Nová športová hala v Rožňave bola v sobotu 5. februára 2011 dejiskom 16. ročníka futbalového turnaja osobností Westton cup 2011. Hlavný organizátor podujatia Miroslav Mackulín v spolupráci s primátorom Rožňavy Vladislavom Laciakom, pripravili pre divákov atraktívne športovo-kultúrne podujatie. Predstavilo sa nielen desať mužstiev (toho dve dievčenské) nabitých osobnosťami z kultúrneho i športového života, ale súčasne aj hudobná skupina Drišľak, folklórny súbor Haviar a nevšedné umenie predviedol freestylový žonglér Michal Rimovský.„S úrovňou turnaja sme maximálne spokojní. Westton cup sa neustále posúva hore a tento ročník to tiež potvrdil. Diváci mali možnosť vidieť kvalitný futbal v podaní známych osobností, súčasne si mohli vychutnať zaujímavý kultúrny program. Ďakujem všetkým, ktorí sa pričinili o organizáciu tohto turnaja a zvlášť by som chcel vyzdvihnúť a poďakovať za aktívny prístup prezidentovi SFZ Jánovi Kováčikovi, ktorý s nami strávil celý víkend a prediskutoval o futbale desiatky hodín,“ prezradil Miroslav Mackulín, ktorý výťažok z podujatia venoval na rozvoj folklórneho súboru Haviar a talentovanej a úspešnej paraolympioničke Henriete Farkašovej z Rožňavy.
Turnaj okorenil zaujímavý penaltový súboj medzi rožňavským primátorom V. Laciakom a „starostom“ skupiny Drišľak Viliamom Kalmanom. Hoci favoritom bol určite Vilo, obaja aktéri sa pričinili o úsmevný rezultát, ktorým bola džentlmentská remíza a 10 futbalových lôpt skončilo v rukách športuchtivých divákov... Pre všetkých bola pripravená atraktívna súťaž zručnosti o novučičký skúter. Traja vyžrebovaní šťastlivci si mali právo vybrať spomedzi účastníkov turnaja troch „tútorov“, v spolupráci s ktorými triafali na plachtu s otvormi. Tentokrát to bol markizák Patrik Švajda, ktorý z troch možných pokusov trafil bonusový trojbodový cieľ a miestnemu mladíkovi takto chladnokrvne vystrieľal hlavnú cenu.
Turnaj nakoniec vyhralo družstvo TEKO Košice, ktoré vo finále zdolalo Primátorov team RV 5:1, tretie miesto obsadil HARSCO METALS Košice, ktoré po nerozhodnom výsledku zdolali INFINITI MEDIA 3:2 na pokutové kopy.
WESTTON CUP 2011 ROŽŇAVA
|
1. |
PRIMÁTOR TEAM RV – DFK |
|
6:3 |
|
2. |
SP MUŠKETIERKY – TEKO |
|
1:6 |
|
3. |
INFINITI MEDIA – INTERHOUSE KE |
|
0:0 |
|
4. |
HARSCO – OLD BOYS NEXIS HE |
|
4:1 |
|
5. |
SFZ – DFK |
|
4:1 |
|
6. |
MARKÍZA – SP MUŠKETIERKY |
|
4:2 |
|
7. |
INFINITI MEDIA – PRIMÁTOR TEAM RV |
|
2:4 |
|
8. |
TEKO – HARSCO |
|
0:0 |
|
9. |
SFZ – INTERHOUSE KE |
|
0:1 |
|
10. |
MARKÍZA – OLD BOYS NEXIS HE |
|
1:3 |
|
11. |
INFINITI MEDIA – DFK |
|
4:1 |
|
12. |
HARSCO – SP MUŠKETIERKY |
|
1:3 |
|
13. |
PRIMATOR TEAM RV – INTERHOUSE KE |
|
4:1 |
|
14. |
OLD BOYS NEXIS HE – TEKO |
|
0:1 |
|
15. |
SFZ – INFINITI MEDIA |
|
1:3 |
|
16. |
HARSCO – MARKÍZA |
|
3:2 |
|
17. |
DFK – INTERHOUSE KE |
|
1:1 |
|
18. |
SP MUŠKETIERKY – OLD BOYS HE |
|
5:4 |
|
19. |
PRIMATOR TEAM RV – SFZ |
|
4:5 |
|
20. |
MARKÍZA – TEKO |
|
0:5 |
* výsledky dievčenských tímov sa nezarátavali do konečnej tabuľky a nerozhodovali o postupujúcich
NAJ - strelec: Ladislav Koch (TEKO KE)
Naj strelkyňa: Jaroslava Berežná (Stropkovské mušketierky)
Naj brankár: Vojtech Klema (TEKO KE)
Naj úsmev: Peter Varinský (TV MARKÍZA)
Naj vlasy: Imrich Krištof (INFINITI MEDIA)
Najskúsenejší: Viktor Baláž (PRIMÁTOR TEAM RV)
Naj srandista: Marcel Puškáš (HARSCO METALS)
Najukecanejší: Jozef Valkučák (NEXIS FIBERS Humenné)
Cena fair play: DFK SNV
Miss Hostess: Martina Dudášová
All Stars: Peter Sepeši (TEKO KE) - Miro Golenya (PRIMÁTOR TEAM RV) - Roman Šimko (SFZ) - Robo Gruz (HARSCO METALS) - Floro Horňák (INFINITI MEDIA)
Text: Ján Kopačka
Foto: Vladimír Václavík
FOTOGRAFIE ZO XVI. ROČNÍKA WESTTON CUP 2011 V ROŽŇAVE
{gallery}obsah/roznava/weston{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.