Zanedbané hroby ktoré boli dlhé roky verejnosťou vnímané ako hroby padlých rumunských vojakov, opravujú vďaka iniciatíve členov o. z. Gemerské grúne. Autorom myšlienky na zrealizovanie a hlavný aktér obnovy týchto unikátnych hrobov je mladý historik Mgr. Viktor Brádňanský, ktorý počas svojho bádania v archívoch a teréne, narazil na skutočný pôvod a mená vojakov, ktorí padli v okolí Tisovca v júni 1919. ,,Boje v okolí Tisovca trvali od 8. do 18. júna 1919 a obidve bojujúce strany v nich zaznamenali ťažké straty.“ V Tisovci na evanjelickom cintoríne sa v ohradenom areáli nadchádza 13 samostatných a jeden hromadný hrob, v ktorých sú pochovaní československí vojaci a ruskí i rumunskí zajatci, ktorí zomreli na rôzne choroby počas prvej svetovej vojny. ,,Z aktuálnych výskumov poznáme mená 15 československých vojakov a legionárov, ktorí padli v okolí Tisovca. V spoločnom hrobe odpočíva ďalších 16 neznámych vojakov. Aké boli straty maďarskej červenej armády nám posiaľ nie je známe,“ dodáva Brádňanský.
,,Keď som minulý rok videl žalostný stav hrobov, povedal som si, že to musím napraviť. Hľadal som cestu a partnerov, ktorí by sa zapojili do obnovy. Pomocnú ruku mi podal Jaroslav Hric z o. z. Gemerské grúne, cez ktoré sme nakoniec podávali projekt na dotáciu Banskobystrického samosprávneho kraja. Na jeseň 2019 sme sa zároveň stretli v Tisovci s Ing. Pavlom Filipekom z Ministerstva obrany Českej republiky, s ktorým sme sa dohodli na partnerstve a spolupráci pri obnove hrobov. Do obnovy hrobov sa zapojila aj Nadácia Milana Rastislava Štefánika a mesto Tisovec.“
Dnes je už rekonštrukcia hrobov z časti hotová a práce by sa mali dokončiť koncom týždňa. Pietny akt za účasti hostí a delegácie z Českej republiky sa uskutoční v sobotu 18. júla na evanjelickom cintoríne. V Tisovci bude zároveň vystavený Legiovlak, v ktorom sa môžete dozvedieť o pôsobení légií nielen v zahraničí, ale aj v bojoch na našom území.
„Boje o Slovensko v roku 1919 bola krátka kapitola našich dejín, avšak nesmierne významná. Česi a Slováci ukázali celému svetu, že sme boli ochotní za náš nový spoločný štát a demokraciu bojovať a umierať. Preto by sme ani my nemali zabúdať na obete našich hrdinov z tejto zabudnutej vojny a hodnoty, za ktoré položili životy,“ dodáva na záver Brádňanský.
Projekt obnovy týchto unikátnych hrobov sa podarilo zrealizovať vďaka finančnej podpore Banskobystrického samosprávneho kraja, Ministerstva obrany Českej republiky, Nadácie Milana Rastislava Štefánika a mesta Tisovec.
Mgr. Viktor Brádňanský
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.