rozvíjanie ďalších pohybových schopností, ako bolo behanie, skákanie, lezenie, nosenie, hádzanie, zápasenie či plávanie, ktoré sa spájali s denným životom pravekých ľudí. Pri tejto činnosti už nachádzame aj korene združovania sa ľudí do určitých športových skupín - ako vzdialených predchodcov spolkov. Prvú nepotvrdenú správu o spolku v Rožňave máme zo 17. storočia. Bol to strelecký spolok, ktorý mal pre šírenie pohybovej kultúry veľký význam.
Koncom 18. a začiatkom 19. storočia, keď sa začali zakladať kultúrne, vzdelávacie a spoločenské spolky, sa aj v Rožňave začal sľubne rozvíjať kultúrny život. Založenie tlačiarne si vynútil divadelný a literárny život, ktorý sa postupne rozvíjal. V roku 1910 bolo v Rožňave úradne zaznamenaných 8 spolkov, v roku 1918 už 13. Prvý spolok, ktorý bol založený v roku 1812, a o ktorom máme konkrétne údaje, bol Spolok milovníkov divadla (Theatrum Kedvelö Társaság). V roku 1831 bol v Rožňave založený Rožňavský besedný spolok (Rozsnyói Társalgási Egylet), prvý vidiecky spolok, ktorý vznikol po výzve Széchenyiho na území celého bývalého Uhorska. Cieľom spolku bolo rozširovanie vzdelanosti, vzbudzovanie a podporovanie vlasteneckých citov a kultúrnych záujmov a poskytovanie možností k šľachetnej zábave. Počet členov spolku sa pohyboval okolo 180. Tento spolok mal vlastnú knižnicu, ktorá bola založená v roku 1903 a takisto vlastnú kolkáreň.
V roku 1894 bol založený Samovzdelávací spolok rožňavských mladých remeselníkov (Rozsnyói Iparosifjak Önképző Egylete), ktorého cieľom bolo vzdelávanie robotníckej mládeže. V roku 1907 mal 130 členov. Zrušený bol roku 1912 a namiesto neho vznikol Protestantský remeselnícky spolok (Protestáns Iparosok Egylete). Tento bol zrušený v roku 1945. Kultúrnym spolkom katolíckych remeselníkov bol Katolícky tovarišský spolok (Katolikus Legény Egylet), ktorý bol založený v roku 1903.
Počet členov v spolku sa pohyboval medzi 290 – 318. Zrušený bol tiež v roku 1945. V roku 1907 v garbiarni Marko robotníci založili Zábavný spolok robotníkov rožňavskej garbiarne (Rozsnyói Börgyári Munkások Mulatsági Egylete). O činnosti tohto spolku vieme veľmi málo.
Od začiatku 20. storočia vyvíjal značnú kultúrnu činnosť aj Rožňavskobanský čitateľský krúžok (“Rozsnyóbányai olvasókör“) a v roku 1913 bol založený MO Odborný spolok obuvníckych a čižmárskych robotníkov a robotníčok Uhorska (Magyarországi Czipész – Csizmadia Munkások és Munkásnök Szakegyesülete), ktorého cieľom bolo šírenie vzdelanosti pomocou prednášok a zriadenej knižnice.
Pre vzdelávanie všetkých spoločenských vrstiev a na šírenie vedeckých poznatkov založili v roku 1904 Rožňavský vzdelávací spolok (Rozsnyói Müvelődési Egyesület). Prednášky usporadúvali každoročne. Spolok bol zrušený roku 1939.
V 60. rokoch 19. storočia sa v Rožňave začal rozvíjať organizovaný športový život. Rozhodujúcim činiteľom bolo zavedenie telesnej výchovy na stredné školy v roku 1861. Športová činnosť mimo škôl bola organizovaná v rámci rožňavských spolkov. Pestovali sa hlavne tieto druhy športu: turistika, šerm, streľba, plávanie, tenis a šachy.
O existencii spolku Sprchovacia spoločnosť (Zuhany Társaság) máme písomnú správu z roku 1845. O činnosti tohto spolku vieme veľmi málo. Významným krokom pre organizovanejší rozvoj športu v Rožňave bolo založenie Spoločnosť slanského kúpaliska (Sajó fürdö társulat) v roku 1860. Tento spolok bol založený na podnet miestneho lekára dr. Antala Kissa, zakladateľa mestskej aleje. V roku 1863 sa v Rožňave zakladá Poľovnícky spolok (Vadásztársulat). Na podnet členov tohoto spolku sa v roku 1874 založil Rožňavský strelecký spolok (Rozsnyói lövész egylet). O dva roky neskôr došlo k zlúčeniu Spoločnosti slanského kúpaliska a plavárne a Rožňavského streleckého spolku. U bohatých mešťanov prichádza do módy krasokorčuľovanie začiatkom 70. rokov 19. storočia a na podnet toho v roku 1876 sa zakladá Rožňavský krasokorčuliarsky spolok (Rozsnyói korcsolyázó egylet).
V roku 1910 priaznivci tenisového športu zakladajú tzv. Rožňavskú lawn – tenisovú spoločnosť (A rozsnyói Lawn – tenisz társaság), ktorej činnosť prerušila prvá svetová vojna. Rožňava v tomto období mala dva tenisové kurty. Tenis tu mal dobrú úroveň.
Najstarším pestovaným športom v Rožňave bola turistika, ale jej vyznávači nemali dlho jednotné organizačné vedenie. V roku 1873 vzniká Uhorský karpatský spolok (Magyarországi Kárpát-egyesület - MKE), ktorý sa zameriaval predovšetkým na organizovanie turistiky na Spiši (Kežmarok, Spišská Nová Ves, Poprad, Levoča a ďalšie) a vytváral predpoklady pre pestovanie turistiky vo Vysokých Tatrách. Impulzom na založenie tohto spolku je článok Dr. Mateja Slávika z Dobšinej, uverejnený v rožňavských novinách Sajó-Vidék a Rozsnyó Híradó v apríli 1909. Prípravný výbor spolku mal začať svoju činnosť 9. mája 1909, ale sa presunul na rok 1910, nakoľko vznikli rozpory členov o tom, či vstúpiť do dobre prosperujúceho Karpatského turistického spolku alebo do Maďarského turistického spolku. Rozhodlo sa pre Karpatský turistický spolok, pretože aj bez založenia svojej odbočky v Rožňave urobil veľmi veľa v prospech popularizácie a v prospech turistiky v meste a okolí. V jednej vtedajšej pozvánke sa píše: „Turistický zväz dal do plánov viac výletov. Vedenie v Rožňave, Rimavskej Sobote, Dobšinej a v Jelšave spustí tento plán. Turistické plány z RV sú: Vysoké Tatry, Zádiel, Silická ľadová jaskyňa, jazero na Uhornej, Jaskyňa v Agteleku, Dobšinská ľadová jaskyňa, Volovec, Turecká a Muránsky hrad. Tohto výletu sa môžu zúčastniť nielen členovia, ale aj ostatní. Podľa prianí a počtu ľudí sa to môže hocikedy uskutočniť. Prihlasovať sa môžete u horára Pauchly Rezso, alebo u učiteľa gymnázia Pásztora Mihályho, alebo u sekretárky. Bolo by dobré, keby ste sa čím skôr prihlásili, aby to bolo čím skôr uskutočnené.“
Nakoľko v Rožňave sa prejavovali záujmy aj o iné športy, tak sa 22. októbra 1910 zišiel prípravný výbor aj s pozvanými členmi do veľkej sály mestského domu, aby sa založil nový športový spolok. Schválené stanovy uvádzajú úradný názov tohto spolku ako Rožňavský športový spolok (Rozsnyói Sport Egylet) so sídlom v Rožňave. Za predsedu tohto spolku bol zvolený mešťanosta Rožňavy Dr. Jozef Pósch. Na zakladajúcom zhromaždení bolo schválené uznesenie o vytvorení týchto športových oddielov: oddiel telesnej výchovy a atletiky – vedúci Aurel Bartsch; oddiel korčuľovania – vedúci oddielu dr. Andrej Pasteiner; oddiel sánkarov – vedúci Mikuláš Komorossy; oddiel šermu – vedúci dr. Leopold Straussz.
Pod podporným vedením cvičiteľa profesora Ladislava Váryho sa záujemci o telesné cvičenia a gymnastiku schádzali v telocvični gymnázia. Avšak Rožňavský športový spolok po ročnom pôsobení zaniká na základe skutočnosti, že v jeho stanovách bolo schválené, že „členom môže sa stať iba muž, ktorý prekročil 17. rok svojho veku, kým zakladajúcim a podporujúcim členom môžu sa stať aj ženy“ tzn., že prvý športový klub v Rožňave neprijímal do svojich radov mládež, neposkytoval jej možnosť telesného cvičenia a športovania a takisto ani ženám. Keďže šport bez mládeže nie je možný, tak samozrejme to netrvalo dlho. Hlavným dôvodom zániku tohto spolku bol však nedostatok finančných prostriedkov.
Popularita telovýchovy a športu narastala každým rokom. Hlavne medzi učňovskou mládežou a mladými robotníkmi. Mládež nútila vedúcich činiteľov, aby sa telovýchova a šport organizovali v rámci telovýchovných spolkov. Preto v roku 1913 založili Telovýchovný krúžok rožňavskej remeselníckej a obchodníckej mládeže (Rozsnyói Iparos és Kereskedő Ifjak Tornaköre):
„Telocvičný klub – RIKIT (Rozsnyói Iparos és Kereskedő Ifjak Testgyakorlóköré) sa zrodil v katolíckom združení, ale svoje veci si rieši samostatne. 10teho tohto mesiaca sa zorganizovalo zasadnutie na čele s Lóska Belom, aby sa oboznámili s novými upravenými pravidlami, s ktorými každý súhlasil. Tieto základné pravidlá sa poslali aj ministrovi vnútra na schválenie. Pokladníka čiastočne zastupuje Kemény Gejza. Tento novovzniknutý spolok začal svoje cvičenia nacvičovať v katolíckom gymnáziu. Bolo by veľmi výhodné, ak by tento klub sponzorovalo mesto, aby sa vedel postaviť na nohy a ukotvil ho. Bude sa konať zbierka na tento klub, pretože si zaslúži propagáciu. A dúfame, že bude aj očakávaný výsledok, aby už aj mesto malo svoj vlastný športový klub.“ Jeho prvým predsedom sa stal Vojtech Lóska, profesor katolíckeho hlavného gymnázia v Rožňave. Veľkú pomoc a podporu tomuto telovýchovnému krúžku poskytovali miestne gymnáziá – požičiavali telocvične, miestnosti i športové náradie. Jeho členovia hrávali pravidelne futbalové zápasy s mužstvami miestnych gymnázií, pestovali gymnastiku, atletiku, šerm i streľbu.
Toľko o známej i menej známej histórii telovýchovných a športových spolkovv Rožňave v 19. a začiatkom 20. storočia. Ich činnosť mala veľký význam pre ďalší rozvoj telesnej výchovy, športu a iných pohybových aktivít a do určitej miery môžeme povedať, že ich utilitárny spôsob telesnej výchovy pretrváva dodnes, nakoľko určitý základ telesnej výchovy je potrebný, ba priam nevyhnutný pre život každého človeka.
Bc. Marek Székely
{jcomments on}
Známa i menej známa história telovýchovných a športových spolkov v Rožňave Doporučený
Napísal(a) Bc. Marek Székely
Šport, resp. telovýchova má svoju krásnu históriu. Prakticky už v praveku môžeme hľadať jej začiatky, v prvých obdobiach jestvovania človeka. V tomto období mala však telesná výchova tzv. utilitárny charakter, to znamená, že pripravovala človeka najmä na pracovnú činnosť. V tomto prvotnom období už môžeme nájsť ďalší špecifický prvok telesnej výchovy, a tým je hra. Hry pravekých ľudí však taktiež odrážali ich život a činnosti, ktoré vykonávali (či už poľovnícke, pastierske, rybárske, alebo neskôr poľnohospodárske), spôsob ich života, návyky, tradície a obyčaje. Boli to najmä hry napodobňujúce poľovačku na medveďa, jeleňa a pod., neskôr pribudli rôzne triafacie hry so streľbou z luku a
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-