Mesiac po zjazde, vo februári 1921, založili prvú bunku KSČ v Slavošovskej papierni na Štítnickej doline. Jej prvým predsedom sa stal Ján Levrinc z Rochoviec, robotník papierne, podpredsedom Arpád Kúth a pokladníkom Ján Červenák. Členská základňa bunky sa rozrastala, súčasne sa začali vytvárať podmienky pre prípravné výbory KSČ v okolitých dedinách, ktoré zakladali dedinské bunky KSČ. Delegáti zjazdu navštevovali zakladajúce schôdze KSČ v obciach i v závodoch v Ochtinej, Štítniku, Kunovej Teplici, Plešivci, Gemerskej Hôrke, na ktorých vysvetľovali politiku strany nového typu, založenej na základe proletárskeho internacionalizmu. Politická a organizačná práca závodných buniek KSČ bola rozdelená do niekoľkých skupín:
1. Dôverníci, inštruktori, vyberači členských známok
2. Inštruktori pre dedinské bunky KSČ
3. Kolpoltéri novín, letákov a pod.
V obci Rochovce a Slavošovce boli založené bunky KSČ na jar 1921. Prvým predsedom v Rochovciach sa stal Matej Sirkovský a v Slavošovciach Arpád Kúth. Hneď pri zakladaní závodných a dedinských buniek KSČ sa vytyčovala úloha organizovať mládež v Komsomole a viesť Rudé odbory (komunistické odbory podriadené Rudej odborovej internacionále). Prvý výbor závodnej bunky KSČ v Slavošovských papierňach už v lete 1921 organizoval štrajk za sociálne požiadavky robotníkov. Revolučná vlna štrajkového hnutia sa rozrástla a zachvátila aj závody Štítnickej doliny. V roku 1922 robotníci Slavošovských papierní vstúpili do štrajku, ktorú viedla závodná bunka KSČ s Rudými odbormi a trval dva roky. Továreň stála, stroje nepracovali. Riaditeľstvo odmietlo splniť požiadavky robotníkov a prepustilo z práce organizátorov štrajku Levrinca, Červenáka, Sirkovského, Kútha a ďalších. Štrajkové hnutie však bolo pevné v boji za svoje požiadavky, jednotne a vytrvalo vystupovalo dva roky proti
majiteľom účastinnej spoločnosti. Pod tlakom štrajku, riaditeľstvo závodu prijalo do práce prepustených robotníkov, funkcionárov KSČ i všetkých členov štrajkového výboru. Po uzavretí kolektívnej zmluvy s riaditeľstvom závodu robotníci Slavošovských papierní začiatkom roku 1924 ukončili štrajk a nastúpili do práce. Závodné bunky KSČ pracovali systematicky, politickú činnosť zabezpečovali prostredníctvom aktivistov na dedinách. Inštruktori navštevovali organizácie, vysvetľovali a konzultovali rozpracované tézy a taktiku revolučných bojov. Vzájomná spolupráca organizácií KSČ v závodoch sa prejavila v súdržnosti proti odstaveniu fabrík a ich likvidácii: triediarne rudy v Štítniku, zlieváreň v Kunovej Teplici, Slavošovské papierne, celulózka v Gemerskej Hôrke. Historická konferencia na záchranu závodov sa konala 23. januára 1927 v Plešivci. Zúčastnili sa na nej členovia závodnej bunky KSČ Slavošovskej papierne Ondrej Štrigner, Ondrej Gemeri st. u Bartka z Rochoviec, Arpád Kúth, Ján Sopko z Čiernej Lehoty, Ján Červenák, Ján Potočný a Matej Sirkovský st. zo Slavošoviec, Ján Švec z Ochtinej a Ján Pilian zo Štítnika.
Vynaložené úsilie strany však bolo márne. Celej Štítnickej doline hrozilo, že obyvateľstvo ostane bez pracovných príležitostí. Ako jediná závodná bunka KSČ na Štítnickej doline v Slavošovskej papierni zaktivizovala svoju činnosť proti zastaveniu a likvidácii závodu. Komunistickí poslanci v parlamente predložili interpeláciu, že Slavošovská papiereň je jediným zdrojom obživy obyvateľstva Śtítnickej doliny, preto musí byť za každých okolností ponechaná a nesmie byť demontovaná. Keď poslanci a ministri videli silnú jednotu ľudu, podporili návrh komunistických poslancov, a tak akcionári kartelu upustili od likvidácie závodu. Víťazstvo strany v konsolidácii v závode a okolitých dedinách si získalo priazeň ľudu, jej členská základňa sa začala rozrastať. Do závodnej bunky pristúpilo asi 150 nových členov, do Rudých odborov asi 200 a do Komsomolu asi 60 členov.
Po celosvetovej krízovej situácii začiatkom roku 1935 sa pomery v závode stávali priaznivejšími, bolo viac pracovných príležitostí. Začala sa oživovať práca v závodnej i dedinských bunkách KSČ, pripravovali sa na voľby v roku 1936. Ako predvolebná kampaň poslúžili prvomájové oslavy v Slavošovciach a Štítniku. Cyklus schôdzí a osobných agitácií zabezpečili víťazstvo vo voľbách, komunistická strana získala 75 % hlasov.
Zdroj: MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, AF: OV KSS v Rožňave,
Spomienky o robotníckom hnutí Štítnickej doliny. Okresný úrad v Rožňave I.
Napísala: Eva Kerekešová
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-