Vilo Rozložník
Volovec
Konkurovať Attilovi Zollerovi, ktorý ho nádherne opísal v článku Gemerská Fudžijama? Krajšie sa už hádam nedá. To by už bol gýč! Vďaka môjmu strýkovi V. Rozložníkovi a množstve fotografií, ktoré zanechal, si môžeme ale pripomenúť Volovec ako vyzeral pred sedemdesiatimi rokmi. 
Nebol to zalesnený kopec. Od Rožňavy až na skalu Baračka, (či Pozsáló) sa dalo vyjsť po udržiavaných pasienkoch. V zime, ktorá podľa jeho fotografií začala už koncom októbra, sa tu pravidelne konali lyžiarske preteky. Dalo sa zlyžovať až do Rožňavy. Vtedajším lyžiarom nechýbali vleky. S lyžami a batohmi na chrbte vyšli najprv na chatu, ktorá bola celkom určite vybudovaná pred II. svetovou vojnou nad pastierňou, ktorú autor zdokumentoval veľmi pekne ako dôkaz, že Volovec dostal meno od volov, býkov, ktoré sa na jar vyhnali na kopec a na jeseň sa zavracali ku svojím gazdom. Preto boli lúky pekne vypasené až na vrch. Z ďaleka sa dali vidieť dve solitérne skaliská, ktoré sa dnes nachádzajú cca 100 m pod chatou medzi stromami. Skalisko bližšie ku chate sa volá Ruža, podľa svojho tvaru. Neďaleko nej je bahenný prameň nazývaný Morské oko. Na fotografiách je zachytená aj drevená rozhľadňa. Fotografie sú z rokov 1940 – 1946. Napriek malinkým rozmerom sú celkom dobre čitateľné. Ktovie, ako budú vyzerať tie naše digitálne o sedemdesiat rokov! Fotografia s popisom vpredu dokumentuje, že tradícia novoročného výstupu na Volovec sa musí datovať minimálne k roku 1946. Dnes si hľadáme ľahké oblečenie, ľahké fotoaparáty, aby nás neťažili pri turistike. Vilova Zeiska, ktorú nosil stále so sebou, mala cca kilo a neváhal so sebou okrem batoha zobrať harmoniku, aby obveselil kamarátov. A to množstvo snehu, ktorý bol na Volovci pol roka – to už je len minulosť!
Môj Volovec
Naša Alma mater nesie na povrchu množstvo krásnych hôr. Niektoré krásou vyrážajú dych. Ale, kto vyrástol pod nejakým kopcom je ten JEHO najbližší, najkrajší. Lebo ho vidí srdcom. Tak, ako vidím srdcom moje rodné krásavce: Pischel, Vincog, Gúgel, Striebornú, Čiernu horu, či Babinu, rovnako k nim patrí veľmi blízky Volovec, pod ktorým som prežil 37 rokov.
„Kto nebol na Volovci, ten nie je Rožňavčan.“ Či to platí aj dnes? Kto tam nebol, zdráha sa odpovedať! Hanba mu! Je čas prekonať sviatočnú lenivosť a pridať sa do závesu za „skalnými“ a trochu utýrať lenivé telo kľudným výstupom. Veď Volovec je k nám nesmierne vľúdny hneď zo začiatku! Stúpanie je pomalé, naberiete druhý dych a od chaty, hoci aj po štyroch... nedáte sa predsa zahanbiť! Na vrchole zažijete vrchol. Orgazmus blaha, šťastia a radosti z toho, že ste konečne tam. Na pupku nášho malého sveta, nášho krásneho Gemera! Výbuch radosti a možno aj šampanského (POZOR! ČO STE SI ZO SEBOU DONIESLI, AJ SI ODNESTE!!!) Zoberte si so sebou článok Attilu Zollera a prečítajte si ho tam. Pre istotu si vyberte z vačku vreckovku. Možno ju budete potrebovať! Kto tam nebol na nový rok, ten nevie, ako je krásne práve tam stretnúť po rokoch priateľa, práve tam blízkej osobe vyznať lásku, popriať šťastia a zdravia v novom roku!
Toho roku tam nebudem. Preto chcem všetkým turistom, ktorí tam vylezú, ale aj tým, ktorí už z rôznych dôvodov nemôžu vyliezť, popriať do nového roka 2012, aby sa nesplnila veštba konca roka (ten už aj tak prežívame), ale aby sa šťastie začalo usmievať na tú našu podtatranskú džamahíriu! Nech sa v nej prestane tak rýchlo stmievať, nech v „dolinách, kde sa drevo tíško zváža“, rovnako v horách i nížinách, žijú len zdraví, šťastní a krásni ľudia. Úprimne želá
Alan Dolog.
VOLOVEC ZÁBERMI VILIAMA ROZLOŽNÍKA
{gallery}priroda/krajina/volovec/1{/gallery}
FOTOGRAFIE Z VOLOVCA OD ALANA DOLOGA
{gallery}priroda/krajina/volovec{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.