z rozprávkových kníh. Najprv slovo dostali dospelí. Ako prvý čítal primátor Pavol Burdiga z knihy Môj anjel sa vie biť autora Romana Brata príbeh Prvoaprílový žartík, kde hrdinom bol jedenásťročný Oskar. Chudý, slušný chlapec, ktorý svojim výzorom bol priam výzvou pre dvoch spolužiakov, nikdy na nikoho nežaloval, každú situáciu sa priam snažil zvládnuť svojim vlastným dôvtipom.
„Neviem, kto vymyslel, aby sa cez najväčšiu horúčavu nakupovalo,“ zazneli prvé slová Janky Mičudovej, vedúcej Odboru školstva, kultúry, mládeže a športu z knihy Strelené rozprávky spisovateľky Marty Hlušíkovej s názvom Dobrodružstvo v supermarkete. V knihe autorka prináša čarovný svet, v ktorom sa dá zažiť všetko, aj to, ako sa psík premenil na metličku.
Po druhom krátkom príbehu sme sa presunuli až do roku 1959. Z tohto roku si starostlivo v rukách chránila svoju vzácnu knihu z detstva riaditeľka Domu Matice slovenskej v Rožňave Zlatica Halková. Kniha vyšla vo vydavateľstve Mladé letá s názvom Detský rok a prečítala krátky poučný príbeh O somárikovi.
V podaní bývalej dlhoročnej pracovníčky Timey Zollerovej Bagačkovej sme sa dozvedeli, prečo Miško dostal na polročné vysvedčenie trojku z anglického jazyka. „Celá Európa sa učí cudzie jazyky a môj syn má trojku z angličtiny!" - zvolala nahnevaná mama. "Pomýlil som si sugar a salt, teda cukor a soľ!" - stihol na svoju obhajobu povedať Miško.“ A čo všetko sa ešte udialo v tomto príbehu, ktorý by mohol byť aj zo skutočného života, sme sa dozvedeli z knihy slovenskej spisovateľky Marty Hlušíkovej Kde pavúky tkajú cukrovú vatu s názvom Ako sa pomocou čaju dá naučiť angličtina.
Na rad samozrejme s čítaním prišli aj deti. Mnohé si doniesli knihy so sebou. Teta knihovníčka, ktorá jednotlivých čítajúcich sprevádzala podujatím sa pýtala nielen na to, či radi čítajú, ale i na to, či im doma čítala mamka a ocko, keď boli malé. Zaznela aj jedna otázka na zamyslenie a to, čo by deti, ak by mali čarovnú moc, zmenili v našej gramatike. Odpoveď bola jednoznačná – zrušili by jedno „i – y“.
„Čáry – máry, tmavá noc, kúzla volám na pomoc“ ozvalo sa zrazu v mikrofóne. To už začala čítať pani Renáta Palme dlhoročná priateľka knižnice a dobrých kníh, ktorá opäť prijala naše pozvanie. Úsmevný text s vynikajúcou intonáciou o najtajomnejšej susedke na svete s menom Karmaňola dostala do pozornosti aj náhodných okoloidúcich ľudí, ktorí sa pristavili a započúvali do rozprávky o ježibabe. „Karmaňole nie vždy všetko vyšlo“ prezradila Renáta Palme a pokračovala „Kúzlo so slovami Jeden, dva, tri, štyri, päť, čarodejná metla leť nie vždy fungovalo a tak ježibaba pristála na zemi, prevrátila pritom fľašu s ježibabím sirupom a to len preto, že metla bola celá ohryzená potvorskými myšami,“ pousmiala sa záverom nad ukážkou O ježibabe, ktorá nechcela byť dobrá pani Renáta. Názov knihy je Sloní chobot, levia laba, nech je zo mňa ježibaba!
Do našej pomyslenej detskej izby na pódiu sa ako hosť posadil aj náčelník Mestskej polície Róbert Hanuštiak. Ak by ste si mysleli, že ukážka s názvom Tajné písmo bude o tajnom písme policajtov, veľmi by ste sa mýlili. Hlavnému hrdinovi nič zlé nehrozilo, zaoberal sa problematikou svojej duše. „Mojim najvážnejším súčasným problémom je Zuzka. Vždy, keď príde ráno do triedy, rozbúcha sa mi srdce. A tak mi raz zišlo na um, čo keby som vymyslel tajné písmo...“- uvažoval hlavný hrdina Oskar. A ako to všetko dopadlo, sa môžete dozvedieť z knihy, dnes už spomenutej po druhýkrát Môj anjel sa vie biť.
Predpokladáme, že každý vie, čo je to knižnica. Ide nám o knižnicu, do ktorej si chodia ľudia požičiavať knihy na čítanie. Betka Bábiková, prezývaná aj Analfabeta Negramotná sa pre jej nezáujem o čítanie akéhokoľvek druhu dala zavrieť do knižnice. Z knihy Analfabeta Negramotná autora Jána Uličianskeho nám prečítala ukážku pani Izabela Hurajtová z Centra voľného času v Rožňave – Kapitola druhá, v ktorej sa Beta Analfabeta stretne s Jankom Hraškom.
Poslednú, tretiu fázu nášho čítania sme smerovali k čítaniu v maďarskom jazyku. Pozvanie prijal zo Slovenského rozhlasu – Rádio Patria z národnostno-etnickkého vysielania redaktor János Vasík z Rožňavy. Rozprávku o princeznej a zvieratkách pozorne počúvali deti zo základnej školy s vyučovacím jazykom maďarským. Aj oni prispeli k čítaniu s rozprávkou o pastierovi. Dve dievčatá prezradili, že na verejnosti takto čítali po prvýkrát a trému by ste na nich márne hľadali. A keďže sme v hľadisku mali aj deti zo slovenskej základnej školy, s pánom Vasíkom sme sa rozprávali dvojjazyčne, aby nás všetci rozumeli. Dohodli sme sa, keďže mal ešte pripravenú jednu knihu, že na ňu príde rad budúci rok, nakoľko je o povestiach a vraj sa z nej dajú dozvedieť také veci, ktoré sa inde nedočítame. Tak, určite sa tešíme na ňu.Blížili sme sa pomaly k záveru a ten bol naozaj bravúrny, čo sa týka čítania detí. Úžasné plynulé čítanie bez jedného zaváhania dvoch dievčat, ktoré sa naučili čítať už v materskej škôlke nás len utvrdilo, že v tomto duchu budeme pokračovať aj v budúcnosti. Že čítanie, aj napriek vyspelej a stále sa rozvíjajúcej technike,je stále potrebné. Ďakujeme všetkým, ktorí akoukoľvek pomocou prispeli k úspešnému dňu.
Tatiana Bachňáková






























Pod záštitou
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.