Na stránke internetu sa o Tebe dozvieme, že si si zamilovala polymérovú (modelovaciu) hmotu a dennodenne sa s ňou hráš, ak nie, tak ju máš aspoň na očiach, veď čo ak príde teta Múza. Tak kedy prišla prvýkrát?
Dlho som sledovala hand-made stránky, kde sa prezentuje mnoho ľudí so svojou ručnou prácou a natrafila som aj na umelcov, ktorí pracujú práve s polymérom. Bolo to v roku 2010.
Vtedy som skončila vysokú školu, odbor biológia. Čiže niečo úplne odlišné, ale človek mieni, Pán Boh mení:) Na Slovensku nebol polymér až tak známy a ja som sa rozhodla, že si kúpim pár kociek a vyrobím niečo na Vianoce. Vznikli anjelici a stromčeky, ktoré zdobia chladničky kamarátok, známych a jeden aj tú našu. Myslím, že nebol deň, kedy som netvorila, skúšala, sliedila na internete a študovala. Pri práci s polymérom je dôležité „dostať ho do rúk“, získať ten správny cit. Po čase prišli kvetinky a pri tých som už zostala. No aj to hodlám časom zmeniť. Najväčší úspech žnú aj dnes divé maky, ktoré boli medzi prvými. Myslím, že nebyť mojej rodiny a ich podpory, tak dnes nie som tam kde som. Sú prvými, čo hodnotia moju prácu a mojou prvou chodiacou reklamou.
Dôležitá je harmónia a vhodne zvolené farby, ktoré aj najjednoduchšie tvary premenia na jedinečné kúsky. Rôznou kombináciou môžeme vytvoriť celkom nové tvary. Ty si dar kombinovania a zladenia dostala do vienka a myslím, že ho aj vo veľkej miere využívaš, vidieť to na Tvojich prekrásnych prácach.
Farby sú mojou najväčšou vášňou. Niekedy sa inšpirujem oblečením ľudí na zastávke, inokedy fotkami v časopisoch, ale hlavne prírodou. Potom miešam a miešam, aby spolu vyzerali tak dobre ako som ich videla. Niekedy to trvá hodiny, kým nájdem správny pomer, ale robím to rada. Vo svete polyméru mi učarovala tvorba Lindly Huanani a Ronny Sarvas Weltman. Ich diela sú plné farieb v spojení s jednoduchými, či zložitejšími štruktúrami.
Začatie a ukončenie práce, nesporne veľmi dôležitý prvok v každej práci. Šperky vyzerajúce na prvý pohľad komplikovane sú často zhotovené veľmi jednoducho. Dozvieme sa viac ako sa odvíja niť prác až po finálny šperk?
Každý si stráži svoje výrobné tajomstvá, hoci nie všetko je neznáme. Existuje veľa návodov a pravidelne sa na Slovensku usporadúvajú kurzy, na ktoré by som sa časom chcela prepracovať ako vyučujúci. Hlavnými ingredienciami pri samotnej práci s polymérom sú precíznosť a čistota. V prvom kroku je dôležité ''odprašiť'' si pracovný stôl a zistiť, čo vlastne chceme robiť. Polymér dáva nespočetne veľa možností. Kocka „plastelíny“ sa môže formovať prstami, nevyhnutné sú nože, či ihla a tiež stačí zájsť do obchodu s kuchynskými potrebami alebo do šuflíčka starej mamy. Do hmoty sa dajú odtláčať štruktúry, môžeme ju maľovať, skladať, krájať a znova skladať. S použitím pár špeciálnych nástrojov zhotovených na prácu s polymérom, ako je strojček na cestoviny a extrudér (lis na spracovanie a tvarovanie materiálu) možno docieliť profesionálnejšie výsledky.
Nadovšetko ma oslovila skutočnosť, že svoje „poklady“ balíš do vlastnoručne vyrobených krabičiek.
Bola to nutnosť pri posielaní šperkov poštou. Polymér je pevný, ale nemá rád nárazy a neopatrné zaobchádzanie. Predsa len je to ručná práca, ktorá si zaslúži patričnú úctu. Prvú krabičku som dostala od kamarátky, ktorá mi v nej poslala náušničky z Bratislavy. Keďže mám rada origami a veľmi sa mi páčila, rozhodla som sa, že sa niečo takéto naučím aj ja. Internet je v dnešnej dobe dobrým zdrojom kreatívnych nápadov, takže bolo ľahké nájsť návod. Najprv som ich robievala sama, neskôr mi začala pomáhať sestra a priateľ. Dnes ich robí moja babka. Je v tom naozaj preborník :)
Čo nám prezradíš o malom, veľkom úspechu Tvojej tvorby – post vo francúzskom žurnále o polymérovej hmote a tvorcoch Perole de pate?
Ani neviem ako sa to stalo. Mám stránku na Facebooku, kde prezentujem svoju tvorbu. Jedného dňa sa mi tam objavilo neznáme meno zo zahraničia a o pár dní aj odkaz na tento žurnál, kde si ma vybrali ako „umelca“ dňa. Keďže som nikdy umenie neštudovala, bolo a stále to je pre mňa zázrak. Komentáre „okoloidúcich“ boli nesmierne milé a povzbudzujúce.
Vianočné pošteklenie pre najbližších. Odhalíme skôr než Tvoji najbližší, čo asi môžu očakávať od „Ježiška“ u Vás doma z Tvojej originálnej tvorby?
Toto ešte netuším ani ja. Pár darčekov je už prichystaných a možnože medzi nimi bude aj niečo z mojej tvorby. Najtvrdším orieškom sú stále brat s ocinom, tí sa akosi nechcú naučiť nosiť náušnice (úsmev). Takže tento rok asi z dielničky nič nedostanú...
Nedokážem slovom opísať ako ma teší, že v našej obci Gemerská Poloma máme toľko šikovných ľudí, ktorí svoje vlohy a nadanie dokážu pretvoriť v skutočné skvosty. Prajem Zuzke a všetkým, ktorí neodmietli moje pozvanie so slovom v rubrike „všimli sme si“, krásne a zdravé sviatky, nech sa im aj naďalej darí a duša tvorivá v ich vnútri nech pretrváva.
Zhovárala sa D. Červenáková
{jcomments on}































Drobné, väčšie, pestrejšie..., kto aké potrebuje, po akých mu srdce piští, ale vždy ukážkové a jedinečne originálne drobnôstky, ktoré za každých okolností potešia a spestria každodenné, či spoločenské oblečenie, ba dokonca ho zvýraznia. Takto by sme mohli prezentovať šperky vlastnej výroby od Zuzky Liptákovej z Gemerskej Polomy. Ako sama píše: „Vitajte v mojom malom farebnom viac, či menej kvietočkavom svete.“
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.