V druhej časti tohto podujatia sa pod tým istým názvom predstavili Štítničania sami sebe. Túto časť radostne a uznanlivo otvorila riaditeľka Domu Matice slovenskej v Rožňave Ing. Zlatica Halková. Vystúpil detský folklórny súbor Haviarik z Rožňavy, v ktorom účinkujú aj Štítničania – deti i dospelí – spievajú i tancujú pod vedením Ing. Ivana Nemčoka.
Svojimi piesňami o láske a vzájomnosti cirkevný zbor ECAV vniesol citlivú náladu, ktorú dotvorili verše našej matičiarky Gitky Vilimovej. Členky ZPOZ-u navodili atmosféru lásky k rodnému kraju a kráse našej prírody a tiež veršami ďalšej matičiarky Janky Vranovej, ktorá je zároveň autorkou pripravovaného detského kalendára, kde je 12 mesiacov roka predstavených peknými veršíkmi, a to nie len v slovenskom jazyku, ale aj v maďarčine, rómčine, nemčine, angličtine, ruštine a týmito európskymi jazykmi sa predstavili žiaci tunajšej ZŠ.Záver patril mladým – pôsobivou hudbou na gitare a saxofóne sa chlapci pred ženami nedali zahanbiť.
Celý program sprevádzala slovom Janka Vranová, predsedníčka miestneho odboru Matice slovenskej a slovami vďaky prisľúbila ďalšie zaujímavé podujatie pod tým istým názvom – POZNÁVAJME SA.
Kto bol Ladislav Šestina
Ladislav Šestina – šéf výpravy Štátneho divadla v Košiciach sa narodil 10.3.1925 v Štítniku. Jeho vysokoškolské štúdiá vo Viedni, kde v rokoch 1943-44 študoval u profesora E. Pirchana divadelnú architektúru, predčasne ukončili vojnové roky. V roku 1944 pôsobil ako výtvarník vo Wroclawi, potom nastúpil ako výtvarník do SND v Bratislave a hneď po oslobodení prišiel do Košíc, kde sa stal spoluzakladateľom Štátneho divadla. Plných 40 rokov tu bol šéfom výpravy. Vytvoril viac ako 600 scénických návrhov pre všetky divadelné žánre - operu, činohru a balet. Patria sem aj návrhy pre ďalšie divadlá na východnom Slovensku. Nadviazal úzky kontakt aj s vtedajšou československou scénografiou.
V roku 1971 v Košiciach a v roku 1975 v Bratislave sa predstavil vlastnou výstavou scénografických prác. Je autorom scény pamätnej inscenácie Čechovových Troch sestier v réžii Janka Borodáča a vytvoril vynikajúce návrhy k ďalším inscenáciám, ktorých výpočet by bol veľmi dlhý.
V umeleckej tvorbe prešiel postupným vývinom, využíval možnosti javiskového iluzionizmu, realistické detaily, symboly a znaky, inšpiroval sa folklórom. Zdôrazňoval dekoratívne vyznenie scény, v najzrelšom období sa zameral na výrazové použitie farby a svetla, s väčším dôrazom na modernú, divadelne cítenú architektoniku výtvarného javiskového diela. Pracoval takmer pre všetky slovenské divadlá, spolupracoval s košickou televíziou, v r. 1969 pôsobil v Kráľovskom divadle vo Švédsku. Činný bol aj ako maliar (grafiky, oleje, akvarely). Vystavoval aj na kolektívnych výstavách v Bratislave, Brne, Berlíne, pravidelne bol zastúpený na medzinárodnom kvadrienále v Prahe.
Scénograf Ladislav Šestina ako predstaviteľ realisticko-symbolickej tradície slovenskej scénografie stál pri základoch budovania umelecko-výrobných dielní Štátneho divadla v Košiciach a vypracoval nový systém organizácie jej technicko-výrobnej zložky. Jeho scénografické návrhy mali možnosť diváci vidieť aj v zahraničí na výstavách i prostredníctvom inscenácií. Pri príležitosti 60. ročného životného jubilea obdržal titul Zaslúžilý umelec. Zomrel 3. februára 1986 v Košiciach.
V osobe tohto umelca, ktorý nešetril silami, aby pomohol rozvoju divadla v našej vlasti nachádzame zdroj a inšpiráciu pre našich mladých a z úcty a lásky mu naši matičiari 11.3.2011 v Štítniku odhalili pamätnú tabuľu, aby sme mohli hrdo povedať - aj toto bol náš rodák, Štítničan.
Mgr. Janka Vranová
Fotografie: archív rodiny Šestinovej, Ing. Z. Halková, M. Vilimová
{gallery}kultura/matica/sest{/gallery}
{jcomments on}

































POZNÁVAJME SA – pod týmto názvom sa 11.3.2011 konalo zaujímavé kultúrne podujatie v starej historickej obci Štítnik, ktoré bolo myšlienkou štítnických matičiarov. Pred 86 rokmi sa v tejto obci narodil košický scénograf zaslúžilý umelec Ladislav Šestina, spoluzakladateľ Štátneho divadla v Košiciach. Plných 40 rokov bol šéfom výpravy, ako predstaviteľ realisticko–symbolickej tradície slovenskej scénografie stál pri základoch budovania umelecko–výrobných dielní štátneho divadla a vypracoval nový systém organizácie jej technicko–výrobnej zložky.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-