Samuel Gájer (1.10.1923 - 24.1.2003) patril medzi tých Tisovčanov - študentov, ktorí začali navštevovať gymnázium ešte v Rimavskej Sobote. Viedenská arbitráž (z Vtedy S. Gájer s M. Kriškom organizovali nás študentov, aby sme pomohli prenášať učebné pomôcky z Malej stanice (ktoré dopravovali vlakom), do Meštianskej školy. Tisovčania usilovne pripravovali podmienky, aby mohli pomôcť pri záchrane nielen učebných pomôcok, ale aj pedagógov, ktorí sa museli vysťahovať z R. Soboty. Tak vzniklo rozhodnutie vytvoriť v školských zariadeniach podmienky na vznik gymnázia – vytvorilo sa Slovenské štátne gymnázium v Tisovci.
Ja som bol kvartán (4. tr. gymnázia), keď S. Gájer v roku 1944 maturoval v Tisovci. Už ako študent gymnázia bol všestranným športovcom. Náš dom v Tisovci stál bezprostredne na hranici bývalého futbalového ihriska, ktoré po výstavbe nového ihriska na Muránskej ulici sa premenilo na taký malý športový areál, ktorý slúžil aj pre gymnázium. Ja som mal zo svojej izbičky priamy výhľad na celé ihrisko, a skoro pod mojím oknom stál stojan s basketbalovým košom tohto ihriska. (Basketbal bol vtedy novým športom, prišiel do Tisovca s gymnáziom a hrávali ho najmä študenti gymnázia.) Mal som tak prehľad o dianí na ihrisku aj o jeho najčastejších užívateľoch. Medzi nich patril, akože inak, aj Samko (tak ho volali tisovskí študenti). Samko sem častejšie v podvečer prichádzal, zahádzať si na kôš. Keď som sa pozeral na neho z okna, ozvalo sa:
„Poď to skúsiť, Janko!“
Neodolal som pozvaniu a skočil som rovno z okna, no a dostal som „školenie“, ako dostať loptu do koša. Ukazoval mi to, naprával môj postoj, názorne ukazoval ako hádzať priamo do koša a ako s odrazom od dosky. 1)
S. Gájer začal hrávať futbal za ŠK Tisovec už ako študent gymnázia. Po odchode na štúdiá do Bratislavy, patril do skupiny futbalistov vysokoškolákov (S. Gájer, M. Kriška, A. Fogta), ktorá prichádzala pravidelne z Bratislavy odohrať zápasy domov. Ako diváci sme s napätím čakali na začiatok zápasu, či nastúpia na zápas. Uľavilo sa nám, keď nastúpili, lebo patrili medzi vtedajších kľúčových hráčov ŠK Tisovec.
O jeho kariére v Bratislave sme sa v Tisovci veľa nedozvedeli. Len po našom príchode na štúdiá do Bratislavy (r.1947) sme sa dozvedeli o jeho pôsobení viac. Po skončení vysokoškolského štúdia začal pracovať Bratislave (r. 1950) na Telovýchovnom ústave, ktorý bol vtedy v rámci Pedagogickej fakulty UK. V tom istom roku sa tento ústav zmenil na Katedru telesnej výchovy, ktorá sa v roku 1953 začlenila do vzniknutej Vysokej školy pedagogickej v Bratislave a stala sa základom vytvorenia Inštitútu telesnej výchovy a športu (šk. r. 1960/61) a v roku 1965 sa premenoval na Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave, ktorá sa nakoniec usadila a udomácnila, v jej až dodnes v stálom sídle, v budove a priestoroch na Lafranconi.2)
Samuel Gájer i v rámci týchto premien viedol Katedru gymnastiky
(od 1.9.1960 do 31.8. 1965), usilovne a cieľavedome pracoval v tejto oblasti. Pôsobil tu nielen ako pedagóg, autor odborných štúdií a publikácií (Gymnastika s deťmi. Bratislava, Šport 1970), viacerých skrípt, ale aj ako tréner.
Neustále sa vzdelával, získal doktorát, PhDr., úspešne skončil ašpirantúru, terajšie doktorandské štúdium a titul kandidáta vied, CSc. Habilitoval sa a získal akademický titul docent, ako prvý v tomto odbore. Preňho bolo zvlášť charakteristické, že vo svojom profesijnom živote dokázal spájať teóriu s jej praktickou realizáciou. Uverejňoval vedecké štúdie, prednášal, vychovával odborníkov v tejto oblasti. Podieľal sa na vzniku Výskumného ústavu telesnej kultúry, v rámci ktorého pracoval na viacerých výskumných úlohách. Svoje poznatky, skúsenosti, zážitky zo svojej mnohostrannej činnosti z oblasti športovej gymnastiky, lyžovania a turistiky aspoň čiastočne zhrnul v publikácii Keby moje nôžky (Mladé letá, 1982). V rokoch 1970-1985 vykonával funkciu predsedu Zväzu športovej gymnastiky na Slovensku. Stal sa medzinárodným rozhodcom v tejto oblasti, pripravoval a viedol tímy gymnastov na medzinárodných európskych i svetových podujatiach a Univerziádach. V tejto oblasti získal veľa ocenení za jeho mnohorozmernú prácu. Veľkú pozornosť venoval aj popularizátorskej práci a publikoval vo viacerých časopisoch, najmä v Krásach Slovenska. Samuel Gájer pracoval na FTVŠ a jej predchádzajúcich pracoviskách štyridsať rokov (1.9.1950 – 30.9.1990).Chcel by som ešte uviesť v týchto spomienkach aj niektoré užšie osobné spomienky.
Zažil som príjemné prekvapenie vo Vysokých Tatrách,
kde som občas pôsobil v zimnom období ako inštruktor lyžovania v rekreačných zariadeniach ROH. V Tatrách prebiehali práve majstrovstvá sveta v lyžovaní (r. 1970). V programe boli aj praktické ukážky z výuky a zdokonaľovania sa v československej škole v zjazdovom lyžovaní. Skupinu demonštrátorov viedol PhDr. Samuel Gájer, CSc. Bolo to na Štrbskom plese a skupina mala veľký úspech. Získal si vtedy nielen obdiv, ale aj uznanie za jeho perfektne prevedenú slalomovú jazdu. Keď som sa zaradil medzi gratulantov a dostal sa k nemu, bol milo prekvapený, že som sa tam objavil. Mal však tam aj iné organizačné povinnosti, tak sme sa rozlúčili a dohovorili si stretnutie v Bratislave.
Moje stretnutia so S. Gájerom sa zintenzívnili, keď som sa presťahoval z Krasňan v Bratislave do Karlovej Vsi v Bratislave (r. 1972) a mal som to na skok na športoviská FTVŠ UK na Lafranconi. Chodili sme sem často s celou rodinou zdokonaľovať svoje tenisové „umenie“ na tréningovú tenisovú stenu, a zahrať si aj na tenisových dvorcoch, keď boli voľné, alebo robiť sparingpartnerov.3) Inak sme pravidelne hrávali tenis na tenisových dvorcoch Lokomotívy pod Hlavnou stanicou. Tak som pracoval aj vo výbore tenisu. Dokonca môj mladší syn si vybral štúdium na FTVŠ a anglický jazyk na FF UK. Až tu, v rámci športovania s jeho kolegami, som sa dozvedel, ako vysoko si ho cenia za jeho pedagogickú, trénerskú, vedecko-výskumnú a organizačnú prácu pri rozvoji FTVŠ vôbec a odboru športovej gymnastiky zvlášť.4)
So Samkom sme sa stretávali častejšie, a tak som nemohol odolať jeho pozvaniam pri svojich vianočných a veľkonočných pobytoch (u mojich rodičov v Tisovci), na lyžiarske výpravy na Fabovu hoľu, na Tŕstie, Korimovo, či na Zbojská. Zorganizoval vždy partiu troch – štyroch lyžiarov a ísť s ním na takúto lyžiarsku túru bol vždy veľký zážitok.
Na dva takéto zážitky si zvlášť spomínam.
Išli sme len my dvaja na „prieskum“ poriadne zamrznutého Furmanca (koncom decembra v r. 1982). Štartovali sme z Bánova. Darilo sa nám celkom dobre, pokiaľ sme nenarazili v hlbokej doline na prvý ľadospád, vysoký asi dva a pol metra a už poriadne hrubý. Skúšali sme ho aspoň obísť strmým svahom, ale ani bez lyží v strmom svahu a vysokom snehu to nešlo. Samo prehlásil Furmanec za víťaza a navrhol náhradnú trasu na Kučelah, do Rovne a cez sedlo pod Kučelahom do Striebornej a tak do Tisovca. Zastavovali sme sa však vo všetkých „izbičkách“, počnúc Slivkovcami pod Kučelahom, Valentíkovcami na Striebornej a u ďalších. Všade ho vítali, pohostili, podiškurovali si, a tak sme vrátili už skoro potme do Tisovca.
O dva roky na to sme sa vybrali cez veľkonočné sviatky (bolo nás päť) lyžovať na Fabovú. Štartovali sme zo Zbojskej a všetko išlo hladko, až po chodník, ktorý viedol už po úbočí Fabovej cez priesek, široký cca 4 –6 metrov. Zrazu asi v polovici svahu sme zbadali pred nami asi Neskoršie ma Samko nahovoril, aby som absolvoval lyžiarsky kurz na inštruktora lyžovania, ktorý organizovala FTVŠ. Bolo to vo Vrátnej, trval týždeň a v ňom bol aj výcvik na bežkách.
Prvý raz som stál na bežkách,
zvykal som si len ťažko a problémy som mal najmä s oblúkmi pri zjazdových častiach bežeckých tratí. Kurz som absolvoval a dostal akúsi licenciu na inštruktora lyžovania. Tak som mohol chodiť v 70. – 80. rokoch ako inštruktor na lyžiarske kurzy študentov vysokých škôl (boli povinné a ubytovanie platila škola), a to Filozofickej fakulty (V. Zajacová) a Právnickej fakulty UK (T. Šikula). Chodil som s celou rodinou a synovia sa už v predškolskom veku naučili dobre lyžovať. Poznali sme tak lyžiarske strediská celého Slovenska. K tomu pribudla ešte možnosť využiť licenciu v rekreačných zariadeniach ROH ako inštruktor lyžovania, najmä vo Vysokých Tatrách.
Samko Gájer ma však vtiahol aj na lyžiarske bežecké preteky. K tomu mi poradil aj trénera, kolegu z VŠT Mira Rovného (pochádzal z Revúcej), ktorý býval taktiež v Karlovke a spolu sme trénovali najmä na Devínskej Kobyle, na Sandberg nad Moravou a späť. Niekedy aj na blízkych Líštinách priamo na Karlovkou. Tu sme sa pripravovali aj na Bielu stopu SNP, na trati Krahule - Skalka - Králiky - Suchý vrch - Banská Bystrica - štadión na Fončorde (
S. Gájer mal jednu vlastnosť, ktorá nám, ako mladším študentom veľmi imponovala, že pri športovaní nám spontánne radil a názorne ukazoval ako sa to pri športovaní dá zlepšiť a zvládnuť, či už na ihriskách, v telocvični, na svahoch, či v bazéne. Tento vzťah mu ostal aj po príchode doteraz najväčšej skupiny študentov z Tisovca na vysoké školy do Bratislavy. Milo nás prekvapil, keď zorganizoval spolu s Mirom Kuchtom (na jeseň r. 1947) stretnutie študentov z Tisovca a oznámil nám, že by bolo pre naše stretnutia, kontakty a spoluprácu výhodné, aby sme si založili spolok. Dohodli sme sa na názve Klub akademikov Tisovca (KLAKTIS). Stretávali sme sa najčastejšie v Metropolke. Nefungoval dlho, lebo po roku 1948 nebola k tomu ani dobrá spoločenská atmosféra. Myšlienka však úplne nezanikla a aj keď po dlhšej dobe, na konci 20. stor. Samko znova prišiel s touto myšlienkou, a tak máme dnes Klub rodákov a priateľov mesta Tisovca.
Samko Gájer bol v Bratislave aj spiritus movens
konkrétnej spolupráce medzi nami a Tisovcom, jej občanmi, spoločenskými a športovými organizáciami a vedením mesta Tisovca. Jeho angažovanie sa pre rozvoj Tisovca bolo nám príkladom a viacerí sme sa k nemu pridávali. Jeho myšlienka, aby sme sa stali jadrom kolektívu, ktorý by sa podieľal na spracovaní monografie o Tisovci nás zaujala a viacerí sme sa aj pridali. Materiál sa zhromažďoval na MÚ. Aj v tom bol príkladom, keď spracoval kapitolu Dejiny telesnej kultúry v Tisovci od začiatku 19. storočia po rok 2000. Pri 660. výročí prvej písomnej zmienky o Tisovci (r. 1994), nás organizoval a podnecoval k spolupráci na príprave relácie pre Slovenský rozhlas Tisovské premeny. Vedeli sme, že systematicky pracuje na štúdii Dejiny futbalu v Tisovci, ktorú dokončil v roku 2002. Za svoju mnohostrannú prácu pre Tisovec mu udelilo vedenie mesta Tisovca Cenu primátora mesta za utváranie kontaktov medzi súčasným Tisovcom a rodákmi žijúcimi v Bratislave.
Dnes môžem povedať, že Samko mal nielen veľký pohybový talent, ale aj talent pedagogický a oba si neustále zdokonaľoval a vedel dobre využívať pri odovzdávaná svojich poznatkov, skúseností, nielen nám priateľom, ale určite aj svojim žiakom. Obdivovali sme jeho cvičenie v Sokolovni na hrazde, bradlách, či kruhoch, jeho štýl lyžovania, jeho výkony v atletike, streľbu v hádzanej, eleganciu a techniku vo futbale. Dnes už viem oceniť aj jeho pedagogický prístup, keď nám trpezlivo ukazoval švihy na zjazdových lyžiach na Krivej, či štepnici, správne údery pri tenise, či pingpongu, kúzla s futbalovou, či basketbalovou loptou, správny sklz na bežkách, či správne tempo pri behoch, alebo chápanie kúzla krajiny pri turistických výletoch. Mal úžasnú trpezlivosť pri vysvetľovaní a precvičovaní toho, v čom nám chcel pomôcť, aby sme to zvládli, či zlepšili. Robil to tak prirodzene, že sme to nevnímali ako učenie sa, ale ako spôsob radenia svojim priateľom.
Jeho smrť v r. 2003 nás prekvapila. Dokázali sme sa však zorganizovať a dôstojne sa s ním rozlúčiť. Pokúšame sa ísť v jeho odkaze a šľapajach pri združovaní rodákov a priateľov Tisovca. Nie vždy sa nám to darí. Chýba nám stále.
Jano Pašiak,
marec 2010
Poznámky k textu:
[1] Mňa to tak zaujalo, že som presvedčil otca, aby sme postavili takýto basketbalový stojan aj na našom dvore. Stalo sa, a stál na konci nášho dvora, pri vchode do našej záhrady. Bolo to v roku 1945.
[2] Ja som sa v tom období dostal do zložitej situácie s bývaním. S manželkou sme opatrovali jej starého otca v Prahe, v Holešoviciach, a ja som dochádzal týždenne do Bratislavy. Nemal som však kde bývať. Samko mi vtedy ponúkol vybavenie bývania v malej izbičke na Lafranconi. Bolo to nečakaná pomoc a využil som to na pol roka. Po smrti manželkinho starého otca sme vymenili byt v Bratislave v blízkom susedstve, kde býval Miro Rovný, ktorý taktiež pôsobil na FTVŠ.
[3] Častejšie kontakty mojich synov s pedagógmi FTVŠ nakoniec priniesli nečakaný výsledok .Môj mladší syn sa rozhodol pre štúdium telovýchovy a na nátlak nás rodičov si k tomu zobral aj anglický jazyk.
[4] V tomto roku má FTVŠ UK má 50. ročné jubileum svojho vzniku, na ktorom svoj podiel aj S. Gájer. Pripravuje sa aj publikácia 50. rokov Katedry gymnastiky, ktorej bol prvým a dlhoročným vedúcim..
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.