Čierna Lehota – dedina zabudnutá Bohom a hádam aj ľuďmi... Napriek tomu má svoju históriu, svoju genézu, ale aj osobnosti s tým spojené. Treba len oživiť individuálnu i kolektívnu pamäť, oprieť sa o fakty skryté v spomienkach. Narodil sa 1. mája 1912 v Žiari v okrese Liptovský Mikuláš. Po skončení ľudovej školy v rodnej obci študoval na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. Potom v rokoch 1933-37 absolvoval teológiu v Bratislave. Tu bol aj ordinovaný za kňaza. V štúdiu pokračoval na univerzite v Erlangene v Nemecku. Po úteku z Nemecka pred fašistickým prenasledovaním pôsobil ako kňaz v Liptovskej Prúbke u seniora Ľudovíta Šenšela. Oženil sa s jeho dcérou Darinou, spolu vychovali tri deti – dcéry Ivicu a Darinu a syna Jána. V roku 1944 sa zapojil do SNP. Po roku 1945 pôsobil ako profesor náboženstva a spevu na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. Od roku 1947 bol farárom tamtiež.
V tom istom roku bol na základe pozvania Národnej luteránskej rady na študijnom pobyte v USA. To bol vlastne začiatok jeho trpkého osudu. Štátna bezpečnosť ho začala podozrievať, že sa stal americkým špiónom a začala si hľadať zámienky na jeho perzekúciu. Štátne úrady, poplatné vtedajšiemu politickému systému, viedli proti nemu priestupkové konania kvôli tým najmalichernejším „prehreškom“, odvolali ho z funkcií, ktoré vykonával. 26. februára 1953 ho zatkli a vyšetrovali v Bratislave krutým spôsobom, aby od neho vymohli priznania o vlastizrade a špionáži pre USA. Keďže mu nič nedokázali, museli ho prepustiť, ale sledovanie a prenasledovanie neustalo.
Prvého júla 1954 sa stal námestným farárom evanjelického a.v. cirkevného zboru v Čiernej Lehote. S horlivosťou jemu vlastnou začal s reštauráciou cirkevného života v obci, ktorý za jeho predchodcu stagnoval. Veľmi dobre sa na tie časy pamätám. Pán farár Juráš nás pripravoval na konfirmáciu, organizoval pre deti i dospelých biblické hodiny na miestnej fare. Bol to veľmi pekný, charizmatický človek s prenikavým pohľadom, neuveriteľne vzdelaný, pritom presvedčivý a priamy. Pravda, jeho psychická odolnosť bola v dôsledku väznenia a prežitého telesného násilia oslabená, preto na nás občas reagoval podráždene, keď sme ho nepočúvali alebo vyrušovali. Nebolo to často, lebo nás vedel dokonale upútať rozprávaním o svojich zážitkoch, napr. z čias štúdií v Nemecku, odkiaľ musel ujsť pred fašistami, lebo odmietol „hajlovať“ pri imatrikulácii, a ako plavčík na lodi sa po Dunaji dostal až do Bratislavy. Pri jeho bohoslužbách bol kostol vždy plný dospelých i mládeže. To vyvolalo reakciu ŠTB i miestnych udavačov. Svedčí o tom i hlásenie nadporučíka S. z Krajskej správy ministerstva vnútra, ktorý vo svojom hlásení uvádza: „...tento svojím vplyvom, ako aj iným pôsobením na ľudí brzdí prenikanie pokrokových myšlienok, jednak v socializácii dediny a tiež i samotných členov KSS, nakoľko mnohí navštevujú kostol i keď v minulosti sa snáď prejavovali ako ateisti...“Jeden z miestnych konfidentov ŠTB píše v roku 1956: „Po predebatovaní otázky o celkovej činnosti farára, sme došli k záveru, že je nutné stáť na tom, aby ihneď bol od nás vymenený a naša mienka je – že farára chceme, ale mladého, pokrokového, ktorý vyšiel z dnešného režimu z teologickej fakulty, má kladný vzťah k socializácii dediny a príp. by aj aktívne pracoval pre toto... Veď naše JRD za rok 1956 malo doplatky 6.- Kčs a mohlo to byť 8.- Kčs (t.j. 100 %), keby práve on tak ľudí nebalamutil. Organizuje ich na faru po večeroch na nejaké biblické hodiny a ešte mu i tam vyberajú oferu, či takéto vydieranie a podobné činy, na druhej strane zasa smilstvo a v celej dedine posmech, že všetky mladé ženy chodia v noci a večer k nemu, lebo chytili už ... Práci česť!“
Obvinili ho i zo zhoršených hospodárskych výsledkov JRD, zo zníženia prírastkov hovädzieho dobytka, ktorý bol umiestnený vo farskej stajni...
Boli snahy o jeho získanie za spolupracovníka ŠTB. Keď sa to nepodarilo, plánovali na faru v Čiernej Lehote namontovať odpočúvacie zariadenie v troch miestnostiach (v spálni, v miestnosti pre biblické hodiny a v prijímacej kancelárii).
Nakoniec miestni udavači dosiahli svoj cieľ – Jozefa Juráša preložili do Bátoviec. Tu ho 1. februára 1962 ŠTB zaistila. Väznili ho v Košiciach a v Prahe. Proces sa konal 9.-11. júla 1962. Bol uznaný vinným, že „...od konca roka 1948 do konca januára 1962 v Liptovskom Mikuláši a na iných miestach vošiel do styku s predstaviteľmi Svetového luteránskeho zväzu, ktorým podával správy a prijal pokyny na prevádzanie protištátnej činnosti na našom území. V roku 1949 bol poverený predsedom Svetového luteránskeho zväzu tajným vedením evanjelickej cirkvi na Slovensku, od agenta americkej rozviedky prijal pokyny a vysielačku pre prípad vojnového konfliktu. Podľa pokynov, ktoré obdržal od cudzích predstaviteľov, organizoval a riadil na Slovensku rozsiahlu protištátnu činnosť, do ktorej zapojil najmenej 200 evanjelických kňazov s úmyslom privodiť zvrat socialistického štátneho zriadenia.“Rozsudok: 13 rokov väzenia za vlastizradu. Zavretý bol vo Valdiciach.
Z väzenia ho prepustili 4. mája 1968 na základe amnestie prezidenta Ludvíka Svobodu. V septembri 1968 nastúpil ako farár v Bratislave – Petržalke, kde pôsobil až do júna 1972, kedy ho ako kňaza penzionovali. Potom ešte pracoval ako korektor v Polygrafických závodoch v Bratislave.
Skoro sa však prejavili následky väzenia. Ochorel na rakovinu kostnej drene. Zomrel 17. augusta 1975. Pochovaný je v Liptovskej Porúbke.
Vo svojich spomienkach vyjadril svoje životné krédo:
Proti čomu som vlastne bol?
- Proti kultu osobnosti, ktorý sa staval ešte aj nad kult Boží.
- Proti strnulému dogmatizmu, ktorý brzdil akúkoľvek iniciatívu.
- Proti porušovaniu zákonnosti, ktorá postihovala nejedného z mojich cirkevníkov.
- Proti pseudovede, ktorá so svojím chvastaním rozkazovala aj „vetru, dešti...“
- Proti násilníckym metódam miestnych činiteľov, ktoré páchali v mene režimu.
Jozef Juráš bol aj literárne činný. V rokoch 1940-50 pôsobil s prestávkami ako redaktor Evanjelického posla spod Tatier. Zachovali sa diela: V tomto znamení zvíťazíš – výber z prednášok a úvah, Liptovský Mikuláš 1945, Z temného obdobia – výber z väzenskej poézie, L. Mikuláš 1992, články v Evanjelickom poslovi spod Tatier a v Cirkevných listoch.
Takýto teda bol lehotský farár Jozef Juráš. Nám, ktorí sme ho poznali, ostali spomienky a pár fotografií. Medzi pamiatkami na neho mám doklad o konfirmácii písaný jeho rukou s obrázkom poslednej večere Pánovej i teraz, viac ako 100 rokov po jeho narodení.
Peter Mirvaj,
v Jaklovciach, január 2013
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.