Zrejme vám už prišiel v ostatnom čase list, mail, alebo sa k vám dostala iná informácia, ktorá vám buď doplnila doterajšie vaše poznatky, alebo vám svojím významom priam vyrazila dych a až po čase si uvedomujete, akú to má pre vás cenu. A možno aj pre vaše okolie.Nič nehovoriace pre mňa tváre objasnil priložený text:
„Posielam Vám foto Ctibora Štítnického uprostred dievčat na štítnickom kúpalisku. Chlapec ležiaci vedľa je Janko Belák.
Anna Holmanová.“
Už je to jasnejšie, aj keď som nášho, už nebohého, básnika Ctibora Štítnického v takom mladom veku nikdy nevidel. A Janko Belák? Hádam ten, ktorý ako vysokoškolák zahynul neďaleko odtiaľto v Slavošovciach počas výbuchu trhavín a náloží krátko po vypuknutí Slovenského národného povstania?
Áno, je to Janko Belák, hoci mu do tváre nevidieť, lebo má zrejme pred ostrými lúčmi slnka prikryté oči. Potvrdzuje mi to vlastne autorka mailu a ja verím, že je to tak.
Nestíham reagovať, keď moju poštu dopĺňa ďalší e-mail. Z tej istej adresy:
„Vážený pán Doboš, posielam Vám zoskenovanú fotografiu C. D. Štítnického z mladosti (štrand v Štítniku). Neviem, či to dôjde. S pozdravom...“
Spomínam si, že voľakedy, keď som ešte patril medzi mládencov, chodili sme aj do Štítnika na kúpalisko. Domáci mu hovorili Štrand. U nás v dedine bol kúpaliskom len zahataný potok tečúci dolu dedinou. Volali sme ho “žomp“. Taký, po kolená. Keď sme chceli plávať pod vodou, odreli sme si brucho o dno, tak sme radšej neplávali, len sme sa naháňali po vode a mútili ju. Ženy, ktoré pod nami plákali, alebo pri potoku vyvárali nejaké plátno, prišli sa s nami vadiť, preborili nám našu priehradu a bolo po žompe.
Ale štrand bol iba v Štítniku. Veď to bolo mesto. Bol vedľa železničnej stanice v malej záhrade ohradenej plotom. Bazén nebol veľký. Možno tak 12x4 metra. Možno viac. Bol rozdelený na dve časti – pre plavcov a neplavcov. Vedľa pod strieškou malé pódium s tanečným parketom z vysypaného a udupaného piesku. Štítnik mal aj kapelu a v nedeľu sa tu cez leto vyhrávalo a tancovalo. Dnes takúto možnosť Štítničania nemajú. Štrand zapadol prachom a burinou.
Zostala však z neho fotografia a možno i množstvo spomienok.
Rozmýšľam, ako sa vlastne fotografia tak dlho udržala medzi ľuďmi. Kto ju vyhotovil a kto je ešte na fotografii?
Ako na pokračovanie mi prichádzajú odhalenia mne doteraz neznámeho. Ak je to Štítnický s Belákom, museli byť dobrí kamaráti. A dve slečny s nimi tvorili kamarátsku štvoricu, ktorá prezrádza, že sa museli už dobre poznať. Nevymýšľam si? Veď na štrand do Štítnika nechodili len akurát oni štyria. V takom peknom počasí tam muselo byť viac im podobných.
Čítam ďalšiu informáciu:
„Som veľmi rada, že ste dostali fotografiu, vedľa Ctibora D. Štítnického sedí moja mama, z druhej strany jej spolužiačka z Obchodnej akadémie v Dobšinej. A z Janka Beláka vidieť len malú časť. Mám veľa maminých spomienok na bratov Belákovcov a na Ct. D. Štítnického. Táto fotografia vznikla počas prázdnin, alebo v nedeľu, pretože cestovanie Ct. D. Štítnického do Rožňavy a mojej mamy do Obchodnej akadémie do Dobšinej a späť (cez Plešivec) vlakom trvalo dlho a až večer sa zo školy vracali domov, a to každý deň. Keďže je tam aj Janko Belák, ktorý chodil na vysokú školu, zrejme sú to "prázdninové radovánky".“
Tak, a už viem zase viac. Pre tých, ktorí nevedia, prečo mladí študenti cestovali do Rožňavy a Dobšinej cez Plešivec dopoviem. Preto, lebo fotografia vznikla zrejme za Slovenského štátu, keď medzi Rožňavskou a Štítnickou dolinou smerom na východ bola v Rožňavskom Bystrom hranica rozdeľujúca Maďarsko od Slovenska a smerom na juh pred Kunovou Teplicou takisto. Postupne sa však vybavilo, že cez maďarské územie smeli do Dobšinej ľudia cestovať vlakom, ale nesmeli nikde vystúpiť, až v Dobšinej. O Štítnickom nie som si celkom istý, lebo ten počas okupácie pokračoval v štúdiu v Tisovci. Svedčí o tom aj zbierka literárnych prác študentov Kniha priateľov, ktorá vyšla v Tisovci v r. 1942, kde uverejňuje svoje básne aj Štítnický.Ale nech je ako bolo. Viem, že ešte žije jedna osoba zo spomínanej fotografie, ktorá nám istotne poskytne zaujímavé informácie. Veľmi sa na ne už teraz teším.
Janko Belák, ktorého na fotografii môže identifikovať len účastník tejto letnej pohody, dopadol najhoršie. Zrejme ešte vtedy netušil, čo mu táto Štítnická dolina onedlho prinesie a čo mu vezme. Dolina, kde tak rád cez prázdniny chodil. Veď v neďalekom Rožňavskom Bystrom mu bývali rodičia, ešte aj s bratom a sestrou. Stačil však jeden záblesk, za ktorým potom nasledoval obrovský výbuch v miestnosti na vrátnici slavošovských papierní a všetko, za čím on s bratom Paľkom a ďalšími spolubojovníkmi šli, zostalo v nenávratne. Plamene trhaviny posekali mladé telá na márne kúsky. Musel to byť strašný pohľad na priestor pred továrňou. Musela to byť obrovská záťaž pre dušu i telo rodičov a blízkych Janka i Paľa, keď do truhiel prikladali po kuse zmrzačené čiastky obidvoch bratov...
Nebolo súdené ani na tejto fotografii vidieť Jankovu tvár. Ostáva pre každého z nás zastretá naďalej nepriesvitnou sieťkou, akoby to nemalo byť podstatné, kto je do nej zahalený.
28. júl 2010
Ondrej Doboš
Fotografia: archív rodiny Holmanovej
EŠTE RAZ FOTOGRAFIA ZO ŠTÍTNICKÉHO ŠTRANDU
{gallery}kultura/strand{/gallery}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.