Nevyštudoval výtvarnú školu a predsa sú jeho práce známe a v povedomí mnohých z nás. Chcel byť umelcom? Neviem, ale cítim, že má v sebe tvorivú schopnosť, cit a zmysel pre vytvorenie moderného výtvarného umenia a pre vytvorenie diel, ktoré v sebe zachytávajú subjektívne pocity a zážitky jeho osobnosti. Dovoľte mi, aby som vám predstavila mladého neprofesionálneho autora originálnych výtvarných diel MARIANA GUBEKA (1972) z Gemerskej Polomy.♠
Z hľadiska autorstva môžeme tvoje výtvarné umenie zaradiť k neprofesionálom. Svojím laickým pohľadom, všetko vnímam (zrejme ako väčšina) citovo. Tvoje umenie vo mne vyvoláva pocit moderného umenia, ktoré ma posúva do upokojujúceho neznáma. Iné na mňa pôsobia, ako keby si poznal všetky zákony matematiky. Ďalšie ako nádherný tkaný obraz. Portréty tebou zrealizované sa mi veľmi páčia, pretože pri ich prezeraní mám pocit, že tých ľudí poznám a je mi s nimi dobre. Vnímam to tak, že všetky Tvoje pocity sú súčasťou Tvojich prác.
- Áno, je to aj o pocitoch, ale dôležitejšie je zistenie vidieť veci inak, načrieť do sveta fantázie a sprostredkovať tieto videnia všetkým čo nemajú túto možnosť. Abstraktná maľba v mojom podaní je zmesou estetiky, pocitov a farieb a nesie pozitívny odkaz.
♠
Ako sám uvádzaš na svojej webovej stránke, že maľuješ pre radosť – bolo tomu tak aj v ranných počiatkoch (škôlka, škola)?
- Je to moja záľuba, som samouk, slovo amatér nahradilo nové, vznešenejšie: neprofesionálny umelec. S kreslením som začal ako 14-ročný školák. Môžem povedať, že som prebral štafetu od brata Ľuba, ktorý chodil na ZUŠ. Mal som skutočne dobrý vzor. Spočiatku to boli kresby ceruzkou, kde som si cibril techniku, čo teraz veľmi oceňujem, bol to veľmi dobrý základ. Neskôr som robil suchý pastel, interiérové maľby na steny, dokonca bolo obdobie menších olejomalieb. Ako 21 ročný som si zaobstaral Air-brush vybavenie a tak vzniklo zopár vecí aj touto náročnejšou technikou, ale stále to nebolo ono. Potreboval som voľnú ruku pri tvorbe. Od roku 1995 som začal pracovať na vlastnej abstraktnej tvorbe. Kým dovtedy som robil skôr reálne veci, postupne som k nim pridával rôzne vymyslené doplnky, ako napr. pozadia. Myslím, že som sa k téme abstrakt dopracoval týmto “druhotným“ spôsobom.
♠
Akú výtvarnú techniku používaš a aký druh výtvarného umenia Ti je blízky?
- Maľujem na sololit, základom je šeps (základná farba používaná aj napr. pri olejomaľbách na plátno), na to ide maľba, ktorá je následne prelakovaná. Samotné farby sú akrylové - vodou riediteľné. Obraz je podrámovaný, zadná strana je ošetrená akrylovým náterom, ktorý vyrovnáva pnutie prednej, lícnej strany.
Zostal som verný abstraktnej maľbe, ale robím aj portréty ceruzkou, písmomaliarske práce. Zmluvne robím zápisy do kroniky mesta a do kroniky primátora mesta Rožňava.
Ako výtvarný samorast nemám žiadne obmedzenia, čo mi maximálne vyhovuje a svoju tvorbu považujem za absolútny relax a voľnosť.
Z celej škály výtvarného umenia mám najradšej diela svetových autorov vytvorené v 18. a 19. storočí, teda obdobie impresionizmu. Z tých novších diela S. Dalího. Zo slovenských mám rád tvorbu M. Benku, A. Brunovského. Z českých J. Hálu.
♠
Objavil si v sebe talent sám, alebo prišiel postupne, alebo si ho po niekom zdedil? Nemôžem z tohto vyspovedania vynechať Tvojich rodičov. Mal, alebo má niekto v rodine výtvarné vlohy?
- Talent som nezdedil priamo, nemáme v rodine umelca – maliara, skôr sa objavil a postupne rozvíjal. Ale napríklad otcov brat vie krásne sformulovať myšlienky do textu, čo tiež považujem za pisateľský talent. Z otcovej strany príbuzná žijúca v Kanade sa profesionálne venuje batike na hodváb. Z maminej strany je úspešná keramikárka, žijúca v Šamoríne.
♠
Moja práca v knižnici mi priniesla poznatok, že výtvarné činnosti – kreslenie a maľovanie patria nielen k estetickým činnostiam, ale aj k poznávacím schopnostiam dieťaťa – nakoľko deti, ktoré počúvajú aj čítajú rozprávky pekne a veľa kreslia. Ty sám máš dve pekné dievčatká, zdedili talent tohto charakteru a sú priaznivo ovplyvnené Tvojím výtvarným svetom?
- Nie, nemyslím si to, že by po mne zdedili talent, ale večer často čítame rozprávky, to je pravda. Niekoľko menších formátov dosiek som pripravil aj pre deti, samozrejme snažili sa a vytvorili niečo podobné, takže sú do určitej miery ovplyvnené tým, čo vidia a čo ich naučím. To či má dieťa talent sa najlepšie dá vidieť na kresbe, ak tvorí čisté súmerné línie, ak postavy majú vyvážené proporcie, ak obrázok kompozične ladí, vtedy je veľký predpoklad na ďalšie úspechy s ostatnými technikami. Musí však chcieť vyjadrovať myšlienky a pocity takýmto spôsobom.
♠
Mal si aj niekoľko výstav, ktoré obdobie bolo pre teba najtvorivejšie?
- Za najtvorivejšie považujem terajšie obdobie, veľmi plodné boli aj roky 1996 - 1998 a 2004 - 2006. Všetko závisí od situácie a možností. Čas na tvorbu jednej série v mojom prípade zreje 6 rokov. Za taký naj úspech považujem autorskú výstavu, tie som mal dve: v Rožňave a v maďarskom Mezőcsáte. Obidve sa uskutočnili prostredníctvom Gemerského osvetového stredisko v Rožňave, s ktorým veľmi rád spolupracujem. GOS dáva možnosť neprofesionálnym výtvarníkom zviditeľniť sa v dvoch kategóriách: VÝTVARNÁ TVORBA a FOTOGRAFIA. Robia to formou súťaže, čiže víťazné práce sú ocenené a postupujú ďalej na krajské a celoslovenské kolo. Podrobnejšie info o výstavách nájdete na mojej web stránke: www.g-design.webnode.sk.
♠
Kde najbližšie sa môžeme tešiť na Tvoje práce? Prezradíš nám svoje najbližšie plány?
- Teraz mám pripravených cca 40 obrazov prevažne formátu 80 x
Umelecká osobnosť, medzi ktoré patrí aj rodák z Gemerskej Polomy Marian Gubek, má veľkú tvorivú schopnosť a intelekt, ktoré z neho robia človeka tvorivého, uvažujúceho a zároveň hľadajúceho úspech vo svojej neprofesionálnej výtvarnej tvorbe. Prajeme mu aj naďalej myšlienky umelca, dni plné kreativity, ale najviac rodinnú pohodu a dobré zdravie.
Za rozhovor a trpezlivosť ďakuje
D. Červenáková
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.