Čas, o ktorom mienim hovoriť, nás presunie o 70 rokov dozadu. Z titulu viedenskej arbitráže musela Československá republika 5.- 10.11.1938 odstúpiť časť južného Slovenska a Podkarpatskú Rus Maďarsku. Do Maďarska pripadli i gymnázia v Rožňave, v Rimavskej Sobote aj v Lučenci. Na okyptenom gemerskom území vzniklo novozaložené gymnázium v Tisovci. Sem prešla i časť profesorov, študentov z týchto gymnázií - študentov starších a i tých mladších, ktorí do gymnázia mali ešte len namierené. Riaditeľom sa stal Ján Faluba, riaditeľ gymnázia z Rimavskej Soboty. (Hovoríme o časovom období II. svetovej vojny.) Študujúca gymnaziálna mládež 
Vyšli tu práce literárne v próze i v poézii rôzneho žánru. Opäť spomeňme mená Ctibora Štítnického, Milana Krausa, Jána Brocku, Andreja Bystrana (vlastným menom Július Farkaš), Ľubomíra Čunderlíka, Zola Kasáča, Pavla Chlebuša a iných. Bola tu vytlačená i báseň v dvoch strofách od Márie Belákovej. Súčasne tu bol vytlačený krátky emotívny článok v próze venovaný Márii Belákovej, ktorá sa tohto vydania nedožila - zomrela pred maturitou r. 1940. „Vyschol pramienok poézie, zamĺkli práve rodiace sa tóny a báseň zostala nedopísaná. Ako učí život chodiť a vidieť, tak učí aj strácať, skloniť tvár a veľmi zaplakať. Marienka nikdy neplakala. Milovala život vari najtuhšie z nás. A predsa ona z nás prvá odišla, tak ako odchádzajú zapýrené kvety v podjeseň. Je už vo večnosti, kde žije svoju najkrajšiu nikdy nevypovedateľnú báseň. A nám zostalo len niekoľko kvapôk z jej čistej duše. Sostavitelia.“ Patrila do okruhu popisovaných autorov a článok bol prejavom spomienky i úcty k tejto talentovanej spoluštudentke. Spomínaní autori, neskôr významní slovenskí literáti, zanechali hlbokú brázdu v slovenskej literatúre - poézii i próze, každý diferencovaným spôsobom. Mária Belákova už nemohla byť medzi nimi.
Mária Beláková:
Mladosť moja
Chatrným pokusom sú najkrajšie slová,
by ťa zvelebili, sladká mladosť moja!
–––
Fontány života prýštia z teba, moja,
roja sa v dravý prúd, nepoznajúc znoja.
–––
Ochabnuté srdcia nadšením opájaš,
kto ich však nasýti, keď tak včas odchádzaš?
–––
Viem, nízke prejavy moje neobstoja,
lež odpusť mi teraz, krásna družka moja!
–––
Prečo tak krátko len zovieš ma domovom?
Čuj! Duch môj ubitý volá ťa pokladom.
–––
Vy, moje dni mladé, strácate diaľavy,
ostáva za vami len záblesk boľavý –
natrpklé spomienky na duši...
Čas! Nelomcuj mi ešte mrežami pokoja,
mladosť moja zve ma do nového boja!
Či jeho tepnu rozbúši?
25.II.1940
Mária Beláková, narodená v Muránskej Dlhej Lúke 21. mája 1922, zomrela 11. júna 1940. Pochádzala z remeselnícko-roľníckej rodiny. Zomrela po v tom čase ťažko liečiteľnej chorobe - zápale mozgových blán. Pochovaná je v Muránskej Dlhej Lúke. Bola mimoriadne nadaná, usilovná, veľmi pekná a príťažlivá mladá deva. Učila sa hrať i na husle, v čom ju školil učiteľ tamojšej evanjelickej školy pán Karol Schrom. 
Neskoršie jej aj dvoril. Jej žijúca sestra pani Gertrúda Krausová bola od nej mladšia, mala len sedem rokov, keď zomrela Mária. Spomína, že sestra písala básne, v rukopise sa však nič z nich nezachovalo. Od nej mladší brat MUDr. Ondrej Belák zomrel dva dni po promócii r. 1950. Ďalší mladší brat MUDr. Vojtech Belák, počas totality perzekvovaný, neskôr úplne rehabilitovaný, spisovateľ, publicista zomrel pred dvoma rokmi.
Ako autor tohto textu žiada sa mi nakoniec dodať, že autori rozlúčkového textu v almanachu „Kniha priateľov“ Milan Kraus a Ctibor Štítnický a skoro všetci ostatní, ktorí sa pred sedemdesiatimi rokmi s ňou lúčili, tiež spolu s ňou už tvoria nekonečnú a neopakovateľnú vesmírnu poéziu. Mária Beláková svoj lyrický subjekt – mladosť oslovila nesmierne citlivým spôsobom, citlivým zrakom preloženým do básnického slova, aby vzapätí riekla, že slová sú len chatrným vyjadrením. To, čo my vnímame ako perly veršov z jednej zachovanej známej básne, sú vlastne drahokamy v sviatočnej girlande dvoch klasických strof, ktoré nám Mária dodnes ponúka.
Miro Ďurinda,
25. február 2011
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.