piatok, 09 november 2012 17:29
Bohumil Nosák nebol zanedbateľnou osobnosťou Gemera a zaslúži si väčšiu pozornosť Doporučený
Napísal(a) Peter Mirvaj
V súčasnom uponáhľanom svete často zvykneme myslieť iba na materiálne aspekty života a žiaľ, zabúdame na ideové korene, ktoré sú podstatou našej terajšej existencie. Pritom sa skoro v každej slovenskej dedine nachádzajú stopy ľudí, ktorí tvorili našu slovenskú identitu a v časoch najsilnejšej maďarizácie udržiavali medzi pospolitým ľudom slovenské povedomie. Patrí medzi nich aj rodina Nosákovcov. Ich život a práca sú úzko späté s obcou Čierna Lehota na hornom Gemeri.
Učiteľ a evanjelický farár Ondrej Nosák žil v rokoch 1785 – 1854. S manželkou Máriou, rod. Kováčovou vychovali šesť detí (dve dcéry a štyroch synov), z ktorých sa do povedomia národa zapísali najmä dvaja bratia: Timotej Ignác Bohuslav Nosák – Nezabudov a Teofil Tertulián Bohumil Nosák. Životom a dielom druhého z nich sa mienime zaoberať podrobnejšie.
Bohumil Nosák sa narodil 14. októbra 1819 v Tisovci. Základné vzdelanie získal u otca v ľudovej škole v Čiernej Lehote. V rokoch 1832 – 36 študoval syntax, rétoriku a gramatiku na evanjelickom lýceu v Levoči, 1836 – 37 na gymnáziu v Gemeri, 1837 – 42 filozofiu a teológiu znova v Levoči. V rokoch 1842 – 44 žil u rodičov v Čiernej Lehote, kde pomáhal otcovi s učiteľskými a kňažskými povinnosťami. V rokoch 1844 - 47 bol vychovávateľom dcéry J. Kollára Ľudmily v Pešti. V roku 1847 ho vysvätili za kňaza. Vzápäti bol evanjelickým kaplánom v Pozdišovciach. Najdlhšie pôsobil v Sabinove (1847 – 77) ako evanjelický farár. Oženil sa s Amáliou Tomášikovou, dcérou štúrovského vzdelanca, básnika a spisovateľa Sama Tomášika, farára v Chyžnom.
Od roku 1877 pôsobil ako farár v Čiernej Lehote. V tom istom roku sa jeho manželka zúčastnila na výstave slovenských výšiviek v Turčianskom sv. Martine. To bola zámienka, aby cirkevná uhorská hierarchia začala s jeho perzekúciou, lebo bol známy ako študentský a národný pracovník. Táto jeho činnosť v národnom hnutí úzko súvisí s pôsobením jeho brata Bohuslava. Bohumil počas štúdií v Levoči bol spolu so Samuelom Bohdanom Hroboňom vedúcim funkcionárom Československej spoločnosti a Slovanského ústavu. Počas pobytu v Pešti udržiaval kontakt medzi J. Kollárom a štúrovcami. Na jar roku 1848 šíril na východnom Slovensku mikulášske Žiadosti slovenského národa a proklamáciu Bratia Slováci! Do protimaďarskej akcie zapojil J. Záborského, J. Rániho, J. Tomášika. Zabezpečoval kontakt Slovenskej národnej rady s poľským národným hnutím a s ruským vojskom v Haliči. A. Záborskému pomáhal pri nábore dobrovoľníkov do národnej gardy v Sabinove. V novembri 1848 ho zatkli, internovali vo vyšetrovacej väzbe v Prešove a odovzdali štatutárnemu súdu v Pešti. Po jej obsadení cisárskym rakúskym vojskom sa v januári 1849 vrátil do Sabinova. Bol účastníkom zimnej výpravy slovenského dobrovoľníckeho zboru. Po príchode maďarskej revolučnej armády ušiel do Haliče, do Sabinova sa vrátil až s ruským vojskom. Po roku 1849 podporoval slovenských študentov na kolégiu v Prešove. V rokoch 1867 – 77 žil u neho brat Bohuslav. Obaja boli účastinármi martinského KUSu, kolportérmi slovenských kníh a časopisov na východnom Slovensku, zakladateľmi Besedy (Cassina) v Sabinove. Stýkal sa aj s predstaviteľmi ukrajinsko-rusínskeho národného hnutia A. V. Duchnovičom a A. I. Pavlovičom.
Všetky uvedené skutočnosti boli tŕňom v oku maďarskej cirkevnej i svetskej hierarchie a príčinou jeho perzekúcie. Od roku 1877, odkedy pôsobil ako ev. farár v Čiernej Lehote, prenasledovanie narastalo. Túto situáciu Bohumil Nosák psychicky nezvládol a dňa 2. septembra 1887 vyskočil z okna veže čiernolehotského kostola. Keď sa to dozvedel jeho svokor Samo Tomášik, postihol ho srdcový kolaps, na následky ktorého 10. septembra 1887 zomrel. Maďarská perzekúcia si takto vyžiadala viacnásobnú daň...
Čo sa týka jeho literárnej činnosti, vzorom mu bol K. H. Mácha. Písal po česky – poéziu s romantizujúcimi prvkami a vlasteneckými motívmi. Publikoval v Jitřenke a preklady z ruštiny uverejňoval v Dobšinského Sokole.
Ako vyplýva z uvedeného, Bohumil Nosák nebol zanedbateľnou osobnosťou a rozhodne by si zaslúžil pripomenutie v podobe aspoň skromnej pamätnej tabule na čiernolehotskom kostole.
Peter Mirvaj,
Jaklovce
Zverejnené v
Čierna Lehota
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.