Tak v nárečí zapísanými spomienkami na minulosť obohacujú aj svoje obecné Polomské noviny, v ktorých nechýba aspoň jeden príspevok napísaný v polomskom nárečí. Obdivujem ich a vždy sa preto niečo objaví v tomto nárečí aj na tejto stránke, aby som aj iným dal príklad, že sa oplatí tejto problematike venovať pozornosť. Veď nárečie je jedným z najväčších klenotov nášho národa. Dnes sa zaujímavým príspevkom oboznámime s tým, ako to voľakedy bolo v Gemerskej Polome na košiaroch a salašoch. Iste mu porozumiete aj vy, ktorí ste z inej časti Gemera.
Košär a salašníctvo
V ednie piesni sä spieva: Ovečka, ovečka trojäký úžitok. A vera bulo z ovci i mlieko i mäso i volna. V Polômke buli dakedy aj dva košäre, ale po vojne už lem eden. Ovce sä zašäli kotiť vo februáru. Dakedy keď bula velká zima, ta jähnä aj do kuchyni prinesli aby nezamerzlo kym obschlo. Keď mala ovca dva jähnätá, edno zvykla odbíjäť, ta to chovali s fläšky s cumla a potem chodilo za nima ako psík. Keď sä najšôl baranšok a ešte aj šierný, zarezál sa taký malý, kym mál kučeravú volnu a s toho sä šili baranice pre chlapoch.
Keď sä už ovce pokotili, chodili sä pášť na oziminy, aby ich rozriedili, aby nezahnívali. Chodili s nima gazdove aj na räsu (kvet liesky). To zohli s takô kulägô liesku a keď ovce räsu obžrali ta zohli druhú, nerúbali tak ako teráz. Salašníka si volili gazdove spomedzi sebä a vôn sä starál o to aby košär dobre fungovál. Koncom februárä zašäl salašník hlädať juhásoch a bašu. Bašä sä starál o kolibu, robiel sýr, odváräl ženticu a dojiel. Juhási buli: dojšär, baranär a bojatár. Dojšär pásôl dojky (ovce šô sä dojili), baranär pásôl järky (mladie ovce), bojtár zahánäl ovce pri dojenu do strungy a pásôl ovce s dojšärom. Baranär búl zednáný už od Jôzefa, bo järšätá sä pásli už od 19. marca. Chovali ho gazdove s porädký. Pred Ďúrom sä zednali gazdove a salašník s bašom a s juhásmi, ši budú pášť za syra alebo za penäze a keď za penäze, ta dostáli foršus (zálohu) až do Mitra. Na Velký pätok sa znašili järšätá. Každý gazda mál svôj znak: capšok vystrihnúty na uchu, alebo dierka vybitá, podlä toho si gazda poznál svojo ovce.
Ovce sä vyhnali na košär na Ďúra (24. apríla). Gazdove vyvezli kolibu aj drangy a lesy s kotryma sä zahradiel košär. O týžden po Ďúru sä dojilo na mieru. Každý gazda si dojiel sám a mlieko sä vážilo na mincieru na funty. Pri váženu búl salašník aj bašä a kelo funty mlieka sä nadojilo, ta ráz telo mál gazda dostáť syra do Mitra. Zašätkom májä sä zahatiel potôk nad Hutô a ovce sä dva razy šes neho prehnali, aby sä okúpali a na druhý den ak obschli sä strihali. Strižnica bula vo školke za pastírnô, alebo na druhie strane na ulici. Volnu šô obstrihali si gaždinie vzäli domô v plachotke.V zime sä potem gramblovala (zjemnila na grambloch), prädla a tkál sä z nie postav (súkno) s kotrieho sä šili chološne, kabanice, šuhy a tkali sä aj volnänky (pracovnie zástery) kotrie sä používali do chlieva a ku hnoju.
Na jär sä koliba postavila na Strakovie a hnojili sä (košärovali) zeme na Brezinoch, Nad potôškom, na Hlavienkoch. Podlä toho kelo mali gazdove ovce sä rozrátali dni od Ďúra do Mitra a tak sä podlä toho prekladál košär zo zemi na zem. Košär prekladali gazdove a pomáhál jim bojtár. Ak sä pokosili zadnie lúky ta sä košär aj s kolibô previezôl na Lähôtky a hnojili sä lúky za Brieštim, Nad Lähôtkami, Pod kärom a v Pintikove.
Každý den robiel bašä sýr z mlieka. Nedelný sýr – nedielka búl pre bašu a juhásoch, šes týžden sä robiel pre gazdoch. Gazdove brali sýr v nedelu , ednú hrudku z pondelku a ednú zo soboty.Z pondelku búl suchší na bryndzu a zo soboty sladký na jedenie. Sýr na bryndzu sä pomliel na mäsovem mlynšku, posoliel, natlašila sä bryndza do tonišky a zaläla sä rozpuštenym maslo a tak vytrímala aj pôl roka. Okrem syra sä odváräla v kolibe aj žentica.
To, šô sä oplákli geläty, kotlík, putina z toho skysla zvarnica, dala sä do boškoch a to si brál salašník aj gazdove domô.
Keď sä prišlo ku kolibe ta sä poklonilo: Bože daj štestie a bašä zaďäkovál: Bože daj a doniesôl príchodzím ženticu v šerpáku pred kolibu. Každú nedelu sporädký nosiel sä na košär obied podlä toho, chto mál kelo ovce. V kančôve krúpy, fízole, grúle na kvasno, strúšky, v miske halúšky, pirohy, záverläky, buchty na mašti (šišky) a calý chleba.
V oktôbru sä puštili ku ovcám barany (chovál jich doma salašník), aby buli na jär jähnätá. Na Mitra (26. oktôbra) zohnali ovce s košära domô. Privezli aj kolibu, drangy a lesy.Na tretí den búl rächúnok. Peršie sä zrátali výdavky: pláca bašovi a juhásôm, výdavok salašníkôv za barany, cietky, kotlík, putina, šäflíky,geläty, potem príjem za syra a keď to nevynšlo ta sä aj doplácalo, dakedy aj 10 korún na ovcu. Keď sä zvýšilo, ta sä kúpila pálenka na rächúnok a dakedy ostála aj na jär na ednánie s juhásmi a bašom.
Ovce sä aj potem ešte pásli hlavne na oziminoch, keď búl dobrý šäs aj do Krašúna. Páslo sä s porädký z domu a ovce buli rozdelenie na kerdelie, dakedy buli aj tri. Na Všechsvätych sä lem vtedy išli páliť sviešky, keď ovce prišli s páši, vybirkali sä a to už bula ťma ta sä išlo na hroby z lampáší.
Vo februáru sä zas kotili ovce a tak to išlo z roka na rok. Naší starci nemali školy, ale vedeli zo šitkieho zobrať chasen. Príkladom je aj chov ovec.
(Polomské nárečie)

































S polomskym nárečím som sa prvýkrát stretol ešte ako 5-6 ročný chlapec, keď do našej dediny sa k susedom vydala, z vtedy Veľkej Polomy (dnes Gemerská Poloma), jedna mladá nevesta. Pri väčších udalostiach ju cez Zeme, ktoré tvorili akúsi prírodnú horskú hranicu medzi našimi obcami, prišli navštíviť jej rodičia i súrodenci. Vždy tam bolo potom veselšie. Keďže sme vtedy nemali ohradený dvor, vždy sme vedeli, kedy k susedom prišli Polomci. Obdivoval som ich slovo šô, čo po našom platilo šva, ale ináč som všetkým slovám rozumel, aj s mojimi rovesníkmi. Boli to beťáre.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-