„ušiel" z domu od rodičov ako 16 a polročný, „cesta za slobodou“, po ktorej ako študent „meštianky“ v Nových zámkoch túžil, dojala každého účastníka prednášky. V miestnosti, kde prednášal svoje spomienky na krutosti fašizmu, nezmyselné obete vojny by ste počuli spadnúť aj „špendlík“.
Mladý Ladislav Sládek doslova „ušiel“ z domu bez vedomia svojich rodičov či súrodencov. Dôvodom boli krutosti nyillasiovcov a doslova „teror“ pri výcviku mladých chlapcov v príprave na vojnu v organizácii „LEVENTE“, obdoba Hlinkovej mládeže u nás. Ďalším dôvodom boli vyhrážky jeho oteckovi, za „rebelstvo“ mladého Lacka. Hrozilo mu vyhodenie zo zamestnania ako železničiara, pretože neviedol dostatočne výchovu svojho syna maďarskému „vlastenectvu“. Po úteku bol vyhlásený za nezvestného, no otecka preventívne „preložili„ k železničiarom v okupovanom Srbsku. Zrejme aj otvorené slová a niekedy aj stiahnuté hrdlo plukovníka Sládeka na vojnové krutosti, kedy zažil sám zranenie, keď spolubojovník, padol vedľa neho, ďalší prežil ťažké zranenie, avšak prišiel o jedno oko, červenoarmejca dojali mnohých tak, že počiatočné „suché“ pohľady sa menili vo vlhké oči.
Ako vojakov, ktorí majú blízkosť „smrti“, z vlastných skúseností v rôznych misiách životný príbeh zaujal, čo prejavili svojimi otázkami v diskusii po skončení prednášky. Azda najviac zaujala odpoveď plukovníka Sládeka na otázku vzťahu veliteľov Červenej armády k podriadením a predovšetkým opis stretnutia s veliteľom 2. Ukrajinského frontu v čase Budapeštianskej operácie, ktorej sa taktiež zúčastnil. Vojakov zaujímala aj problematika stravovania vojakov, jej kvalita počas vojny. Boli prekvapení, že až na niektoré výnimky bola strava pomerne dobrá. Zo zásob konzerví, chleba a niekedy aj polievok /mäsových/, najčastejšie hovädzích, ale nebolo výnimočné ani konina, s ktorou sa často delili aj s hladujúcim civilným obyvateľstvom najmä počas bojov o Budapešť. V niektorých štvrtiach, uliciach, kde prebiehali prudké boje a pozície sa striedali v rukách osloboditeľov a zase fašistov, ukryté civilné obyvateľstvo doslova hladovalo. Niektoré obytné štvrte nemali stravu kôli bojom aj 10 - 14 dní. Tak sa s oslobodeným obyvateľstvom delili aj o „krajec chleba“. Vzhľadom k veku nášho červenoarmejca, na besedy a prednášky sprevádza jeho manželka Ruženka.
Z niekoľkoročných besied a prednášok jeho odyseu dokonale ovláda a tak, keď Lacko niečo „opomeniL, vzápätí ho dopĺňala, čím si získala tiež sympatie poslucháčov. Vzhľadom k tomu, že plk. L. Sládek sa dožil 16.2.2016 krásneho životného jubilea „88“ rokov, veliteľ útvaru pplk.Oliver Toderiška odovzdal hosťovi jubilantovi krásnu uniformu príslušníka armády SR s plukovníckými výložkami a pani manželku Ruženku obdaril za jej doplňanie a doprovod manžela krásnou kyticou kvetov.
Za pozornosť stojí pripomenúť skutožnosť, že okrem vojakov si prišiel vypočuť a pozdraviť vzácneho hosťa aj predseda Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave a podpredseda Ústrednej rady SZ SZPB Ing. Norbert Lacko a predseda Historicko dokumentačnej komisie Oblastného výboru v Rožňave PaeDr. Milan Sajenko, ktorí taktiež poďakovali hosťovi a oboznámili v krátkosti vojakov o poslaní a najbližším programom SZPB. Ing. Norbert Lacko aj pri tejto príležitosti poďkoval vojakom chemického útvaru za dobrú spoluprácu a spoluúčasť pri významných akciách organizovaných SZPB.
Po skončení stretnutia s vojakmi, veliteľ vojenského útvaru pozval na slávnostny obed, počas ktorého prebiehala neformálna diskuzia ktorú ukončili prítomní uznaním a pochvalou na kvalitu stravy a kuchárom za jej prípravu.
JUDr. Jozef Pupala

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-