gréckokatolícky biskup a mučeník rusínskeho pôvodu Peter Pavol Gojdič. Zlou iróniou osudu človek, ktorý ako jediný z biskupského zboru našiel odvahu zastať sa prenasledovaných Židov, bol komunistickým režimom po tzv. Prešovskom sobore v roku 1950 zatknutý, odsúdený vo vykonštruovanom procese na doživotie a na následky zlého zaobchádzania a mučenia zomrel v leopoldovskej väznici v roku 1960. Spravodlivým medzi národmi bol aj kardinál Angelo Giuseppe Roncalli, neskorší pápež Ján XXIII. – ktorý predstavoval pravý opak svojho alibistického predchodcu Pia XII. Počas druhej svetovej vojny zachránil tento človek ako nuncius v Istanbule tisíce maďarských Židov, keď im dal vystaviť nové krstné listy, na základe ktorých mohli vycestovať z krajiny. Zachránil však aj státisíce Grékov pred smrťou hladom, keď sprostredkoval dodávky amerického obilia do oblastí obsadených nemeckými a talianskymi vojskami.
V tzv. Slovenskom štáte bola desivá atmosféra. Nežidia sa báli sa so svojimi židovskými spoluobčanmi čo i len stýkať – nieto ich ešte verejnou formou obhajovať. Nežidia zrazu prestali svojich židovských známych navštevovať, susedia ich prestali zdraviť. Ak sa predsa len objavili pokusy zastať sa svojich židovských spoluobčanov, stávali sa títo ľudia terčom udaní a následného postihu režimom, dotyční boli biľagovaní ako „bieli Židia“, zatýkaní a deportovaní do väznice v Ilave. No napriek tejto celkovej situácii a vlastnému ohrozeniu sa našlo v tomto období v každej z jestvujúcich cirkví niekoľko kňazov, ktorí Židov zachraňovali prostredníctvom krstov, vrátane hromadných. Najaktívnejší boli kalvínski a evanjelickí kňazi, pričom „rekordérmi“ boli banskobystrický evanjelický farár Juraj Holčík so 700 a kalvínski kňazi Ladislav Šedivý v Nitre s vyše 500 a zvolenský Štefan Puškáš s vyše 300 pokrstenými Židmi. Všetkým týmto ľuďom – z ktorých aj tak možno spomenúť iba zopár príkladov – by som chcel vyjadriť tu a na tomto mieste v mene nás všetkých zo Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov uznanie za ich neokázalé hrdinstvo. Všetci boli žiarivými svetlami vo vtedajšej temnote čierneho zla.
Dovoľte mi v závere môjho príhovoru zarecitovať časť z básne Jaromíra Gogelu z Holešova:
|
První z nich Judita – 13 let. |
|
Svolává na vrahy prokletí? |
{jcomments on}
































Dňa 18. januára 2013 si na rožňavskom cintoríne predstavitelia mesta Rožňavy, velitelia a vojaci ozbrojených síl Slovenskej republiky, predstavitelia Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a ďalší občania pripomenuli dve výročia.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-