a úrodnú pôdu. Tu sme sa rozhodli žiť. Tu sme sa rozhodli žiť, tu sa rodia prvé deti, tu sme už pochovali tých, čo nás opustili. Medzi nimi bol i tulák Bethler, na počesť ktorého dávame nášmu novému bydlisku meno „Bethler“.
Píše sa rok 2010. Od tohto vzácneho momentu zrodenia sa prvej písomnej zmienky uplynulo dlhých 680 rokov. Pýšime sa nielen bohatstvom minulosti. Obec je významným turistickým centrom krajiny, má svoje súčasné dejiny. Snažíme sa ju zveľaďovať nielen kvôli návštevníkom, ale i kvôli vlastnému pocitu krásneho vzťahu k nej. Ulice lemuje množstvo nových domov, na vysokej úrovni je občianska vybavenosť. Snažíme sa udržiavať starú architektúru, obnovujeme a využívame historické budovy pre potreby dnešného človeka. Všetko toto treba vidieť. Každý je preto v obci Betliar srdečne vítaný.
Hore uvedený text je obsiahnutý v Pamätnom liste, ktorý pri príležitosti 680. výročia prvej písomnej zmienky o obci udelil starosta obce Betliar dňa 5.11.2010 80 občanom a významným osobám, ako uznanie za doterajšiu prácu, ktorú vykonali v prospech rozvoja, propagácie a šírenia dobrého mena obce Betliar.
680. výročie prvej písomnej zmienky o obci si Obec Betliar pripomenula radom sprievodných podujatí. Prvou akciou bola výstava pod názvom Spomienka, tvorivosť, práca a život, ktorú obec zorganizovala v predveľkonočnom období. Výročie prvej písomnej zmienky si obec na tejto výstave pripomenula prácou a tvorivosťou domácich majstrov výtvarného umenia, ktorí dokázali svojím talentom a láskou k umeniu vytvoriť nevšedné diela - maľované krajinky, portréty, paličkované čipky či iné formy šikovnosti ľudských rúk, ako aj dosiahnutými výsledkami a úspechmi športovcov, divadelníkov, miestnych škôl a organizácií pôsobiacich na území obce.
Vyvrcholenie osláv 680. výročia prvej písomnej zmienky o obci Betliar sa uskutočnilo v dňoch 5. – 7. novembra 2010, kde bol pripravený pestrý spoločenský a kultúrny program pre občanov obce i rodákov. Obecné oslavy začali v piatok 5.11.2010 slávnostným príhovorom starostu obce Betliar Júliusa Farkašovského a odhalením pamätnej tabule na budove obecného úradu. Potom sa účastníci osláv presunuli do kultúrneho domu, kde odzneli prednášky na témy: Prínos Andrássyovcov pre Betliar a okolie - Mgr. Silvia Lörinčíková a Chráňme si minulosť a odkazy našich predkov – Mgr. Edita Kušnierová. Tieto prednášky odborne fundovaných historičiek mali veľmi dobrý ohlas u prítomných. Záver prvého dňa osláv patril odovzdávaniu Pamätných listov, po ktorom sa uskutočnilo priateľské posedenie s občerstvením. Druhý deň osláv patril kultúrnemu programu, kde okrem členiek miestneho ZPOZu, detí MŠ v Betliari a žiakov ZŠ v Betliari vystúpil a zožal veľký úspech aj sólista Opery SND v Bratislave Ivan Ožvát s koncertným výberom populárnych melódií z najznámejších operiet pod názvom Oslava rodného kraja. V nedeľu 7. novembra 2010, na záver obecných osláv, sa v Evanjelickom a.v. kostole v Betliari uskutočnili Ekumenické služby Božie za účasti ThDr. Jerguša Olejára, PhD., seniora Gemerského seniorátu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku so sídlom v Rožňave (GES ECAV), ICDr. Štefana Magúta, administrátora farnosti Gemerská Poloma a Mgr. Jany Pabákovej, seniorálnej kaplánky GES ECAV. K podrobnostiam o histórii a súčasnosti obce Betliar sa vrátime v niektorom z ďalších príspevkov.
Ľubomír Zatroch
{gallery}obsah/betliar/680{/gallery}
{jcomments on}
V Betliari vyvrcholili oslavy 680. výročia prvej písomnej zmienky o obci Doporučený
Napísal(a) Ľubomír Zatroch
Písal sa rok 1330. Pri sliepňavom svetle baníckeho kahanca sa okolo jednoduchého stola uprostred izbice zhromaždila skupina ľudí. Sú v nej deti, ich rodičia, starci, osamelí pútnici. Zvedavo hľadia na mnícha, ktorý sedí na stolci, pred sebou má akúsi knihu, v ruke brko a v malej nádobke im neznámu tekutinu. Iba tento človek ovláda medzi chudobnými osadníkmi písmo a vie čítať. Sústreďuje sa na prvé písmeno a začína ukladať slová: „Tento krásny kút zeme uprostred hôr plných zveriny, kopcov plných železnej rudy, zlata, striebra sa stal pred rokmi naším domovom. Dlho sme putovali, kým sme objavili túto krásu, čistú vodu
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-