Mesiac po zjazde, vo februári 1921, založili prvú bunku KSČ v Slavošovskej papierni na Štítnickej doline. Jej prvým predsedom sa stal Ján Levrinc z Rochoviec, robotník papierne, podpredsedom Arpád Kúth a pokladníkom Ján Červenák. Členská základňa bunky sa rozrastala, súčasne sa začali vytvárať podmienky pre prípravné výbory KSČ v okolitých dedinách, ktoré zakladali dedinské bunky KSČ. Delegáti zjazdu navštevovali zakladajúce schôdze KSČ v obciach i v závodoch v Ochtinej, Štítniku, Kunovej Teplici, Plešivci, Gemerskej Hôrke, na ktorých vysvetľovali politiku strany nového typu, založenej na základe proletárskeho internacionalizmu. Politická a organizačná práca závodných buniek KSČ bola rozdelená do niekoľkých skupín:
1. Dôverníci, inštruktori, vyberači členských známok
2. Inštruktori pre dedinské bunky KSČ
3. Kolpoltéri novín, letákov a pod.
V obci Rochovce a Slavošovce boli založené bunky KSČ na jar 1921. Prvým predsedom v Rochovciach sa stal Matej Sirkovský a v Slavošovciach Arpád Kúth. Hneď pri zakladaní závodných a dedinských buniek KSČ sa vytyčovala úloha organizovať mládež v Komsomole a viesť Rudé odbory (komunistické odbory podriadené Rudej odborovej internacionále). Prvý výbor závodnej bunky KSČ v Slavošovských papierňach už v lete 1921 organizoval štrajk za sociálne požiadavky robotníkov. Revolučná vlna štrajkového hnutia sa rozrástla a zachvátila aj závody Štítnickej doliny. V roku 1922 robotníci Slavošovských papierní vstúpili do štrajku, ktorú viedla závodná bunka KSČ s Rudými odbormi a trval dva roky. Továreň stála, stroje nepracovali. Riaditeľstvo odmietlo splniť požiadavky robotníkov a prepustilo z práce organizátorov štrajku Levrinca, Červenáka, Sirkovského, Kútha a ďalších. Štrajkové hnutie však bolo pevné v boji za svoje požiadavky, jednotne a vytrvalo vystupovalo dva roky proti 
majiteľom účastinnej spoločnosti. Pod tlakom štrajku, riaditeľstvo závodu prijalo do práce prepustených robotníkov, funkcionárov KSČ i všetkých členov štrajkového výboru. Po uzavretí kolektívnej zmluvy s riaditeľstvom závodu robotníci Slavošovských papierní začiatkom roku 1924 ukončili štrajk a nastúpili do práce. Závodné bunky KSČ pracovali systematicky, politickú činnosť zabezpečovali prostredníctvom aktivistov na dedinách. Inštruktori navštevovali organizácie, vysvetľovali a konzultovali rozpracované tézy a taktiku revolučných bojov. Vzájomná spolupráca organizácií KSČ v závodoch sa prejavila v súdržnosti proti odstaveniu fabrík a ich likvidácii: triediarne rudy v Štítniku, zlieváreň v Kunovej Teplici, Slavošovské papierne, celulózka v Gemerskej Hôrke. Historická konferencia na záchranu závodov sa konala 23. januára 1927 v Plešivci. Zúčastnili sa na nej členovia závodnej bunky KSČ Slavošovskej papierne Ondrej Štrigner, Ondrej Gemeri st. u Bartka z Rochoviec, Arpád Kúth, Ján Sopko z Čiernej Lehoty, Ján Červenák, Ján Potočný a Matej Sirkovský st. zo Slavošoviec, Ján Švec z Ochtinej a Ján Pilian zo Štítnika.
Vynaložené úsilie strany však bolo márne. Celej Štítnickej doline hrozilo, že obyvateľstvo ostane bez pracovných príležitostí. Ako jediná závodná bunka KSČ na Štítnickej doline v Slavošovskej papierni zaktivizovala svoju činnosť proti zastaveniu a likvidácii závodu. Komunistickí poslanci v parlamente predložili interpeláciu, že Slavošovská papiereň je jediným zdrojom obživy obyvateľstva Śtítnickej doliny, preto musí byť za každých okolností ponechaná a nesmie byť demontovaná. Keď poslanci a ministri videli silnú jednotu ľudu, podporili návrh komunistických poslancov, a tak akcionári kartelu upustili od likvidácie závodu. Víťazstvo strany v konsolidácii v závode a okolitých dedinách si získalo priazeň ľudu, jej členská základňa sa začala rozrastať. Do závodnej bunky pristúpilo asi 150 nových členov, do Rudých odborov asi 200 a do Komsomolu asi 60 členov.
Po celosvetovej krízovej situácii začiatkom roku 1935 sa pomery v závode stávali priaznivejšími, bolo viac pracovných príležitostí. Začala sa oživovať práca v závodnej i dedinských bunkách KSČ, pripravovali sa na voľby v roku 1936. Ako predvolebná kampaň poslúžili prvomájové oslavy v Slavošovciach a Štítniku. Cyklus schôdzí a osobných agitácií zabezpečili víťazstvo vo voľbách, komunistická strana získala 75 % hlasov.
Zdroj: MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, AF: OV KSS v Rožňave,
Spomienky o robotníckom hnutí Štítnickej doliny. Okresný úrad v Rožňave I.
Napísala: Eva Kerekešová
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.