V Mestskom kultúrnom stredisku v meste Tornala sa uskutočnil dňa 9. marca 2015 v čase od 08.00 do 11.00 hodiny už po desiaty raz odber krvi pod logom „KVAPKA KRVI K MDŽ“. 
Július FOLIN z Včeliniec, Marek ENGLER z Čížu, Róbert TANKO z Novej Bašty, Július DOBOSz Gemerskej Panice, Jozef ZIBLER, Róbert LENKEY z Lenky, Róbert GÁL z Rimavskej Soboty, Pavel GALO z Držkoviec, Tomáš TÓTH z Hajnáčky, Ladislav TÓTH z Bátky, Štefan KOROS a Noemi KOROSIOVÁ z Plešivca.
Pred 10 rokmi po prvý raz si organizátori tejto akcie chceli pripomenúť tento sviatok na počesť boja žien za svoje sociálne práva. Organizátori touto akciou chceli pripomenúť, že MDŽ nebol sviatok vymyslený komunistami.
Tento sviatok vyhlásil Medzinárodný kongres žien v Kodani v roku 1910 za sviatok pripomínajúci si boj žien 8. marca 1848, kedy demonštrovali textilné robotníčky v USA /v New Yorku/ za skrátenie pracovnej doby z 12 na 8 hodín denne, zákaz práce v textilných továrňach mladším deťom ako 12 rokov,... Demonštrácie boli rozohnané streľbou polície a organizátorky protestov zatknuté a odsúdené.
Vzhľadom k tomu, že Medzinárodný deň žien boja za sociálne a volebné práva sa organizoval v každej krajine rôzne, Kongres v roku 1920 určil za Medzinárodný deň žien práve 8. marec ako spomienku na 8 marec 1848 v New Yorku a demonštráciu Ruských žien v Petrohrade dňa 8. marca 1917.
O tom, že boj žien za rovnoprávne postavenie v spoločnosti s mužmi je aktuálny aj dnes svedčia, aj údaje o odmeňovaní žien v rovnakých profesiách. (Viď denník Plus jeden deň, strana 2, zo dňa 9. marca 2015.)
Jedným z hlavných požiadaviek žien bola požiadavka volebného práva. Ako prvá krajina priznal ženám Volebné právo ženám Nový Zéland už v roku 1893. Kým v údajne najdemokratickejšej krajine sveta toto právo ženám priznali len v roku 1920, Taliansko 1945, Čína 1949, Švajčiarsko až v roku 1971 a Jordánsko dokonca v roku 1982, a v mnohých krajinách toto právo nemajú dodnes.
Organizátori uvedenej akcie aj touto cestou ďakujú všetkým darcom krvi a tým, ktorí prispeli k úspechu tejto akcie.
JUDr. Jozef Pupala
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.