Tisovec (27)
Gemersko-malohontské osvetové stredisko – kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja a Mesto Tisovec pozývajú všetkých nadšencov neprofesionálneho umenia a dobrej hudby do Daxnerovho domu v Tisovci.
V piatok 19. júna 2026 so začiatkom o 17.00 hodine sa uskutoční v tradičnom priestore už 32. ročník regionálnej prehliadky dychových hudieb z Gemera-Malohontu Festival Janka Plichtu. Podujatie nesie meno významnej osobnosti kultúrneho života nielen nášho regiónu – Jána Plichtu.
V programe sa môžete započúvať do tónov hudby v podaní dychových hudieb z okresov Rimavská Sobota a Revúca. Hosťom 32. ročníka prehliadky je Dychové zoskupenie DIKOBRASS z Banskej Bystrice. Program svojím vystúpením spestria deti z domáceho Detského folklórneho súboru Čížiček.
Turistický chodník na Hradovú v Tisovci je po obnove bezpečnejší a prístupnejší
Napísal(a) J. Ulický
Turistický chodník vedúci na Hradovú v Tisovci, nachádzajúci sa v Národnom parku Muránska planina v najprísnejšom stupni ochrany prešiel významnou obnovou. Cieľom úprav bolo zabezpečiť bezpečný prechod najnáročnejšími úsekmi trasy. Tento atraktívny, ale náročný úsek je pokračovaním náučného chodníka vedúceho z centra Tisovca na Hradovú a umožňuje sa späť do Tisovca vrátiť okružnou trasou po žltej turistickej značke. Obnova zároveň rozširuje ponuku dostupných trás v rámci národného parku a prispieva k lepšiemu sprístupneniu jeho prírodných hodnôt.
“Hrebeň Hradovej je jedným z najatraktívnejších a najfotogenickejších miest na Gemeri, s neuveriteľnými výhľadmi. Je skvelé, že toto miesto sa stáva bezpečnejším a dostupnejším pre viac návštevníkov nášho regiónu, ale samozrejme, i pre miestnych turistov,” uviedol Jaroslav Hric, riaditeľ oblastnej organizácie cestovného ruchu GEMER.
Dňa 26.1.2025 si Tisovčania pripomenuli 80. výročie oslobodenia mesta vojakmi Rumunskej kráľovskej armády. Pamiatku padlých osloboditeľov pripomenul v krátkej modlitbe námestný farár v CZ ECAV Rimavská Píla Mgr. Marián Bodolló, ktorý pripomenul aktuálnosť obetí nezmyselných vojen aj neďaleko našich hraníc. Zúčastnení osláv položili venček pri pamätnej tabuli v Rimavskej Píle, venovanej 21 obetiam 1. a 2. sv. vojny z radov miestnych obyvateľov. Motto na tabuli znie: "Mrtvy je ten, kto zabudol na hrôzy vojny, kto dovolí, aby vznikla nová!" Zásluhu na zhotovení a osadení tabule má Ing. Peter Mináč a zdokumentovanie obetí Mgr. Ľubomír Bagačka.
Nevynechajte 29. ročník regionálnej prehliadky dychových hudieb Gemera-Malohontu Festival Janka Plichtu
Napísal(a) K. Lendvorská
Gemersko-malohontské osvetové stredisko Rimavská Sobota – kultúrna inštitúcia Bansko-bystrického samosprávneho kraja v spolupráci s Mestom Tisovec a Mestským kultúrnym strediskom v Tisovci usporiada 29. ročník regionálnej prehliadky dychových hudieb Gemera-Malohontu Festival Janka Plichtu.
Festival Janka Plichtu sa koná 1. júla 2023 v Tisovci so začiatkom od 11:00 hod.
Na prehliadke sa predstavia: Dychová hudba Hradovanka z Tisovca, Dychová hudba mesta Hnúšťa, Dychová hudba SMZ Magnezitár z Jelšavy, Dychová hudba RS 6 z Rimavskej Soboty. Hosťom tohtoročného festivalu je Dychová hudba Železiarne Podbrezová.
Unikátny film so vzácnymi historickými zábermi spestrí zážitky návštevníkom zubačky v Tisovci
Napísal(a) L. Vargová,
Z viac než 300 vzácnych historických fotiek vznikol krátky dokumentárny film, ktorý predstaví históriu slávnej ozubnicovej železnice. Ten bude premietaný v múzeu zubačky na železničnej stanici v Tisovci. Film priblíži nielen históriu, ale spolu s ďalšími atrakciami aj spríjemní chvíle pasažierom historických zážitkových vlakov, ktoré už štvrtú sezónu jazdia po koľajniciach Banskobystrického kraja, vrátane tých na Gemeri.
Tisovec 30.7.2022 – Múzeum ozubnicovej železnice v Tisovci predstavilo nové dokumentárne video, ktoré prezentuje bohatú históriu a významné míľniky tejto železničnej trate.
Video ponúka aj vďaka oživeniu historických fotografií množstvo zaujímavých informácií o tejto jedinečnej trati, ktorá je od roku 2008 zapísaná ako Národná kultúrna pamiatka. Unikátna je predovšetkým vďaka ozubnicovej železnici, ktorá na svojej trase prekonáva až 50,2 ‰ stúpanie do horského sedla Zbojská, nachádzajúceho sa v nadmorskej výške 725 m n. m.
Pripomenuli si 160. výročie prijatia Memoranda národa slovenského
Napísal(a) M. Kojnoková
Spomienkové stretnutie zorganizovali MO Matice slovenskej a Mesto Tisovec – oddelenie kultúry a športu a Mestská knižnica A. H. Škultétyho v Tisovci. Jeho cieľom bolo pripomenúť si požiadavky slovenského národa, ktoré boli v čase ich sformulovania pred 160 rokmi výrazom odporu Slovákov voči násilnej maďarizácii.
V priestore dnešného Memorandového námestia v Turčianskom Sv. Martine sa vtedy zišlo okolo 5 tisíc zástupcov slovenských žúp, ktorí počas manifestácie prijali memorandum, ktorým okrem iného upozornili aj na právo používať na slovenskom území slovenský jazyk. Memorandum národa slovenského, programový dokument slovenských národných požiadaviek, ktorého hlavným osnovateľom bol Štefan Marko Daxner, sa v tom čase nepodarilo naplniť. Opierali sa oň však zakladatelia Matice slovenskej (MS) v roku 1863 i zakladatelia prvých troch slovenských gymnázií. Memorandové požiadavky zostali základným programovým cieľom slovenských národovcov v období do vypuknutia prvej svetovej vojny, keď vrcholila maďarizácia na území Slovenska. Od memoranda sa odvíjali najvýznamnejšie dokumenty Slovákov, ktorými sa emancipovali ako svojbytný a samostatný národ v srdci Európy s právom na sebaurčenie a vlastnú štátnosť.
Na evanjelickom cintoríne v Tisovci obnovujú hroby padlých československých vojakov
Napísal(a) V. Brádňanský
Písal sa jún 1919, keď v našom regióne prebiehali ťažké boje medzi československou armádou a maďarskou červenou armádou. Tieto boje netrvali dlho, ale ich dopad na civilné obyvateľstvo, ktoré sa nestihlo spamätať z ťažkých útrap 1. svetovej vojny, predstavoval ďalšiu náročnú skúšku. Vojna, ktorá sa do historiografie zapísala ako ,,Boj o Slovensko v roku 1919“, zanechala v našich obciach množstvo obetí, ktoré upadli do zabudnutia. Mnohé hroby postupom času zanikli, alebo boli zničené. Viaceré pamätné miesta ako aj mená obetí, boli po prevzatí moci komunistami v roku 1948 odstránené a zničené. Podobne to bolo aj s interpretáciou a výskumom týchto udalostí, ktoré sa snažili komunisti odstrániť z našich dejín. Je preto akýmsi zázrakom, že sa v Tisovci dochovali hroby našich padlých vojakov a legionárov.
Zomrel Ján Valentík, výrazná herecká postava Gemera
Napísal(a) tisovec.sk
Tisovská webová stránka dnes oznámila pre Gemer i Gemerčanov smutnú správu. V nedeľu 12. mája nás navždy opustil vzácny človek, Tisovčan celou dušou a celým srdcom, pán Ján Valentík. Odišiel človek, ktorý bol stelesnením húževnatosti, pracovitosti, múdrosti a predovšetkým ľudskosti, lásky a dobroty. Správa o jeho smrti nás zasiahla ako blesk z jasného neba a my sme nemali čas poďakovať mu za jeho prácu a za všetko, čím obohatil náš život.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.