Osobne môžem potvrdiť, že som sa osobne stretol s mnohými účastníkmi Slovenského národného povstania. Boli to obyčajní ľudia – nie velitelia jednotiek, nie politickí činitelia. Pred rokom som sa o tejto problematike rozprával s jedným starým priamym účastníkom SNP. Bol to už vyše deväťdesiatročný pán. Keď sme sa rozprávali o tom, ako si predstavovali účastníci SNP život po vojne (teda za čo bojovali?), povedal mi, že za demokratickú Československú republiku – inokedy však použil vyjadrenie „za demokratické Slovensko“. Nedalo mi to, aby som sa neopýtal na túto problematiku. „Ako ste si teda predstavovali povojnové usporiadanie? Uvažovali ste skôr o tom, že sa obnoví Československá republika? Alebo že zostane Slovensko samostatné?“ Vysvetlil mi, že vtedy nad týmto až tak do dôsledkov nepremýšľal. Viac ako povojnové štátoprávne usporiadanie (alebo politický režim: Londýn? – či Moskva?) bojoval za zvrhnutie zvráteného klérofašistického režimu. Režimu, ktorý okradol o majetok svojich židovských občanov, ktorý z týchto ľudí nariadením č. 198/1941 z 9. septembra 1941 urobil ľudí druhej kategórie, ktorý sa hrdil tým, že „Židovský kódex“ je ešte prísnejší ako nemecké norimberské zákony, ktorý napokon týchto ľudí ožobráčil a deportoval do koncentračných táborov; ktorý porušoval práva národnostných menšín (najmä maďarskej – čo sa realizovalo rozpustením spolkov, rôznych podujatí, sledovaním spoločenských aktivít, policajnou cenzúrou, zákazom dovozu časopisov a dokonca núteným zapisovaním jednotlivcov k inej než maďarskej národnosti počas sčítania); ktorému tŕňom v oku boli aj niektorí Slováci – príslušníci Evanjelickej cirkvi – na ktorých Tisov režim nazeral ako na politicky nespoľahlivých, a ktorých sa už v septembri 1939 pokúšal vládnym nariadením donútiť k povinnému vstupu do Hlinkovej gardy (nepodarilo sa, lebo takéto niečo nemalo v slovenských dejinách obdobu, a nečudo teda, že nevôľu slovenských evanjelikov vyvolávalo už samotné Hlinkovo meno); režimu – ktorý pred nemeckým útokom na Sovietsky zväz v roku 1941 (ku ktorému sa pripojili aj jednotky Slovenského štátu) nechal do ilavskej väznice uväzniť okolo 600 slovenských komunistov...
Aké bolo teda Slovenské národné povstanie? Bolo to Povstanie ľudí, ktorí boli rôznej národnosti (v literatúre som objavil aj doklady o tom, že k partizánom sa pripojilo aj niekoľko Nemcov). Kedysi patrili účastníci SNP isto k rôznym politickým smerom, no vo vtedy aktuálnej realite sa spojili, aby bojovali proti zvrátenému, neľudskému systému, ktorý predstavovala domáca kolaborantská vláda a nemeckí okupanti. Účastníci Slovenského národného povstania, nech už boli akejkoľvek národnosti, vierovyznania či politického postoja, bojovali statočne spoločne za to, aby sa na Slovensko vrátila opäť najmä slušnosť. Aby slušne žijúci občan nebol vydaný (navyše s požehnaním vládneho nariadenia) na milosť a nemilosť zločincom z Hlinkovej gardy a celému zločineckému systému Tisovho Štátu.
Predstavitelia mesta a SZPB sa k prítomným veľmi pekne prihovorili a výstižne charakterizovali nielen SNP a jeho odkaz, ale upozornili aj na nebezpečné recidívy nacistických postojov niektorých jedincov z radov dnešnej mládeže.
Žiaľ – „prehodnocovanie“ Tisovho režimu sa sem síce sofistikovanejšie, ale o to zákernejšie a nebezpečnejšie derie z iných sfér. Počas dovolenky som si kúpil časopis Plus 7 dní. Tam som si prečítal, že Matica slovenská chce vyznamenať „za celoživotný prínos“ muža (Imricha Kružliaka), ktorý počas holokaustu prikazoval novinárom, aby nevzbudzovali súcit so Židmi. Dnes, v úctyhodnom veku, píše pán Kružliak knihy o cyrilo-metodskej tradícii a kráľovi Svätoplukovi. Počas vojnového Slovenského štátu však pracoval v orgánoch fašistického režimu v pozícii šéfa Úradu slovenskej tlače, a dával pokyny novinárom, ako treba písať o Židoch. Bolo to počas genocídy, keď odvážali desaťtisíce ľudí do plynu. Vtedy sa vyjadril k novinárom: „Pokiaľ ide o židovskú otázku, treba, aby všetky časopisy jej venovali zvláštnu pozornosť, ale nesmie sa písať o Židoch tak, žeby sa vzbudilo čo len zdanie, že sa im krivdí, lebo týmto spôsobom by sme robili z nich martýrov a vzbudzovali v ľude pre nich sympatie.“ (toto povedal I. Kružliak na porade so šéfredaktormi 29. apríla 1942). Ako napísal redaktor Plus 7 dní Peter Getting: V tých časoch už dobytčiaky niekoľko týždňov vozili ľudí do plynu a brutalita deportácií bola taká enormná, že aj vo verejnosti masírovanej antisemitskou propagandou sa začali ozývať nespokojné hlasy. Na dennom poriadku boli násilné scény v réžii členov Hlinkovej gardy, bitie žien a plač detí. V nákladných vagónoch smerujúcich do koncentračných táborov končili i postihnutí a umierajúci starci. Bol to obraz kresťanského štátu, ktorý ľudáci razili tak verne. Že ich rasizmus spomenul v apríli 1942 aj Imrich Kružliak: „Odvolávajte sa vždy na ducha starej ľudáckej politiky.“ Imrich Kružliak, ktorého chce teraz oceniť Matica slovenská, dozeral na médiá z pozície šéfa tlače v rokoch 1940-1943. Okrem toho bol ústredným tajomníkom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a v roku 1943 sa stal vedúcim kultúrneho oddelenia na generálnom sekretariáte.
Myslím si, že podobné signály sú živým dôkazom, že odkaz SNP (napriek tomu, že sa táto patetická kombinácia slov opakuje z mnohej tribúny pri príležitosti každoročných osláv výročia SNP) by nemal byť zabudnutý. Zlo sa totiž môže dostať k moci najmä vtedy, keď väčšina slušných ľudí rezignuje. Aj historik Martin Lacko spomenul v jednej svojej knihe: „V prípade slovenského štátu je problém židovského a väčšinového obyvateľstva zvlášť komplikovaný. Nadobúda morálny rozmer, ba prerastá priam do traumy: ako je možné, že politický režim, ktorý sa definoval svojou ústavou i ústami svojich predstaviteľov ako kresťanský, pristúpil – za pasívneho súhlasu značnej časti obyvateľstva – k takým hanebným krokom, ako bolo ožobráčenie niekoľkých desiatok tisíc vlastných občanov, ktorých nakoniec pozbavili aj občianstva a deportovali za hranice štátu, na milosť a nemilosť diktátorovi, ktorý sa netajil nenávisťou k tejto rase. Bolo to o to hanebnejšie, že na čele slovenského štátu i režimu bol katolícky kňaz, navyše špičkový teológ, profesor katolíckej morálky. Jediná vládnuca strana niesla vo svojom názve meno ďalšieho katolíckeho kňaza.“
Vo svetle toho, čo bolo napísané, naozaj treba hovoriť o SNP ako o faktore, ktorý znamenal rozhodné NIE všetkým kolaborantom, ktorí urobili zo Slovenska farskú republiku, kopírujúcu politiku nacistického Nemecka, a ktorý preto znamenal návrat Slovenska ako celej krajiny (už nielen vojakov bojujúcich v rámci zahraničného odboja vo Veľkej Británii či ZSSR) na mapu Európy – Európy bojujúcej za demokraciu a ľudskú slušnosť, ktorá bola v Tisovom štáte brutálne umlčaná.
S ohľadom na skutočnosť, že Gemer bol a je dávnou križovatkou viacerých národov a kultúr, ktoré sa navzájom obohacovali – ako aj s ohľadom na skutočnosť, že SNP sa zúčastnili nielen Slováci, ale k účasti na ňom sa pripojilo mnoho ľudí mnohých národností – rad by som vyjadril v tomto článku úctu našim spoluobčanom maďarskej národnosti, ktorí si zaslúžia, aby s ohľadom na svoj význam v našom regióne boli spomenutí. Chcel by som preto v rámci tohto článku citovať príhovor pána poslanca Mgr. Árpáda Laca z pietneho aktu v maďarskom jazyku. TU
V závere by som chcel v mene historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave poďakovať zástupcom Mesta Rožňavy pánom Pavlovi Burdigovi a Mgr. Árpádovi Lacovi, predsedovi OblV a popredsedovi ÚR SZPB Ing. N. Lackovi, príslušníkom vojenských útvarov mesta Rožňava za obetavú realizáciu tejto akcie, ako aj všetkým účastníkom pietneho aktu za ich účasť na tejto akcii.
Text: Bc. Petr Mikulecký
Foto: Bc. Petr Mikulecký

































Pri príležitosti 69. výročia Slovenského národného povstania sa 28. augusta 2013 o 11-ej hodine uskutočnil v parku na Hviezdoslavovej ulici v Rožňave pri pamätníku partizána Jozefa Tótha, ktorý bol po rekonštrukcii Námestia baníkov premiestnený na toto miesto, pietny akt, zorganizovaný Mestom Rožňava, Základnou organizáciou Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave a vojenskými útvarmi mesta Rožňava.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-