Lipták a premietanie nebolo prerušené ani počas 2. svetovej vojny. Ale v roku 1948 bolo štátom skonfiškované a premenované na kino Partizán. V rokoch 1952 - 54 bola postavená nová budova na Štítnickej ulici, premietalo sa päťkrát do týždňa. V 70-tych rokoch, v čase rozmachu baníctva, bol zmenený názov na kino Baník. Na prelome 60-tych a 70-tych rokov bolo nainštalované panoramatické plátno, nová premietacia technika a zväčšila sa kapacita, čím dostala Rožňava jedno z najmodernejších panoramatických kín vo Východoslovenskom kraji. V tomto období (1968 - 74) v čase rekonštrukcie, bolo premietanie dočasne presunuté do Domu osvety - súčasného Domu tradičnej kultúry Gemera (Gemerské osvetové stredisko) na Betliarskej ulici. Zaujímavým počinom bolo v roku 1969 založenie filmového klubu v alternatívnych priestoroch Domu osvety. Po roku 1989 začalo mestom prevádzkované (opäť premenované) kino Panoráma upadať z dôvodov zvyšovania vstupného, klesajúceho počtu návštevníkov a zvyšujúcich sa režijných nákladov.
„Túto históriu kinovníctva zdokumentoval vo svojej práci Rožňavčan filmár Emil Gallík. Jeho zistenia poopravili aj pretrvávajúce názory pamätníkov, že v budove osvety bolo prvé rožňavské kino,” vysvetľuje Anežka Kleinová (GOS) a pokračuje, „a tiež nám pomohli v rozhodnutí ako naše kino nazveme. Inšpirovaní tradíciou, rozhodli sme sa zachovať historický názov kino APOLLO, avšak s modernou technológiou E-cinema HD, najvhodnejšou pre flexibilné využitie multifunkčnej sály Domu tradičnej kultúry Gemera.”
Prostredníctvom tejto techniky má kino Apollo ambíciu stať sa centrom rozvoja filmovej kultúry na Gemeri a suplovať aspoň čiastočne absenciu riadneho kina v okruhu zhruba šesťdesiat kilometrov. Napriek tomu, že multifunkčná sála neumožňuje vzostupné sedenie, veríme, že kvalitnou projekčnou a zvukovou technikou, a tiež výberom filmov dokážeme osloviť súčasného diváka náročného nielen na obsah, ale aj formu. Pripravujeme projekcie filmov všetkých kategórií od zábavných, hudobných, animovaných, rodinných, klubových, ale aj dokumentárnych, vzdelávacích, festivalových, tematických, vychádzajúc zo sedemročnej skúsenosti s dramaturgiou letného kina. Rovnako budeme pre verejnosť pokračovať v osvedčenom štvrtkovom termíne a pridáme aj klubové a rodinné nedele. Veríme, že návštevníci a fanúšikovia nám ostanú verní, a že sa nám podarí spoločne vytvoriť atmosféru akú sme postupne vybudovali v letnom kine počas siedmich rokov.
Programová štruktúra pripravená do konca kalendárneho roka počíta s pravidelným štvrtkovým premietaním od 19.00 a v nedeľu sa budú striedať rodinné filmy od 16.00 s klubovými večermi so začiatkom o 19.00.
Okrem toho pripravujeme projekcie filmov pre školy v dopoludňajších hodinách a obľúbené tematické festivaly pre verejnosť vo večernom čase.
Sála má obmedzenú kapacitu 80 miest formou voľného sedenia, preto je možné zakúpiť lístky v predpredaji v pracovných dňoch od 8.00 do 15.30 v priestoroch kina.
V čase premietania bude kino otvorené 30 minút pred začiatkom.
Vstupné je jednotné a odvíja sa od ceny licencie na premietanie, obvykle 2 €.
Projekt kina Apollo finančne podporil Audiovizuálny fond a Košický samosprávny kraj.
Anežka Kleinová
Úryvok z novín Sajóvidék z 9.7.1914:
„Stále kino v Rožňave.
Tak ako to vyžaduje dnešná moderná doba, s vyhovujúcim zariadením, zaslúžiacim si pochvalu, otvoril divadlo pohyblivých obrazov – na Brzotínskej ulici neďaleko námestia (roh Šafárikovej a Špitálskej), v dome Nehrerovcov, Lipták György, tunajší robotník mechanik.
Otvorenie nového kina Apollo 28. júna sa stretlo s obrovským záujmom divákov.
Z našej strany sme tomuto podnikateľovi dlžní úprimné uznanie, poznajúc vzdelávaciu a kultúrnu hodnotu pohyblivých obrazov, hlavne keď sa neusiluje o získavanie divákov na úkor mravných hodnôt. S veľkou spokojnosťou hľadíme na budúce fungovanie kina aj vzhľadom na dôveryhodnosť terajšieho majiteľa. Veríme, že po prekonaní počiatočných ťažkostí v podnikaní bude prevádzka kina úspešná a zaslúžilá, ktorú naša spoločnosť so záujmom sleduje od jeho začiatku. V nedeľu ,,plný dom“ sledoval poobedňajšie a večerné úspešné predstavenia filmu Žlté žriebätko.”
PROGRAM KINA APOLLO V ROŽŇAVE NA OKTÓBER 2015:

































V Rožňave začínajú od 1. októbra 2015 pravidelné filmové projekcie vo vynovenom Dome tradičnej kultúry Gemera (Betliarska 8, Rožňava). Gemerské osvetové stredisko otvára digitálne kino Apollo októbrovým programom s ponukou všetkých žánrov a pre každého.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-