Narodil sa 1. mája 1912 v Žiari v okrese Liptovský Mikuláš. Po skončení ľudovej školy v rodnej obci študoval na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. Potom v rokoch 1933-37 absolvoval teológiu v Bratislave. Tu bol aj ordinovaný za kňaza. V štúdiu pokračoval na univerzite v Erlangene v Nemecku. Po úteku z Nemecka pred fašistickým prenasledovaním pôsobil ako kňaz v Liptovskej Prúbke u seniora Ľudovíta Šenšela. Oženil sa s jeho dcérou Darinou, spolu vychovali tri deti – dcéry Ivicu a Darinu a syna Jána. V roku 1944 sa zapojil do SNP. Po roku 1945 pôsobil ako profesor náboženstva a spevu na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. Od roku 1947 bol farárom tamtiež.
V tom istom roku bol na základe pozvania Národnej luteránskej rady na študijnom pobyte v USA. To bol vlastne začiatok jeho trpkého osudu. Štátna bezpečnosť ho začala podozrievať, že sa stal americkým špiónom a začala si hľadať zámienky na jeho perzekúciu. Štátne úrady, poplatné vtedajšiemu politickému systému, viedli proti nemu priestupkové konania kvôli tým najmalichernejším „prehreškom“, odvolali ho z funkcií, ktoré vykonával. 26. februára 1953 ho zatkli a vyšetrovali v Bratislave krutým spôsobom, aby od neho vymohli priznania o vlastizrade a špionáži pre USA. Keďže mu nič nedokázali, museli ho prepustiť, ale sledovanie a prenasledovanie neustalo.
Prvého júla 1954 sa stal námestným farárom evanjelického a.v. cirkevného zboru v Čiernej Lehote. S horlivosťou jemu vlastnou začal s reštauráciou cirkevného života v obci, ktorý za jeho predchodcu stagnoval. Veľmi dobre sa na tie časy pamätám. Pán farár Juráš nás pripravoval na konfirmáciu, organizoval pre deti i dospelých biblické hodiny na miestnej fare. Bol to veľmi pekný, charizmatický človek s prenikavým pohľadom, neuveriteľne vzdelaný, pritom presvedčivý a priamy. Pravda, jeho psychická odolnosť bola v dôsledku väznenia a prežitého telesného násilia oslabená, preto na nás občas reagoval podráždene, keď sme ho nepočúvali alebo vyrušovali. Nebolo to často, lebo nás vedel dokonale upútať rozprávaním o svojich zážitkoch, napr. z čias štúdií v Nemecku, odkiaľ musel ujsť pred fašistami, lebo odmietol „hajlovať“ pri imatrikulácii, a ako plavčík na lodi sa po Dunaji dostal až do Bratislavy. Pri jeho bohoslužbách bol kostol vždy plný dospelých i mládeže. To vyvolalo reakciu ŠTB i miestnych udavačov. Svedčí o tom i hlásenie nadporučíka S. z Krajskej správy ministerstva vnútra, ktorý vo svojom hlásení uvádza: „...tento svojím vplyvom, ako aj iným pôsobením na ľudí brzdí prenikanie pokrokových myšlienok, jednak v socializácii dediny a tiež i samotných členov KSS, nakoľko mnohí navštevujú kostol i keď v minulosti sa snáď prejavovali ako ateisti...“Jeden z miestnych konfidentov ŠTB píše v roku 1956: „Po predebatovaní otázky o celkovej činnosti farára, sme došli k záveru, že je nutné stáť na tom, aby ihneď bol od nás vymenený a naša mienka je – že farára chceme, ale mladého, pokrokového, ktorý vyšiel z dnešného režimu z teologickej fakulty, má kladný vzťah k socializácii dediny a príp. by aj aktívne pracoval pre toto... Veď naše JRD za rok 1956 malo doplatky 6.- Kčs a mohlo to byť 8.- Kčs (t.j. 100 %), keby práve on tak ľudí nebalamutil. Organizuje ich na faru po večeroch na nejaké biblické hodiny a ešte mu i tam vyberajú oferu, či takéto vydieranie a podobné činy, na druhej strane zasa smilstvo a v celej dedine posmech, že všetky mladé ženy chodia v noci a večer k nemu, lebo chytili už ... Práci česť!“
Obvinili ho i zo zhoršených hospodárskych výsledkov JRD, zo zníženia prírastkov hovädzieho dobytka, ktorý bol umiestnený vo farskej stajni...
Boli snahy o jeho získanie za spolupracovníka ŠTB. Keď sa to nepodarilo, plánovali na faru v Čiernej Lehote namontovať odpočúvacie zariadenie v troch miestnostiach (v spálni, v miestnosti pre biblické hodiny a v prijímacej kancelárii).
Nakoniec miestni udavači dosiahli svoj cieľ – Jozefa Juráša preložili do Bátoviec. Tu ho 1. februára 1962 ŠTB zaistila. Väznili ho v Košiciach a v Prahe. Proces sa konal 9.-11. júla 1962. Bol uznaný vinným, že „...od konca roka 1948 do konca januára 1962 v Liptovskom Mikuláši a na iných miestach vošiel do styku s predstaviteľmi Svetového luteránskeho zväzu, ktorým podával správy a prijal pokyny na prevádzanie protištátnej činnosti na našom území. V roku 1949 bol poverený predsedom Svetového luteránskeho zväzu tajným vedením evanjelickej cirkvi na Slovensku, od agenta americkej rozviedky prijal pokyny a vysielačku pre prípad vojnového konfliktu. Podľa pokynov, ktoré obdržal od cudzích predstaviteľov, organizoval a riadil na Slovensku rozsiahlu protištátnu činnosť, do ktorej zapojil najmenej 200 evanjelických kňazov s úmyslom privodiť zvrat socialistického štátneho zriadenia.“Rozsudok: 13 rokov väzenia za vlastizradu. Zavretý bol vo Valdiciach.
Z väzenia ho prepustili 4. mája 1968 na základe amnestie prezidenta Ludvíka Svobodu. V septembri 1968 nastúpil ako farár v Bratislave – Petržalke, kde pôsobil až do júna 1972, kedy ho ako kňaza penzionovali. Potom ešte pracoval ako korektor v Polygrafických závodoch v Bratislave.
Skoro sa však prejavili následky väzenia. Ochorel na rakovinu kostnej drene. Zomrel 17. augusta 1975. Pochovaný je v Liptovskej Porúbke.
Vo svojich spomienkach vyjadril svoje životné krédo:
Proti čomu som vlastne bol?
- Proti kultu osobnosti, ktorý sa staval ešte aj nad kult Boží.
- Proti strnulému dogmatizmu, ktorý brzdil akúkoľvek iniciatívu.
- Proti porušovaniu zákonnosti, ktorá postihovala nejedného z mojich cirkevníkov.
- Proti pseudovede, ktorá so svojím chvastaním rozkazovala aj „vetru, dešti...“
- Proti násilníckym metódam miestnych činiteľov, ktoré páchali v mene režimu.
Jozef Juráš bol aj literárne činný. V rokoch 1940-50 pôsobil s prestávkami ako redaktor Evanjelického posla spod Tatier. Zachovali sa diela: V tomto znamení zvíťazíš – výber z prednášok a úvah, Liptovský Mikuláš 1945, Z temného obdobia – výber z väzenskej poézie, L. Mikuláš 1992, články v Evanjelickom poslovi spod Tatier a v Cirkevných listoch.
Takýto teda bol lehotský farár Jozef Juráš. Nám, ktorí sme ho poznali, ostali spomienky a pár fotografií. Medzi pamiatkami na neho mám doklad o konfirmácii písaný jeho rukou s obrázkom poslednej večere Pánovej i teraz, viac ako 100 rokov po jeho narodení.
Peter Mirvaj,
v Jaklovciach, január 2013
{jcomments on}

































Čierna Lehota – dedina zabudnutá Bohom a hádam aj ľuďmi... Napriek tomu má svoju históriu, svoju genézu, ale aj osobnosti s tým spojené. Treba len oživiť individuálnu i kolektívnu pamäť, oprieť sa o fakty skryté v spomienkach.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-