Čriepky spomienok na svoj nedávny pobyt v nemocnici mi poslal internetový priateľ – krajan, ktorý sa tam tiež nedostal len tak pre nič za nič. Podstatné je však to, že napriek svojmu pokročilému veku a neprehliadnuteľnému handicapu radšej myslel na pozitívne témy, ktoré vyvolávajú úsmev na tvári. Všímal si všetko okolo seba. Keďže mal so sebou nerozlučného „kamaráta“ v podobe digitálneho fotoaparátu, niektoré pohľady ním aj zvečnil. Stali sa pre neho zaujímavým artiklom. Nová nemocnica sv. Barbory však ani k nemu v niektorých záležitostiach nebola zhovievavá.Ako vozíčkar sa nevedel dostať s cez úzke dvere vedúce do WC. A keďže tam musí každý z nás chodiť, musel používať zobrazenú historickú „stolicu“, ktorú nemocnica vlastní možno ešte z čias Františka Jozefa. Tu je jeho mini - reportáž napísaná s jemu vlastnou humornou nadsádzkou.
Sedembolestná Svätá Barbora rožňavská
Úvaha "ZŤP" pacienta
O mojom dvojtýždennom pobyte v rožňavskej Nemocnici svätej Barbory by sa dalo toho veľa napísať. Z môjho privátneho pohľadu, ako radového pacienta – invalidného dôchodcu mám dojem, že táto svätica málo lobuje za náš rodný Gemer „tam hore“. Svedčí o tom nielen zánik baníctva na Gemeri, ktorého je patrónkou. Navyše jej zverili aj patronát nad nemocnicou II. typu v Rožňave, ktorá začala ešte v roku 1975. Po rôznych komplikáciách spojených s výstavbou sa nemocnicu podarilo odovzdať do užívania až v roku 1993. Počet postelí v novej nemocnici bol 583. V súčasnosti je ich podstatne menej, ale je s nimi „1000+1“ problémov, s ktorými sa borí po patrónke baníkov pomenovaný megalomanský stavebný komplex nemocničných budov. Nekonečné a zbytočne priestranné prázdne haly a chodby by sa hodili skôr ako priestorový hlavolam – bludisko, do gigantického lunaparku. Prázdne haly kontrastujú so stiesnenými malými miestnosťami, do ktorých sa sotva pomestí bežné vybavenie a prístroje niektorých odborných ambulancií. Zrejme v rokoch projektovania a výstavby sa nebrali do úvahy bezbariérové stavebné úpravy. Úzke dverné krídla do vstupnej haly a na chodbách musia pridržiavať otvorené dvaja „dverníci“, aby tretí záchranár mohol cez ne prepasírovať nosítka s pacientom. Rovnako je komplikovaný aj prechod pre „vozičkára“, ktorý sa navyše nevie dostať pre úzke dvere ani na WC a je odkázaný na použitie prenosnej stolice s plastovým vedrom. Toto (ne)hygienické zariadenie je v žargóne personálu všeobecne známe pod názvom „gramofón“. Na niektorom oddelení (rehabilitácia) sa prístup do kabínky WC pre vozičkára riešil vypílením spodnej časti zárubne a vybúraním spodnej časti priečky. Účel to síce spĺňa, ale „dizajn“ tohto riešenia by možno nezískal ani tretiu cenu miestneho sovietu kdesi na Sibíri za polárnym kruhom.
Lekári sú profesionáli a odborníci každý vo svojom fachu. Vizity pri lôžku sa konajú pravidelne. Mne pomohli. Z nemocnice som odchádzal s pocitom celkového zlepšenia zdravia. Zrejme majú veľa administratívnych a ďalších povinností, lebo sa im nedostáva aspoň chvíľka času na bezprostredný rozhovor s pacientom, ktorý striehne na každé ich slovo.
Sestry a pomocný personál majú môj obdiv a uznanie. Svoju obetavú prácu za mizerný plat vykonávajú v prevažnej väčšine s úsmevom a ochotne. Ich príchod na izbu vždy prináša čosi pozitívneho medzi pacientov. Obdivoval som ich trpezlivosť a láskavosť s akou opatrovali a kŕmili bezvládneho starčeka na susednej posteli. Rovnako dobrý pocit som mal aj z ochoty praktikantov - žiačok a žiakov zdravotníckej školy. Berú svoju prípravu na povolanie so všetkou vážnosťou.
- Niekoľko viet na záver tejto mini reportáže zo 14-denného pobytu na internom oddelení nemocnice Sv. Barbory v Rožňave:
Čo sa mi páčilo: - - Ústretovosť, ochota a trpezlivosť personálu voči pacientom. Vo všeobecnosti prevláda na oddelení pozitívna atmosféra v duchu známej zásady, že úsmev a dobré slovo je tiež účinný liek.
- - Za svoju osobu vyslovujem celému kolektívu poďakovanie za liečbu a starostlivosť, a každému želám do budúcnosti veľa zdravia, šťastia a lepšie platové ohodnotenie.
- Čo by sa patrilo:
- - Menovky nosia ponajviac len praktikanti zdravotníckej školy. Myslím, že menovky by mali mať aj sestry a obslužný personál. Preto som na ilustračných obrázkoch nemohol uviesť mená.
- Čo sa mi nepáčilo:
- - Nedostatky stavebno- technického rázu.
- - Nefunguje signalizácia – spojenie - medzi izbou pacienta a službukonajúcou sestrou. Problém nastáva, ak na izbe nie je prítomný chodiaci pacient, ktorý by v prípade potreby osobne privolal pomoc.
- - Pre úzke dvere sa vozičkár nedostane na WC. V dnešnej dobe preferovaných bezbariérových stavebných úprav je to nepochopiteľné.
28.6.2010
Vojtech Bradovka
Nuž vidíte, nie každý v nemocnici myslí na svoju diagnózu. Myslieť pozitívne je krédo nášho krajana a dobrého kamaráta.
30.6.2010
Ondrej Doboš
FOTOGALÉRIA:
{gallery}zdravie/rv{/gallery}
{jcomments on}
































K
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-