S menším časovým odstupom sa vraciame k 28. 2. 2012, kedy sa v Rimavskej Sobote uskutočnila výročná konferencia Oblastnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Výročná konferencia sa schádza podľa stanov zväzu každé dva roky. Okrem delegátov základných organizácii konferenciu pozdravilo aj sedem hostí. Ústrednú radu SZPB zastupoval Ing. Norbert Lacko. Konferenciu pozdravili aj primátori mesta Tisovec a Hnúšte (obidvaja sú aj členmi SZPB). Za mesto Rimavská Sobota pozdravil účastníkov konferencie v mene primátora JUDr. Jozefa Šimku Mgr. Vidínsky. Za OR PZ v Rimavskej Sobote bol prítomný riaditeľ OR PZ mjr. Lás.Všetci hostia vo svojom vystúpený podporili ciele organizácie o zachovanie, rozširovanie a propagovanie odkazu protifašistického odboja na Slovensku a osobite v Gemeri a Malom Honte, ktoré zohrali najmä v SNP veľmi významnú rolu. Celkom 35 delegátov z 18 organizácií z regiónu Gemera zastupujúcich vyše tisíc členov tejto organizácie hodnotili svoju činnosť za posledné dva roky.
Správu o činnosti tejto organizácie zhodnotil vo svojom obsiahlom prednese jej predseda Ing. Pavol Brndiar. V úvode zdôraznil opodstatnenosť tejto organizácie v období rozmáhajúceho sa obrodzovania fašistických a polo fašistických organizácií takmer v celom svete. Zdôraznil najmä výsledky činnosti niektorých základných organizácií, ktoré už dlhodobo organizujú akcie na spopularizovanie našej organizácie a oživovanie odkazu protifašistického odboja najmä medzi mládežou. Medzi takéto akcie patria každoročne organizované vedomostné kvízy na základných školách v Rim. Soboto, streleckú súťaž o Pohár Maršála Malinovského medzi školami v Tornali, organizovanie odberov krvi na počesť SNP v Čiernom Potoku, Kvapku slobody v Tornali, konferencie k výročiam nedožitých narodenín významých osobností protifašistického odboja Gemera napr. Prvého predsedu revolúčneho Národného výboru v Hnúšti Ondreja Klokoča, k jeho nedožitým 100 rokov narodenia, Júliusa Bolfíka.
V roku 2011 sa podarilo zorganizovať našim organizáciam opätovné nainštalovanie pamätnej tabule na dom Brndiarovcov v Skorušinej neďaleko Klenovca, kde mal sídlo štáb partizánskeho veliteľa partizánskeho zväzku „CHRUŠČOV“ „čierneho generála“ A. M. Sadilenka, odhalenie portrétu maršála ZSSR Rodiona Jakovleviča Malinovského na budove v Tornali, kde mal svoj štáb na prelome rokov 1944-1945 a ďalšie zaujímavé aktivity miestneho významu. Diskusia smerovala k aktivitám ďalšieho získavania nových členov do organizácie, príprave konferencie a akcií nedožitého okruhlého výročia priameho účastníka SNP a spisovateľa Vladimíra Mináča.
Za osobitné povšimnutie stojí realizovanie výstavy plastík a obrazov akademického sochára a maliara Štefana Pelikána z Lietavskej Lúčky v Tornali v dobe od 2.8.2011 do 19. 10. 2011 pod názvom „CESTA K OSLOBODENIU GEMERA“. Výstavu osobne otvoril aj uzavrel s besedou študentov škôl z Tornale sám majster, laureát ceny „EUROPEA“ z roku 2009.
Za dlhoročnú obetavú prácu pri priležitosti významných životných jubileí udelila Ústredná rada SZPB vyznamenania: Rád M. R. Štefánika I. stupňa Štefanovi POLČÁNYMU, druhého stupňa Júlii SEGEČOVEJ a tretieho stupňa JUDr.Štefanovi BALAŽOVI, Ing. Blažejovi ZUBÁČOVI, Milanovi ALBERTOVI a Jánovi KÚDELKOVI.. Vyznamenania odovzdal predseda ObV SZPB v Rim. Sobote za asistencie hostí.
V závere konferencie boli zvolené nové orgány organizácie, delegáti na májový celoslovenský zjazd Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, navrhnutí zástupcovia nášho regiónu do centrálnych orgánov tejto organizácie. Za predsedu Oblastnej organizácie bol opätovne zvolený Ing. Pavol Brndiar.
Za tajomníčku ObV SZPB v Rimavskej Sobote bola opätovne zvolená pani Mariana Velochová.
JUDR. Jozef Pupala
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.