Vilo Rozložník
Volovec
Konkurovať Attilovi Zollerovi, ktorý ho nádherne opísal v článku Gemerská Fudžijama? Krajšie sa už hádam nedá. To by už bol gýč! Vďaka môjmu strýkovi V. Rozložníkovi a množstve fotografií, ktoré zanechal, si môžeme ale pripomenúť Volovec ako vyzeral pred sedemdesiatimi rokmi. 
Nebol to zalesnený kopec. Od Rožňavy až na skalu Baračka, (či Pozsáló) sa dalo vyjsť po udržiavaných pasienkoch. V zime, ktorá podľa jeho fotografií začala už koncom októbra, sa tu pravidelne konali lyžiarske preteky. Dalo sa zlyžovať až do Rožňavy. Vtedajším lyžiarom nechýbali vleky. S lyžami a batohmi na chrbte vyšli najprv na chatu, ktorá bola celkom určite vybudovaná pred II. svetovou vojnou nad pastierňou, ktorú autor zdokumentoval veľmi pekne ako dôkaz, že Volovec dostal meno od volov, býkov, ktoré sa na jar vyhnali na kopec a na jeseň sa zavracali ku svojím gazdom. Preto boli lúky pekne vypasené až na vrch. Z ďaleka sa dali vidieť dve solitérne skaliská, ktoré sa dnes nachádzajú cca 100 m pod chatou medzi stromami. Skalisko bližšie ku chate sa volá Ruža, podľa svojho tvaru. Neďaleko nej je bahenný prameň nazývaný Morské oko. Na fotografiách je zachytená aj drevená rozhľadňa. Fotografie sú z rokov 1940 – 1946. Napriek malinkým rozmerom sú celkom dobre čitateľné. Ktovie, ako budú vyzerať tie naše digitálne o sedemdesiat rokov! Fotografia s popisom vpredu dokumentuje, že tradícia novoročného výstupu na Volovec sa musí datovať minimálne k roku 1946. Dnes si hľadáme ľahké oblečenie, ľahké fotoaparáty, aby nás neťažili pri turistike. Vilova Zeiska, ktorú nosil stále so sebou, mala cca kilo a neváhal so sebou okrem batoha zobrať harmoniku, aby obveselil kamarátov. A to množstvo snehu, ktorý bol na Volovci pol roka – to už je len minulosť!
Môj Volovec
Naša Alma mater nesie na povrchu množstvo krásnych hôr. Niektoré krásou vyrážajú dych. Ale, kto vyrástol pod nejakým kopcom je ten JEHO najbližší, najkrajší. Lebo ho vidí srdcom. Tak, ako vidím srdcom moje rodné krásavce: Pischel, Vincog, Gúgel, Striebornú, Čiernu horu, či Babinu, rovnako k nim patrí veľmi blízky Volovec, pod ktorým som prežil 37 rokov.
„Kto nebol na Volovci, ten nie je Rožňavčan.“ Či to platí aj dnes? Kto tam nebol, zdráha sa odpovedať! Hanba mu! Je čas prekonať sviatočnú lenivosť a pridať sa do závesu za „skalnými“ a trochu utýrať lenivé telo kľudným výstupom. Veď Volovec je k nám nesmierne vľúdny hneď zo začiatku! Stúpanie je pomalé, naberiete druhý dych a od chaty, hoci aj po štyroch... nedáte sa predsa zahanbiť! Na vrchole zažijete vrchol. Orgazmus blaha, šťastia a radosti z toho, že ste konečne tam. Na pupku nášho malého sveta, nášho krásneho Gemera! Výbuch radosti a možno aj šampanského (POZOR! ČO STE SI ZO SEBOU DONIESLI, AJ SI ODNESTE!!!) Zoberte si so sebou článok Attilu Zollera a prečítajte si ho tam. Pre istotu si vyberte z vačku vreckovku. Možno ju budete potrebovať! Kto tam nebol na nový rok, ten nevie, ako je krásne práve tam stretnúť po rokoch priateľa, práve tam blízkej osobe vyznať lásku, popriať šťastia a zdravia v novom roku!
Toho roku tam nebudem. Preto chcem všetkým turistom, ktorí tam vylezú, ale aj tým, ktorí už z rôznych dôvodov nemôžu vyliezť, popriať do nového roka 2012, aby sa nesplnila veštba konca roka (ten už aj tak prežívame), ale aby sa šťastie začalo usmievať na tú našu podtatranskú džamahíriu! Nech sa v nej prestane tak rýchlo stmievať, nech v „dolinách, kde sa drevo tíško zváža“, rovnako v horách i nížinách, žijú len zdraví, šťastní a krásni ľudia. Úprimne želá
Alan Dolog.
VOLOVEC ZÁBERMI VILIAMA ROZLOŽNÍKA
{gallery}priroda/krajina/volovec/1{/gallery}
FOTOGRAFIE Z VOLOVCA OD ALANA DOLOGA
{gallery}priroda/krajina/volovec{/gallery}
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.