z rozprávkových kníh. Najprv slovo dostali dospelí. Ako prvý čítal primátor Pavol Burdiga z knihy Môj anjel sa vie biť autora Romana Brata príbeh Prvoaprílový žartík, kde hrdinom bol jedenásťročný Oskar. Chudý, slušný chlapec, ktorý svojim výzorom bol priam výzvou pre dvoch spolužiakov, nikdy na nikoho nežaloval, každú situáciu sa priam snažil zvládnuť svojim vlastným dôvtipom.
„Neviem, kto vymyslel, aby sa cez najväčšiu horúčavu nakupovalo,“ zazneli prvé slová Janky Mičudovej, vedúcej Odboru školstva, kultúry, mládeže a športu z knihy Strelené rozprávky spisovateľky Marty Hlušíkovej s názvom Dobrodružstvo v supermarkete. V knihe autorka prináša čarovný svet, v ktorom sa dá zažiť všetko, aj to, ako sa psík premenil na metličku.
Po druhom krátkom príbehu sme sa presunuli až do roku 1959. Z tohto roku si starostlivo v rukách chránila svoju vzácnu knihu z detstva riaditeľka Domu Matice slovenskej v Rožňave Zlatica Halková. Kniha vyšla vo vydavateľstve Mladé letá s názvom Detský rok a prečítala krátky poučný príbeh O somárikovi.
V podaní bývalej dlhoročnej pracovníčky Timey Zollerovej Bagačkovej sme sa dozvedeli, prečo Miško dostal na polročné vysvedčenie trojku z anglického jazyka. „Celá Európa sa učí cudzie jazyky a môj syn má trojku z angličtiny!" - zvolala nahnevaná mama. "Pomýlil som si sugar a salt, teda cukor a soľ!" - stihol na svoju obhajobu povedať Miško.“ A čo všetko sa ešte udialo v tomto príbehu, ktorý by mohol byť aj zo skutočného života, sme sa dozvedeli z knihy slovenskej spisovateľky Marty Hlušíkovej Kde pavúky tkajú cukrovú vatu s názvom Ako sa pomocou čaju dá naučiť angličtina.
Na rad samozrejme s čítaním prišli aj deti. Mnohé si doniesli knihy so sebou. Teta knihovníčka, ktorá jednotlivých čítajúcich sprevádzala podujatím sa pýtala nielen na to, či radi čítajú, ale i na to, či im doma čítala mamka a ocko, keď boli malé. Zaznela aj jedna otázka na zamyslenie a to, čo by deti, ak by mali čarovnú moc, zmenili v našej gramatike. Odpoveď bola jednoznačná – zrušili by jedno „i – y“.
„Čáry – máry, tmavá noc, kúzla volám na pomoc“ ozvalo sa zrazu v mikrofóne. To už začala čítať pani Renáta Palme dlhoročná priateľka knižnice a dobrých kníh, ktorá opäť prijala naše pozvanie. Úsmevný text s vynikajúcou intonáciou o najtajomnejšej susedke na svete s menom Karmaňola dostala do pozornosti aj náhodných okoloidúcich ľudí, ktorí sa pristavili a započúvali do rozprávky o ježibabe. „Karmaňole nie vždy všetko vyšlo“ prezradila Renáta Palme a pokračovala „Kúzlo so slovami Jeden, dva, tri, štyri, päť, čarodejná metla leť nie vždy fungovalo a tak ježibaba pristála na zemi, prevrátila pritom fľašu s ježibabím sirupom a to len preto, že metla bola celá ohryzená potvorskými myšami,“ pousmiala sa záverom nad ukážkou O ježibabe, ktorá nechcela byť dobrá pani Renáta. Názov knihy je Sloní chobot, levia laba, nech je zo mňa ježibaba!
Do našej pomyslenej detskej izby na pódiu sa ako hosť posadil aj náčelník Mestskej polície Róbert Hanuštiak. Ak by ste si mysleli, že ukážka s názvom Tajné písmo bude o tajnom písme policajtov, veľmi by ste sa mýlili. Hlavnému hrdinovi nič zlé nehrozilo, zaoberal sa problematikou svojej duše. „Mojim najvážnejším súčasným problémom je Zuzka. Vždy, keď príde ráno do triedy, rozbúcha sa mi srdce. A tak mi raz zišlo na um, čo keby som vymyslel tajné písmo...“- uvažoval hlavný hrdina Oskar. A ako to všetko dopadlo, sa môžete dozvedieť z knihy, dnes už spomenutej po druhýkrát Môj anjel sa vie biť.
Predpokladáme, že každý vie, čo je to knižnica. Ide nám o knižnicu, do ktorej si chodia ľudia požičiavať knihy na čítanie. Betka Bábiková, prezývaná aj Analfabeta Negramotná sa pre jej nezáujem o čítanie akéhokoľvek druhu dala zavrieť do knižnice. Z knihy Analfabeta Negramotná autora Jána Uličianskeho nám prečítala ukážku pani Izabela Hurajtová z Centra voľného času v Rožňave – Kapitola druhá, v ktorej sa Beta Analfabeta stretne s Jankom Hraškom.
Poslednú, tretiu fázu nášho čítania sme smerovali k čítaniu v maďarskom jazyku. Pozvanie prijal zo Slovenského rozhlasu – Rádio Patria z národnostno-etnickkého vysielania redaktor János Vasík z Rožňavy. Rozprávku o princeznej a zvieratkách pozorne počúvali deti zo základnej školy s vyučovacím jazykom maďarským. Aj oni prispeli k čítaniu s rozprávkou o pastierovi. Dve dievčatá prezradili, že na verejnosti takto čítali po prvýkrát a trému by ste na nich márne hľadali. A keďže sme v hľadisku mali aj deti zo slovenskej základnej školy, s pánom Vasíkom sme sa rozprávali dvojjazyčne, aby nás všetci rozumeli. Dohodli sme sa, keďže mal ešte pripravenú jednu knihu, že na ňu príde rad budúci rok, nakoľko je o povestiach a vraj sa z nej dajú dozvedieť také veci, ktoré sa inde nedočítame. Tak, určite sa tešíme na ňu.Blížili sme sa pomaly k záveru a ten bol naozaj bravúrny, čo sa týka čítania detí. Úžasné plynulé čítanie bez jedného zaváhania dvoch dievčat, ktoré sa naučili čítať už v materskej škôlke nás len utvrdilo, že v tomto duchu budeme pokračovať aj v budúcnosti. Že čítanie, aj napriek vyspelej a stále sa rozvíjajúcej technike,je stále potrebné. Ďakujeme všetkým, ktorí akoukoľvek pomocou prispeli k úspešnému dňu.
Tatiana Bachňáková
































Pod záštitou
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.