Zlom v živote rodiny, obdobne ako všetkým občanom Slovenska, nastal po Viedenskej arbitráži v novembri roku 1938, kedy časť južného Slovenska musela byť odstúpená tzv. horthyovskému Maďarsku. Zo dňa na deň sa museli učiť výlučne po maďarsky a prerieknutie v rodnej reči sa okamžite trestalo. Mladý Lacko navštevoval maďarskú meštiansku školu. No a okrem potierania materinskej reči a národného povedomia mal nastúpiť do organizácie Levente (obdoba Hlinkovej mládeže), kde sa mladí muži pripravovali na vojenské poslanie. Mladý „rebel“, postrehol akú budúcnosť by mal, keby sa podriadil vtedajšiemu režimu. Chápal nevinné deportácie ľudí nepohodlných režimu, o vojnových obetiach sa dozvedal denne. Aby ušetril rodičov od perzekúcií, bez toho aby o svojich zámeroch niekomu niečo povedal, utiekol z domu a vybral sa smerom na východ k blížiacej sa Červenej armáde. Jeho zámerom bolo, aby sa po prejdení frontu dostal k jednotkám I. československej brigády v ZSSR. O jeho osude nikto nevedel, a tak bol vyhlásený za nezvestného. Cez front prešiel tak, že tvrdil, že ide na druhú stranu po zemiaky k rodine, lebo nemajú čo jesť. Aj keď cez frontovú líniu ho nepustili, pri rumunskom meste (vtedy patriace Maďarsku), sa dočkal Červenej armády. Po oslobodení tejto oblasti sa hlásil k veliteľovi jednotky, ktorá ich oslobodila a po prijatí žiadal, aby mu bolo umožnené zaradenie k československej jednotke.
Veliteľ jednotky ho však zaradil do vojenského výcviku, a po viac ako mesiaci rozhodol, že ostane pri jeho jednotke pri veliteľstve ako vojak – tlmočník. Bolo to v čase, keď sa nachádzali pri meste Bereck. Prednosťou bolo, že vedel okrem slovenčiny aj maďarsky, a ako bolo vtedy v móde medzi mladými, že sa sami učili, aj ruský jazyk. Tak mladý vojak-tlmočník so samopalom v rukách postupoval už ako vojak Červenej armády a oslobodzovali postupne mestá Kiskőrös, Abony, Gödöllő, cez Rákospalotu až po Budapešť. Počas urputných bojov o Budapešť bol ranený črepinou z delostreleckého granátu do ľavej nohy. Bol zaradený k veliteľstvu jednotky a zúčastňoval sa aj zabezpečovania poriadku v oslobodených mestách, najmä v nočných hodinách. Pomáhali pri zásobovaní civilným orgánom pri obnove života v obciach a mestách, zásobovaní potravinami, ale aj pri kontrole správania vojakov Červenej armády k obyvateľstvu a podobne.
Po kapitulácii Nemecka na konci 2. svetovej vojny skončil na zriadenom poľnom letisku Červenej armády v Sládkovičove-Lúčny Dvor.
Návrat domov bol neopakovateľný. Strážny domček č. 2 v Nových Zámkoch, kde bývali rodičia, bol poškodený od bômb. Keď sa objavil vo dverách, v prvom momente nespoznávali v ňom príbuzní syna, súrodenca.
Koncom roka 1951 dostal povolávací rozkaz na základnú vojenskú službu, pretože ju neabsolvoval. Tak sa opäť obliekol do uniformy. No a zo „skrátenej základnej vojenskej služby“ sa stala „dočasná“. Trvala od roku 1951 do 1. novembra 1979, celkom 28 rokov a jeden mesiac. Vojenská kariéra v Československej armáde začala v októbri 1951 nástupom do Vojenského učilišťa školy dôstojníkov v zálohe, ktorú úspešne ukončil v roku 1952. Nasledovala cesta profesionálneho vojaka a striedanie útvarov od Prahy, cez Olomouc, Milovice, Malacky, Pezinok, Košice, Galantu, Komárno, Bratislavu, kde odišiel do zálohy v hodnosti podplukovníka v roku 1979.
Jeho statočný podiel na boji za slobodu bol ocenený takmer tromi desiatkami vyznamenaní, nielen československých. ale aj poľských, rumunských, maďarských. No najcennejšie vyznamenania preňho boli: „Prvý stupeň Veľkej vlasteneckej vojny, Čestný odznak účastníka Veľkej vlasteneckej vojny, medaila „Za chrabrosť vo vojne 1941-1945.
Okrem vojnových spomienok k najvýznamnejším patria spomienky pri záchranných prácach vojakov Československej armády pri povodniach v roku 1965 v okolí Komárna, na stretnutia s hrdinami veľkej vlasteneckej vojny, ako napr. s legendárnym stíhačom, trojnásobným hrdinom ZSSR gen. plk. Alexandrom Ivanovičom Pokriškinom v roku 1972 v Banskej Bystrici. Napriek krásnemu veku sa každým rokom delil o svoje spomienky a názory na besedách so žiakmi základných škôl v okrese, ale aj mimo okresu (Poltár, Cinobaňa). Pokiaľ mu to zdravotný stav dovoľoval, osobne sa zúčastňoval pietnych spomienok pri významných miestach 2. svetovej vojny. Posledné roky v Tornali, kde je pamätník jeho najvyššieho veliteľa ako červenoarmejca, budova, kde mal maršal ZSSR R. J. Malinovskij v dňoch 20.12.1944 až 15.1.1945 svoj štáb. So ZO SZPB organizoval už niekoľko rokov streleckú súťaž „Memoriál maršala Malinovského“.
Samozrejme, že okrem vojenského života, prežíval aj ten svoj súkromný naplno. V roku 1946 si vzal svoju prvú manželku. V manželstve im Pán požehnal štyri deti. V roku 1948 sa im narodila dnes už zosnulá dcéra Marienka, o rok neskôr syn Jozef, v roku 1951 dcéra Magdaléna a v roku 1953 syn Tibor. V roku 1987 sa zoznámil v Jánovciach pri Galante so svojou druhou manželkou Ruženkou, ktorá tam pracovala ako pedagogický pracovník a v roku 1998 sa vzali. V roku 2006 si kúpili byt v Rimavskej Sobote na Cukrovarskej ulici, kde obaja trávili jeseň spoločného života až do dňa 29. januára tohto roku, kedy si Pán života i smrti po dlhšej chorobe a hospitalizácii v nemocnici povolal brata Ladislava k sebe v úctyhodnom veku 93 rokov, 10 mesiacov a 23 dní.
Rakva bola zahalená vlajkou SR a na poslednej ceste ju niesli príslušníci Ozbrojených síl SR. S organizáciou pohrebu pomáhal plk. Oliver Toderiška, bývalý veliteľ vojenského útvaru v Rožňave, ktorý s pánom Sládkom veľmi úzko spolupracoval. Poslanec NR SR JUDr. Jozef Šimko, primátor mesta Rimavskáí Sobota. Tak isto i náš priateľ a podporovateľ plk. v. v. JUDr. Jozef Pupala, predseda ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku: „Poznali sa niekoľko rokov, Ladislav Sládek bol pravidelne pozývaný na besedy do kasární s vojakmi v Rožňave, na rôzne jubileá. Bol v povedomí mládeže pomerne známy.“
Na pohreb do Rimavskej Soboty zavítal aj tajomník ruského veľvyslanectva Sergej Nikitin. Ladislav Sládek bol ranený vo februári 1945 pri oslobodzovaní Budapešti. „V tých istých miestach padol aj starý otec Nikitina. Takmer rodinný vzťah bol medzi nimi,“ poznamenal Pupala.
Hlavný príhovor a rozlúčku mal plukovník vo výslužbe Marian Bodolló, bývalý generálny duchovný a plukovník Ústredia ekumenickej pastoračnej služby v OS SR. Vence a kytice položili za náčelníka GŠ OS SR generála Daniela Zmeku položili vojaci Čestnej stráže. Za Klub vojenských výsadkárov SR veniec položil Ing. Štefan Gabmayer a za Ústredný výbor SZPB Viliam Longauer. Za KG SR sa prišiel rozlúčiť brigádny generál v. v. Ing. Stanislav Petrenec.
Prostredníctvom duchovného Mariana Bodolló sa Ladislav Sládek lúčil a odobral od svojej manželky Ruženky, ktorej takto chcel poďakovať za všetku lásku a starostlivosť, ktorej sa mu dostalo, za vytvorenie tepla rodinného krbu a podporu vo všetkých aktivitách. Od svojho syna Jozefa s rodinou, od dcéry Magdalény s rodinou, od syna Tibora s rodinou, od svojich vnúčat: Lindy, Tibora, Petra a Bronislavy s ich rodinami. Od švagrín: Marty Kéryovej z Rimavskej Soboty s rodinou, od Kataríny Sabovej z Rimavskej Soboty s rodinou. Od krstných synov Mariána Bánoša s rodinou a Teodora Bánoša s rodinou, obaja z Trenčianskych Teplíc. Od krstnej dcéry Aleny s rodinou. Od bližšej či vzdialenej tu nemenovanej rodiny, ako aj známych, od ošetrujúceho personálu v Nemocnici v Rimavskej Sobote. Lúčil sa od všetkých členov SZPB, od susedov z Cukrovarskej ulice v Rimavskej Sobote, ako aj všetkých, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť.
Česť jeho pamiatke!
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.