Osobne môžem potvrdiť, že som sa osobne stretol s mnohými účastníkmi Slovenského národného povstania. Boli to obyčajní ľudia – nie velitelia jednotiek, nie politickí činitelia. Pred rokom som sa o tejto problematike rozprával s jedným starým priamym účastníkom SNP. Bol to už vyše deväťdesiatročný pán. Keď sme sa rozprávali o tom, ako si predstavovali účastníci SNP život po vojne (teda za čo bojovali?), povedal mi, že za demokratickú Československú republiku – inokedy však použil vyjadrenie „za demokratické Slovensko“. Nedalo mi to, aby som sa neopýtal na túto problematiku. „Ako ste si teda predstavovali povojnové usporiadanie? Uvažovali ste skôr o tom, že sa obnoví Československá republika? Alebo že zostane Slovensko samostatné?“ Vysvetlil mi, že vtedy nad týmto až tak do dôsledkov nepremýšľal. Viac ako povojnové štátoprávne usporiadanie (alebo politický režim: Londýn? – či Moskva?) bojoval za zvrhnutie zvráteného klérofašistického režimu. Režimu, ktorý okradol o majetok svojich židovských občanov, ktorý z týchto ľudí nariadením č. 198/1941 z 9. septembra 1941 urobil ľudí druhej kategórie, ktorý sa hrdil tým, že „Židovský kódex“ je ešte prísnejší ako nemecké norimberské zákony, ktorý napokon týchto ľudí ožobráčil a deportoval do koncentračných táborov; ktorý porušoval práva národnostných menšín (najmä maďarskej – čo sa realizovalo rozpustením spolkov, rôznych podujatí, sledovaním spoločenských aktivít, policajnou cenzúrou, zákazom dovozu časopisov a dokonca núteným zapisovaním jednotlivcov k inej než maďarskej národnosti počas sčítania); ktorému tŕňom v oku boli aj niektorí Slováci – príslušníci Evanjelickej cirkvi – na ktorých Tisov režim nazeral ako na politicky nespoľahlivých, a ktorých sa už v septembri 1939 pokúšal vládnym nariadením donútiť k povinnému vstupu do Hlinkovej gardy (nepodarilo sa, lebo takéto niečo nemalo v slovenských dejinách obdobu, a nečudo teda, že nevôľu slovenských evanjelikov vyvolávalo už samotné Hlinkovo meno); režimu – ktorý pred nemeckým útokom na Sovietsky zväz v roku 1941 (ku ktorému sa pripojili aj jednotky Slovenského štátu) nechal do ilavskej väznice uväzniť okolo 600 slovenských komunistov...
Aké bolo teda Slovenské národné povstanie? Bolo to Povstanie ľudí, ktorí boli rôznej národnosti (v literatúre som objavil aj doklady o tom, že k partizánom sa pripojilo aj niekoľko Nemcov). Kedysi patrili účastníci SNP isto k rôznym politickým smerom, no vo vtedy aktuálnej realite sa spojili, aby bojovali proti zvrátenému, neľudskému systému, ktorý predstavovala domáca kolaborantská vláda a nemeckí okupanti. Účastníci Slovenského národného povstania, nech už boli akejkoľvek národnosti, vierovyznania či politického postoja, bojovali statočne spoločne za to, aby sa na Slovensko vrátila opäť najmä slušnosť. Aby slušne žijúci občan nebol vydaný (navyše s požehnaním vládneho nariadenia) na milosť a nemilosť zločincom z Hlinkovej gardy a celému zločineckému systému Tisovho Štátu.
Predstavitelia mesta a SZPB sa k prítomným veľmi pekne prihovorili a výstižne charakterizovali nielen SNP a jeho odkaz, ale upozornili aj na nebezpečné recidívy nacistických postojov niektorých jedincov z radov dnešnej mládeže.
Žiaľ – „prehodnocovanie“ Tisovho režimu sa sem síce sofistikovanejšie, ale o to zákernejšie a nebezpečnejšie derie z iných sfér. Počas dovolenky som si kúpil časopis Plus 7 dní. Tam som si prečítal, že Matica slovenská chce vyznamenať „za celoživotný prínos“ muža (Imricha Kružliaka), ktorý počas holokaustu prikazoval novinárom, aby nevzbudzovali súcit so Židmi. Dnes, v úctyhodnom veku, píše pán Kružliak knihy o cyrilo-metodskej tradícii a kráľovi Svätoplukovi. Počas vojnového Slovenského štátu však pracoval v orgánoch fašistického režimu v pozícii šéfa Úradu slovenskej tlače, a dával pokyny novinárom, ako treba písať o Židoch. Bolo to počas genocídy, keď odvážali desaťtisíce ľudí do plynu. Vtedy sa vyjadril k novinárom: „Pokiaľ ide o židovskú otázku, treba, aby všetky časopisy jej venovali zvláštnu pozornosť, ale nesmie sa písať o Židoch tak, žeby sa vzbudilo čo len zdanie, že sa im krivdí, lebo týmto spôsobom by sme robili z nich martýrov a vzbudzovali v ľude pre nich sympatie.“ (toto povedal I. Kružliak na porade so šéfredaktormi 29. apríla 1942). Ako napísal redaktor Plus 7 dní Peter Getting: V tých časoch už dobytčiaky niekoľko týždňov vozili ľudí do plynu a brutalita deportácií bola taká enormná, že aj vo verejnosti masírovanej antisemitskou propagandou sa začali ozývať nespokojné hlasy. Na dennom poriadku boli násilné scény v réžii členov Hlinkovej gardy, bitie žien a plač detí. V nákladných vagónoch smerujúcich do koncentračných táborov končili i postihnutí a umierajúci starci. Bol to obraz kresťanského štátu, ktorý ľudáci razili tak verne. Že ich rasizmus spomenul v apríli 1942 aj Imrich Kružliak: „Odvolávajte sa vždy na ducha starej ľudáckej politiky.“ Imrich Kružliak, ktorého chce teraz oceniť Matica slovenská, dozeral na médiá z pozície šéfa tlače v rokoch 1940-1943. Okrem toho bol ústredným tajomníkom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a v roku 1943 sa stal vedúcim kultúrneho oddelenia na generálnom sekretariáte.
Myslím si, že podobné signály sú živým dôkazom, že odkaz SNP (napriek tomu, že sa táto patetická kombinácia slov opakuje z mnohej tribúny pri príležitosti každoročných osláv výročia SNP) by nemal byť zabudnutý. Zlo sa totiž môže dostať k moci najmä vtedy, keď väčšina slušných ľudí rezignuje. Aj historik Martin Lacko spomenul v jednej svojej knihe: „V prípade slovenského štátu je problém židovského a väčšinového obyvateľstva zvlášť komplikovaný. Nadobúda morálny rozmer, ba prerastá priam do traumy: ako je možné, že politický režim, ktorý sa definoval svojou ústavou i ústami svojich predstaviteľov ako kresťanský, pristúpil – za pasívneho súhlasu značnej časti obyvateľstva – k takým hanebným krokom, ako bolo ožobráčenie niekoľkých desiatok tisíc vlastných občanov, ktorých nakoniec pozbavili aj občianstva a deportovali za hranice štátu, na milosť a nemilosť diktátorovi, ktorý sa netajil nenávisťou k tejto rase. Bolo to o to hanebnejšie, že na čele slovenského štátu i režimu bol katolícky kňaz, navyše špičkový teológ, profesor katolíckej morálky. Jediná vládnuca strana niesla vo svojom názve meno ďalšieho katolíckeho kňaza.“
Vo svetle toho, čo bolo napísané, naozaj treba hovoriť o SNP ako o faktore, ktorý znamenal rozhodné NIE všetkým kolaborantom, ktorí urobili zo Slovenska farskú republiku, kopírujúcu politiku nacistického Nemecka, a ktorý preto znamenal návrat Slovenska ako celej krajiny (už nielen vojakov bojujúcich v rámci zahraničného odboja vo Veľkej Británii či ZSSR) na mapu Európy – Európy bojujúcej za demokraciu a ľudskú slušnosť, ktorá bola v Tisovom štáte brutálne umlčaná.
S ohľadom na skutočnosť, že Gemer bol a je dávnou križovatkou viacerých národov a kultúr, ktoré sa navzájom obohacovali – ako aj s ohľadom na skutočnosť, že SNP sa zúčastnili nielen Slováci, ale k účasti na ňom sa pripojilo mnoho ľudí mnohých národností – rad by som vyjadril v tomto článku úctu našim spoluobčanom maďarskej národnosti, ktorí si zaslúžia, aby s ohľadom na svoj význam v našom regióne boli spomenutí. Chcel by som preto v rámci tohto článku citovať príhovor pána poslanca Mgr. Árpáda Laca z pietneho aktu v maďarskom jazyku. TU
V závere by som chcel v mene historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave poďakovať zástupcom Mesta Rožňavy pánom Pavlovi Burdigovi a Mgr. Árpádovi Lacovi, predsedovi OblV a popredsedovi ÚR SZPB Ing. N. Lackovi, príslušníkom vojenských útvarov mesta Rožňava za obetavú realizáciu tejto akcie, ako aj všetkým účastníkom pietneho aktu za ich účasť na tejto akcii.
Text: Bc. Petr Mikulecký
Foto: Bc. Petr Mikulecký
































Pri príležitosti 69. výročia Slovenského národného povstania sa 28. augusta 2013 o 11-ej hodine uskutočnil v parku na Hviezdoslavovej ulici v Rožňave pri pamätníku partizána Jozefa Tótha, ktorý bol po rekonštrukcii Námestia baníkov premiestnený na toto miesto, pietny akt, zorganizovaný Mestom Rožňava, Základnou organizáciou Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave a vojenskými útvarmi mesta Rožňava.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-