Nič nehovoriace pre mňa tváre objasnil priložený text:
„Posielam Vám foto Ctibora Štítnického uprostred dievčat na štítnickom kúpalisku. Chlapec ležiaci vedľa je Janko Belák.
Anna Holmanová.“
Už je to jasnejšie, aj keď som nášho, už nebohého, básnika Ctibora Štítnického v takom mladom veku nikdy nevidel. A Janko Belák? Hádam ten, ktorý ako vysokoškolák zahynul neďaleko odtiaľto v Slavošovciach počas výbuchu trhavín a náloží krátko po vypuknutí Slovenského národného povstania?
Áno, je to Janko Belák, hoci mu do tváre nevidieť, lebo má zrejme pred ostrými lúčmi slnka prikryté oči. Potvrdzuje mi to vlastne autorka mailu a ja verím, že je to tak.
Nestíham reagovať, keď moju poštu dopĺňa ďalší e-mail. Z tej istej adresy:
„Vážený pán Doboš, posielam Vám zoskenovanú fotografiu C. D. Štítnického z mladosti (štrand v Štítniku). Neviem, či to dôjde. S pozdravom...“
Spomínam si, že voľakedy, keď som ešte patril medzi mládencov, chodili sme aj do Štítnika na kúpalisko. Domáci mu hovorili Štrand. U nás v dedine bol kúpaliskom len zahataný potok tečúci dolu dedinou. Volali sme ho “žomp“. Taký, po kolená. Keď sme chceli plávať pod vodou, odreli sme si brucho o dno, tak sme radšej neplávali, len sme sa naháňali po vode a mútili ju. Ženy, ktoré pod nami plákali, alebo pri potoku vyvárali nejaké plátno, prišli sa s nami vadiť, preborili nám našu priehradu a bolo po žompe.
Ale štrand bol iba v Štítniku. Veď to bolo mesto. Bol vedľa železničnej stanice v malej záhrade ohradenej plotom. Bazén nebol veľký. Možno tak 12x4 metra. Možno viac. Bol rozdelený na dve časti – pre plavcov a neplavcov. Vedľa pod strieškou malé pódium s tanečným parketom z vysypaného a udupaného piesku. Štítnik mal aj kapelu a v nedeľu sa tu cez leto vyhrávalo a tancovalo. Dnes takúto možnosť Štítničania nemajú. Štrand zapadol prachom a burinou.
Zostala však z neho fotografia a možno i množstvo spomienok.
Rozmýšľam, ako sa vlastne fotografia tak dlho udržala medzi ľuďmi. Kto ju vyhotovil a kto je ešte na fotografii?
Ako na pokračovanie mi prichádzajú odhalenia mne doteraz neznámeho. Ak je to Štítnický s Belákom, museli byť dobrí kamaráti. A dve slečny s nimi tvorili kamarátsku štvoricu, ktorá prezrádza, že sa museli už dobre poznať. Nevymýšľam si? Veď na štrand do Štítnika nechodili len akurát oni štyria. V takom peknom počasí tam muselo byť viac im podobných.
Čítam ďalšiu informáciu:
„Som veľmi rada, že ste dostali fotografiu, vedľa Ctibora D. Štítnického sedí moja mama, z druhej strany jej spolužiačka z Obchodnej akadémie v Dobšinej. A z Janka Beláka vidieť len malú časť. Mám veľa maminých spomienok na bratov Belákovcov a na Ct. D. Štítnického. Táto fotografia vznikla počas prázdnin, alebo v nedeľu, pretože cestovanie Ct. D. Štítnického do Rožňavy a mojej mamy do Obchodnej akadémie do Dobšinej a späť (cez Plešivec) vlakom trvalo dlho a až večer sa zo školy vracali domov, a to každý deň. Keďže je tam aj Janko Belák, ktorý chodil na vysokú školu, zrejme sú to "prázdninové radovánky".“
Tak, a už viem zase viac. Pre tých, ktorí nevedia, prečo mladí študenti cestovali do Rožňavy a Dobšinej cez Plešivec dopoviem. Preto, lebo fotografia vznikla zrejme za Slovenského štátu, keď medzi Rožňavskou a Štítnickou dolinou smerom na východ bola v Rožňavskom Bystrom hranica rozdeľujúca Maďarsko od Slovenska a smerom na juh pred Kunovou Teplicou takisto. Postupne sa však vybavilo, že cez maďarské územie smeli do Dobšinej ľudia cestovať vlakom, ale nesmeli nikde vystúpiť, až v Dobšinej. O Štítnickom nie som si celkom istý, lebo ten počas okupácie pokračoval v štúdiu v Tisovci. Svedčí o tom aj zbierka literárnych prác študentov Kniha priateľov, ktorá vyšla v Tisovci v r. 1942, kde uverejňuje svoje básne aj Štítnický.Ale nech je ako bolo. Viem, že ešte žije jedna osoba zo spomínanej fotografie, ktorá nám istotne poskytne zaujímavé informácie. Veľmi sa na ne už teraz teším.
Janko Belák, ktorého na fotografii môže identifikovať len účastník tejto letnej pohody, dopadol najhoršie. Zrejme ešte vtedy netušil, čo mu táto Štítnická dolina onedlho prinesie a čo mu vezme. Dolina, kde tak rád cez prázdniny chodil. Veď v neďalekom Rožňavskom Bystrom mu bývali rodičia, ešte aj s bratom a sestrou. Stačil však jeden záblesk, za ktorým potom nasledoval obrovský výbuch v miestnosti na vrátnici slavošovských papierní a všetko, za čím on s bratom Paľkom a ďalšími spolubojovníkmi šli, zostalo v nenávratne. Plamene trhaviny posekali mladé telá na márne kúsky. Musel to byť strašný pohľad na priestor pred továrňou. Musela to byť obrovská záťaž pre dušu i telo rodičov a blízkych Janka i Paľa, keď do truhiel prikladali po kuse zmrzačené čiastky obidvoch bratov...
Nebolo súdené ani na tejto fotografii vidieť Jankovu tvár. Ostáva pre každého z nás zastretá naďalej nepriesvitnou sieťkou, akoby to nemalo byť podstatné, kto je do nej zahalený.
28. júl 2010
Ondrej Doboš
Fotografia: archív rodiny Holmanovej
EŠTE RAZ FOTOGRAFIA ZO ŠTÍTNICKÉHO ŠTRANDU
{gallery}kultura/strand{/gallery}




























__________________________________________________
Zrejme vám už prišiel v ostatnom čase list, mail, alebo sa k vám dostala iná informácia, ktorá vám buď doplnila doterajšie vaše poznatky, alebo vám svojím významom priam vyrazila dych a až po čase si uvedomujete, akú to má pre vás cenu. A možno aj pre vaše okolie.
Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-