Čierna Lehota – dedina zabudnutá Bohom a hádam aj ľuďmi... Napriek tomu má svoju históriu, svoju genézu, ale aj osobnosti s tým spojené. Treba len oživiť individuálnu i kolektívnu pamäť, oprieť sa o fakty skryté v spomienkach. Narodil sa 1. mája 1912 v Žiari v okrese Liptovský Mikuláš. Po skončení ľudovej školy v rodnej obci študoval na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. Potom v rokoch 1933-37 absolvoval teológiu v Bratislave. Tu bol aj ordinovaný za kňaza. V štúdiu pokračoval na univerzite v Erlangene v Nemecku. Po úteku z Nemecka pred fašistickým prenasledovaním pôsobil ako kňaz v Liptovskej Prúbke u seniora Ľudovíta Šenšela. Oženil sa s jeho dcérou Darinou, spolu vychovali tri deti – dcéry Ivicu a Darinu a syna Jána. V roku 1944 sa zapojil do SNP. Po roku 1945 pôsobil ako profesor náboženstva a spevu na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. Od roku 1947 bol farárom tamtiež.
V tom istom roku bol na základe pozvania Národnej luteránskej rady na študijnom pobyte v USA. To bol vlastne začiatok jeho trpkého osudu. Štátna bezpečnosť ho začala podozrievať, že sa stal americkým špiónom a začala si hľadať zámienky na jeho perzekúciu. Štátne úrady, poplatné vtedajšiemu politickému systému, viedli proti nemu priestupkové konania kvôli tým najmalichernejším „prehreškom“, odvolali ho z funkcií, ktoré vykonával. 26. februára 1953 ho zatkli a vyšetrovali v Bratislave krutým spôsobom, aby od neho vymohli priznania o vlastizrade a špionáži pre USA. Keďže mu nič nedokázali, museli ho prepustiť, ale sledovanie a prenasledovanie neustalo.
Prvého júla 1954 sa stal námestným farárom evanjelického a.v. cirkevného zboru v Čiernej Lehote. S horlivosťou jemu vlastnou začal s reštauráciou cirkevného života v obci, ktorý za jeho predchodcu stagnoval. Veľmi dobre sa na tie časy pamätám. Pán farár Juráš nás pripravoval na konfirmáciu, organizoval pre deti i dospelých biblické hodiny na miestnej fare. Bol to veľmi pekný, charizmatický človek s prenikavým pohľadom, neuveriteľne vzdelaný, pritom presvedčivý a priamy. Pravda, jeho psychická odolnosť bola v dôsledku väznenia a prežitého telesného násilia oslabená, preto na nás občas reagoval podráždene, keď sme ho nepočúvali alebo vyrušovali. Nebolo to často, lebo nás vedel dokonale upútať rozprávaním o svojich zážitkoch, napr. z čias štúdií v Nemecku, odkiaľ musel ujsť pred fašistami, lebo odmietol „hajlovať“ pri imatrikulácii, a ako plavčík na lodi sa po Dunaji dostal až do Bratislavy. Pri jeho bohoslužbách bol kostol vždy plný dospelých i mládeže. To vyvolalo reakciu ŠTB i miestnych udavačov. Svedčí o tom i hlásenie nadporučíka S. z Krajskej správy ministerstva vnútra, ktorý vo svojom hlásení uvádza: „...tento svojím vplyvom, ako aj iným pôsobením na ľudí brzdí prenikanie pokrokových myšlienok, jednak v socializácii dediny a tiež i samotných členov KSS, nakoľko mnohí navštevujú kostol i keď v minulosti sa snáď prejavovali ako ateisti...“Jeden z miestnych konfidentov ŠTB píše v roku 1956: „Po predebatovaní otázky o celkovej činnosti farára, sme došli k záveru, že je nutné stáť na tom, aby ihneď bol od nás vymenený a naša mienka je – že farára chceme, ale mladého, pokrokového, ktorý vyšiel z dnešného režimu z teologickej fakulty, má kladný vzťah k socializácii dediny a príp. by aj aktívne pracoval pre toto... Veď naše JRD za rok 1956 malo doplatky 6.- Kčs a mohlo to byť 8.- Kčs (t.j. 100 %), keby práve on tak ľudí nebalamutil. Organizuje ich na faru po večeroch na nejaké biblické hodiny a ešte mu i tam vyberajú oferu, či takéto vydieranie a podobné činy, na druhej strane zasa smilstvo a v celej dedine posmech, že všetky mladé ženy chodia v noci a večer k nemu, lebo chytili už ... Práci česť!“
Obvinili ho i zo zhoršených hospodárskych výsledkov JRD, zo zníženia prírastkov hovädzieho dobytka, ktorý bol umiestnený vo farskej stajni...
Boli snahy o jeho získanie za spolupracovníka ŠTB. Keď sa to nepodarilo, plánovali na faru v Čiernej Lehote namontovať odpočúvacie zariadenie v troch miestnostiach (v spálni, v miestnosti pre biblické hodiny a v prijímacej kancelárii).
Nakoniec miestni udavači dosiahli svoj cieľ – Jozefa Juráša preložili do Bátoviec. Tu ho 1. februára 1962 ŠTB zaistila. Väznili ho v Košiciach a v Prahe. Proces sa konal 9.-11. júla 1962. Bol uznaný vinným, že „...od konca roka 1948 do konca januára 1962 v Liptovskom Mikuláši a na iných miestach vošiel do styku s predstaviteľmi Svetového luteránskeho zväzu, ktorým podával správy a prijal pokyny na prevádzanie protištátnej činnosti na našom území. V roku 1949 bol poverený predsedom Svetového luteránskeho zväzu tajným vedením evanjelickej cirkvi na Slovensku, od agenta americkej rozviedky prijal pokyny a vysielačku pre prípad vojnového konfliktu. Podľa pokynov, ktoré obdržal od cudzích predstaviteľov, organizoval a riadil na Slovensku rozsiahlu protištátnu činnosť, do ktorej zapojil najmenej 200 evanjelických kňazov s úmyslom privodiť zvrat socialistického štátneho zriadenia.“Rozsudok: 13 rokov väzenia za vlastizradu. Zavretý bol vo Valdiciach.
Z väzenia ho prepustili 4. mája 1968 na základe amnestie prezidenta Ludvíka Svobodu. V septembri 1968 nastúpil ako farár v Bratislave – Petržalke, kde pôsobil až do júna 1972, kedy ho ako kňaza penzionovali. Potom ešte pracoval ako korektor v Polygrafických závodoch v Bratislave.
Skoro sa však prejavili následky väzenia. Ochorel na rakovinu kostnej drene. Zomrel 17. augusta 1975. Pochovaný je v Liptovskej Porúbke.
Vo svojich spomienkach vyjadril svoje životné krédo:
Proti čomu som vlastne bol?
- Proti kultu osobnosti, ktorý sa staval ešte aj nad kult Boží.
- Proti strnulému dogmatizmu, ktorý brzdil akúkoľvek iniciatívu.
- Proti porušovaniu zákonnosti, ktorá postihovala nejedného z mojich cirkevníkov.
- Proti pseudovede, ktorá so svojím chvastaním rozkazovala aj „vetru, dešti...“
- Proti násilníckym metódam miestnych činiteľov, ktoré páchali v mene režimu.
Jozef Juráš bol aj literárne činný. V rokoch 1940-50 pôsobil s prestávkami ako redaktor Evanjelického posla spod Tatier. Zachovali sa diela: V tomto znamení zvíťazíš – výber z prednášok a úvah, Liptovský Mikuláš 1945, Z temného obdobia – výber z väzenskej poézie, L. Mikuláš 1992, články v Evanjelickom poslovi spod Tatier a v Cirkevných listoch.
Takýto teda bol lehotský farár Jozef Juráš. Nám, ktorí sme ho poznali, ostali spomienky a pár fotografií. Medzi pamiatkami na neho mám doklad o konfirmácii písaný jeho rukou s obrázkom poslednej večere Pánovej i teraz, viac ako 100 rokov po jeho narodení.
Peter Mirvaj,
v Jaklovciach, január 2013
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.