Po knihe pre deti Šibal Macko, ktorú presne v apríli pred dvomi rokmi predstavili v jelšavskej knižnici spolu s jej autorkou Mgr. Evou Gajdošovou, je na svete aj jej ďalšia kniha. Tentoraz však nejde o rozprávkovú knižku. Knihu Jelšavské povesti napísala hlavne pre všetkých rodákov Jelšavčanov, ale i pre svojich spoluobyvateľov z Revúckej Lehoty. Krst knihy sa uskutočnil vo štvrtok 25. marca 2010 vo veľkej zasadačke Mestského úradu v Jelšave.Kniha Jelšavské povesti je vzácna nielen oživením povestí, ktoré už súčasná mladšia generácia možno ani nepozná. Hodnotné na celom diele je aj ilustračné prevedenie samotnou autorkou, keďže ako výtvarníčka sa venuje hlavne tejto umeleckej činnosti. Kniha obsahuje štyri povesti, ktoré, ako sama autorka povedala, našla v legendách zachovaných ústnym podaním a prvú literárnu podobu im dala pani Magda Remeníková. Tri povesti knihy čerpajú námet z Jelšavy a posledná zo súčasného miesta jej trvalého pobytu – Revúckej Lehoty.
Krásne, priam rozprávkové obrázky navodzujú očakávanie rozprávkových príbehov. Aj pri začítaní sa hneď v úvode, keď nám škriatok sľubuje rozprávanie o najsmutnejších osudoch obyvateľov Jelšavy, máme ešte stále tento dojem. No už pri čítaní prvej povesti o Bielej pani sa stretávame so skutočnými postavami počiatku jelšavských dejín opradenými mýtmi, ale hlavne skutočnými ľudskými túžbami a snami. Tak ako to už v povestiach býva, tak aj v tejto vystupuje do popredia na pozadí obrazov zo života šľachty, ale aj remeselníkov rôznych profesií a obyčajných ľudí hlboká láska dvoch mladých ľudí, ktorá musí čeliť až chorobnej nenávisti. Marína Dendl-Kromerová, dcéra pánov zo Starého hradu a Róbert de Ilswa, syn Filipa de Ilswa sa vzájomne zaľúbia. Náklonnosť od prvého stretnutia, spoločné chvíle, utajovaný pôvod i jeho odhalenie, uistenie sa vo vzájomných citoch, tajná svadba, povolanie Róberta do vojny proti Tatárom, odlúčenie, túžobné očakávanie, šťastie na dosah ruky a nakoniec prekliatie a smrť sú najdôležitejšími prvkami tohto príbehu.
Motívom druhej povesti Pani Pú, dej ktorej ktorá sa odohráva v Jelšave v 2. polovici 15. storočia v období bratríckych ťažení je nevydarené manželské spolužitie vtedajšieho pána jelšavského hradu Jána Peréniho a jeho mladej, bohatej, no nemilovanej, ponižovanej a týranej manželky Emy. Peréniho nenávisť a krivdy voči Eme vyústili v jej neveru s následkami. Prefíkaný manžel však radšej naoko prijal Patrika za svojho syna, ako by mal priznať zlyhanie. V skutočnosti však sústavne
striehol na príležitosť, ako sa ho zbaviť. Svoj hrozný zámer nakoniec uskutočnil a nešťastná Ema márne blúdila jelšavskými horami a volala na synčeka.
Tretia povesť sa odohráva na začiatku 18. storočia za čias Rákociho povstania, keď zbedačených obyvateľov Jelšavy navyše postihol ešte aj mor, ktorý tu vystupuje v podobe Bielej pani II.
V poslednej povesti sa dozvedáme o pôvode staršieho názvu obce Revúcka Lehota, ktorá od druhej polovice 16. storočia až do roku 1948 bola Umrlou Lehotou. Tento až strašidelný názov má korene v časoch tureckých vpádov, keď z Malej Lehoty, v ktorej bolo len niekoľko domov sa pričinením tureckého plienenia a vyvraždenia všetkých jej obyvateľov stala Umrlá Lehota.
Kniha rozsahom nie je veľká, má 74 strán, no pozoruhodné sú ilustrácie doplňujúce texty, ktoré súčasne s nimi vytvárajú harmóniu slova a obrazu, no dávajú priestor i čitateľovej predstavivosti. Všetky povesti sú zasadené do období, ktoré sa autorka snažila čitateľom priblížiť, aby nestratili nič na realite. Skoro vo všetkých spomína a vymenúva remeslá, ktoré v tých dobách prekvitali a označuje menami remeselníkov, ale napr. aj bylinára, či ostatné postavy. Stretávame sa tu s miestnym pomenovaním vecí a chotárnymi názvami, čo sa tak pre tunajších obyvateľov stáva veľmi známym a konkrétnym.
Kniha Jelšavské povesti vyšla v Prešove vo Vydavateľstve Michala Vaška za podpory Mestského úradu v Jelšave a Lekárne KIM, Rožňava. Záujemcovia si ju môžu vypožičať alebo zakúpiť v Mestskej knižnici v Jelšave.
14.4.2010
Text: Alena Sabonová
Foto: archív Evy Gajdošovej
{gallery}obsah/jelsava/krst{/gallery}
{jcomments on}
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.