Región Gemera bol v minulosti známy výrobou paličkovanej čipky. Začiatkom 20. storočia sa v Štítniku začali vyrábať aj háčkované tzv. štítnické čipky. Ich výroba nevychádzala z tradície, ale vyjadrovala snahu o podporu obyvateľstva v ich neľahkom položení po zániku hámrov v okolí Štítnika. Bola to umelo vytvorená čipka s motívmi starých maďarských výšiviek, ktorá sa vyrábala technikou írskej čipky háčkovaním
Mestečko Štítnik leží západne od Rožňavy. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1243, keď ho Belo IV. Daroval Detrichovi a Filipovi Bebekovi. V minulosti mu rozvoj zabezpečila ťažba železa a hámre na medenú rudu, ktorých vlastníkom v polovici 19. storočia bola rodina Szontághova. V medenom hámri vyrábali rôzne poľnohospodárske náradia, ktoré mali veľký odbyt. V tom čase bol Štítnik známy aj pestovaním tabaku. Ku koncu 19. storočia sa zásoby rudy vyčerpali a priemysel začal upadať. Tiež sa prestal pestovať tabak. Mestečko a jeho obyvatelia chudobneli a mnohí sa vysťahovali do cudziny.
V roku 1905 dve dcéry Pavla Szontágha, bývalého majiteľa medeného hámra, Alžbeta (1856-1917) a Aranka (1858-1950), na návrh svojej matky, založili v rodinnom dome v Štítniku školu, kde sa dievčatá a ženy zaúčali do háčkovania štítnických čipiek.
Výroba čipiek v tomto mestečku nemala žiadnu tradíciu. Obdobie konca 19. a začiatku 20. storočia veľmi prialo výrobe čipiek a iných odevných doplnkov. Je to obdobie secesie, kedy čipka a ozdoby boli všeobecne módnym doplnkom, a túto situáciu pravdepodobne využili aj sestry Szontághove. Zaviedli techniku háčkovanej írskej čipky, ktorá bola známa pod názvom štítnická čipka a prispôsobili si ju svojmu vlastnému vkusu. Jej výrobou sa snažili pokryť dopyt po módnych doplnkoch, ktoré sa doposiaľ dovážali z Nemecka, Belgicka a Talianska. Technika je zo začiatku pomerne ťažká a piplavá. Základ tvoria kolieska, ktoré vzniknú obháčkovaním hrubšej nite, alebo na paličku viackrát natočenej nite. Používali sa buď jednotlivo, alebo tvorili základ zložitejších motívov kvetov a iných kompozícií. Plastické časti čipky sa háčkujú na hrubšom základe, na vodiacej niti tak, aby sa táto dala potiahnutím formovať do tvaru lístkov a stoniek. Základným technickým prvkom je retiazka, krátky a dlhý stĺpik.
Prvý kurz organizovaný v Štítniku sa začal v roku 1905 a mnohé ďalšie nielen v Štítniku a v Rožňave, ale aj na okolí, sa konali až do roku 1912. V novinách Sajó – Vidék (Slánsky kraj) z 15.8.1907, vychádzajúcich v Rožňave, sama Alžbeta Szontághová v článku
„Z histórie štítnickej čipky“ píše: V lete v roku 1905 sme sa rozhodli, že zavedieme výrobu írskej čipky. Ale aj keď sme prevzali techniku írskej čipky, hneď od začiatku sme sa snažili, aby v nej prevládali ľudové motívy, aby čipka bola niečím novým, zvláštnym. Štítnické ženy prijali tento plán s veľkým oduševnením a podporovali nás v našich snahách. Hneď na prvú výzvu sa prihlásili 42 žiačok a v júli sa začal prvý kurz. Na jeseň už prvé výrobky rozposlali a hoc ešte neboli úplne dôsledne vypracované, dostalo sa im dobrej odozvy. V decembri sme usporiadali v Budapešti prvú výstavu v Umelecko – priemyselnom múzeu a ďalšiu v Spolku žien pre umenie a vzdelávanie. Čipky sa vyrábajú podľa návrhov mojej sestry a dnes ich je už 192. Niektoré z nich sú až také žiadané, že sa z nich vyrobilo niekoľko sto kusov. Najviac čipiek sa vyrába v Štítniku, Kečkeméte a v Badapešti. Práca sa pomaly rozbieha aj v iných mestách.
V kurzoch spočiatku sa vyrábali čipky úzke, okrajové, pozostávajúce z 2 – 5 radov. Až neskôr sa zhotovovali rôzne obrúsky, golieriky, manžety, rukavice, viazanky, reklíky, paplončeky, oltárne prikrývky, dečky s motívmi granátových jabĺk, tulipánov, čerešní, a to podľa objednávky. Okrem toho s používali na výzdobu šiat, blúzok, klobúkov, na spodné prádlo a bielizeň. Tiež na výzdobu slnečníkov.
Práce boli organizované sestrami Szonthágovými. Prípravu kurzov, zaúčanie učníc mala na starosti Alžbeta. Vykupovanie, rozosielanie hotových výrobkov, takisto organizovanie kurzov mala na starosti mladšia sestra Aranka. Hotové výrobky predávali vo svojom obchode v Budapešti. Okrem štítnických čipiek to boli aj paličkované čipky a výšivky. Všetky svoje výrobky značili vlastným znakom – v okrúhlom poli uprostred štvorlístok, po obvode nápis Csetneki Magyar Csipke (Štítnická maďarská čipka).
Už v roku 1907 mali sestry vyhotovených viac ako 200 kusov rôznych vzorov, ktoré rozposlali záujemkyniam a výrobkyniam zdarma. Podľa nich sa potom čipky zhotovovali. K objednávkam boli vždy pripojené podrobné popisy na vyhotovenie výrobku.
V rokoch 1905 - 1912 konalo v Rožňave a na okolí, ale aj v iných mestách vtedajšieho Uhorska, viac kurzov výroby štítnickej čipky, ktoré najprv viedli samé sestry Szontághove a neskôr už absolventky kurzov. Bolo to pre ne výhodou, lebo po zaškolení mohli počítať so stálymi objednávkami na prácu. Kurzy sa konali napr. v Štítniku (1906), Rožňave, Budapešti, Debrecíne, Kečkeméte, Koložvári (1907), Dobšinej (1908), Rožňave, Štítniku (1909), Štítniku, Lipovníku (1912). V rámci vtedajšieho Uhorska bolo kurzov určite oveľa viac. Absolventky kurzov v záujme ich ďalšieho rozvoja vysielali na výstavy ručných prác do Budapešti, aby potom získané skúsenosti a nápady mohli využiť vo výrobe krajších a kvalitnejších čipiek.
Sestry Szontághové vydali v rokoch 1907 a 1908 dve brožúrky o štítnickej čipke. Obidve vyšli v Budapešti pod názvom Štítnická maďarská čipka (Csetneki magyar csipke). Mali informatívny a propagačný charakter. Slúžili ako pomôcka pre ženy a dievčatá, ktoré sa túto techniku chceli naučiť, od počiatočných inštruktáži o materiáloch a pomôckach, cez základné pracovné postupy a jednoduché okrajové úzke čipky až po niektoré hotové výrobky – goliere, malé vreckovky a prikrývky.
Štítnická čipka je dosť komplikovaná textilná technika. Najprv sa uháčkujú jednotlivé motívy (ruže, tulipány, granátové jablká, čerešne, srdcia a rôzne lístky a úponky). Po uháčkovaní sa pristehujú na papier s predlohou, potom sa tieto vzory navzájom spájajú háčkovanou sieťovinou s oblúčikmi a pikotkami, alebo kde je to potrebné vypĺňajú sa šitou čipkou (pavúčikmi a mriežkami). Podľa návodu v brožúrke bol nasledovný postup výučby háčkovania štítnickej čipky. Najprv sa vyučovala výroba jednotlivých drobných základných prvkov a motívov - krúžky, stonky, drobné okrajové čipky, ozdobné krúžky, čerešňa, ozdobná – prelamovaná – čerešňa, veľká uzavretá ruža, mrežované granátové jablko, tulipán, ozdobné stonky, lístky a kvietky. Z týchto základných tvarov sa dá podľa ďalších inštrukcií naučiť výroba hotového predmetu, ku ktorému je v brožúre podrobný popis postupu výroby.
Súčasťou brožúry bola aj kreslená príloha s 16 kresbami a predlohami na výrobu okrajových širokých čipiek, golierov, manžiet a iných výrobkov. 
V Štítniku a blízkej Rožňave aktivity sestier Szontághových pretrvali až do roku 1914. Prerušila ich I. svetová vojna a po vojne sa už neobnovili. Medzičasom v roku 1917 zomrela Alžbeta a Aranka svoju činnosť vyvíjala už len v Maďarsku. Pamiatkou na toto obdobie je zachovalá fotografia z roku 1912, na ktorej sú zachytené okrem oboch sestier Szontághových, ich sesternica Magdy, ktorá viedla kurzy, aj účastníčky kurzu v Štítniku. Kurz bol pravdepodobne kombinovaný, pretože na fotografii je vidieť, že niektoré dievčatá čipky paličkujú, iné vyrábajú štítnickú čipku háčkovaním.
Minulosť výroby štítnickej čipky v Štítniku a na okolí je stručná, dnes už len málokto o nej niečo vie. Pamätníčky kurzov a výroby sa už dávno pominuli, pretože po roku 1918 sa v tomto regióne výroba neobnovila. Pripomínajú nám ju už len predmety zachované v zbierkach múzeí a zmienky v dobovej tlači zo začiatku 20. storočia.
Novodobá história štítnickej čipky sa začala písať v roku 1995, kedy v Debrecíne v Maďarskej republike sa začala tejto čipke venovať Medgyesiné Vághy Ida so svojimi spolupracovníčkami. V roku 2004 založili Združenie štítnickej čipky, ktorého úlohou je túto zaujímavú textilnú techniku obnoviť, propagovať a rozširovať ju. Dúfajme, že tieto aktivity sa dostanú aj na Slovensko, do Štítnika a jeho okolia.
V Štítniku bola škola, kde sa dievčatá a ženy zaúčali do háčkovania štítnických čipiek
Napísal(a) Mgr. Angela CzintelováNapíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.


































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-