Vzhľadom k nepriaznivému počasiu prejavy zúčastnených hostí a organizátorov, akt udeľovania vyznamenaní a kultúrny program sa uskutočnili v Mestskom kultúrnom stredisku. Spomienkové oslavy začali hymnami Ruskej federácie, Rumunskej republiky a Slovenska. Celý program moderoval a predniesol dve básne podpredseda ZO SZPB v Tornali Mgr. Miroslav Tabaček.
Úvodný prejav predniesol predseda ZO SZPOB v Tornali PaedDr. Marian Zelina. So svojím prejavom k tejto udalosti vystúpila aj prednostka MÚ v Tornali pani Katarína Hubayová, ktorá pripomenula, že mesto Tornaľa, aj keď sa vtedy nachádzalo v okupovanom horthyovskom Maďarsku, nevyhlo sa represáliám voči civilnému obyvateľstvu, najmä proti židom a antifašistom.
Prvý radca veľvyslanectva Ruskej federácie na Slovensku vo svojom vystúpení vyslovil poďakovanie za pozvanie a vyjadril uznanie a poďakovanie občanom Tornale, ktorí vybudovali prvý pamätník vojakom Červenej armády, padlým pri oslobodzovaní Československa. Zdôraznil, že vláda a občania Ruskej federácie si vysoko vážia takýto prístup k padlým vojakom ČA.
V priebehu osláv boli udelené vyznamenania nasledovným účastníkom bojov proti fašizmu:
Martin Pašiak si prevzal medailu Ruskej federácie - 65 rokov víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne,
Jozef Ďuriška, Ladislav Kardoš, Martin Pašiak, Artúr Soboňa a Michal Láska získali medailu Za účasť v boji proti fašizmu a oslobodenie vlasti,
Mudr. Erno Kiss, Doc. PhDr. Ladislav Olexa, CSc., Mgr. Eugen Miroškyn boli ocenení Pamätnou medailou Jána Nálepku-Repkina,
Jozef Ďuriška, Ladislav Kardoš, Michal Láska a Martin Pašiak si prevzali odznak Vojnový veterán,
Artúrovi Soboňovi bol odovzdaný Pamätný list SZPB pri príležitosti stretnutia priamych účastníkov boja za oslobodenie a proti fašizmu v rokoch 1939 - 1945.
Všetci vyznamenaní boli odmenení aj dlhotrvajúcim potleskom uznania za ich prínos k slobode.
Hodnotný kultúrny program pripravili žiaci Základnej umeleckej školy v Tornali so svojimi pedagógmi, študenti Gymnázia v Tornali pod vedením p. prof. D. Kisfalusiovej, žiaci ZŠ s vyučovacím jazykom slovenským v Tornali a žiaci ZŠ s vyučovacím jazykom maďarským.
Po skončení kultúrneho programu v Mestskom kultúrnom stredisku sa všetci účastníci zúčastnili kladenia vencov jednotlivých delegácií a hostí pri pamätníku vojakov Červenej armády na Hlavnom námestí v Tornali. Pri kladení vencov pri pomníku padlých vojakov bolo počasie priaznivé a účastníkov potešilo svojimi lúčmi aj slniečko.
Po skončení spomienkových osláv si prvý radca veľvyslanectva RF v SR G. J. Askaldovič prezrel aj budovu, kde počas 2. svetovej vojny v dobe od 20.12.1944 do 15.1.1945 mal veliteľ 2. ukrajinského frontu maršal ZSSR Rodion Jakovlevič Malinovskij svoj štáb.
Príhovor prednostky MÚ v Tornali pani Kataríny Hubayovej
Obyvatelia Tornale a okolitých obcí sme hrdí na našich predkov, ktorí ako prví v bývalom Československu v spolupráci s velením 2. ukrajinského frontu postavili tento pamätník našim osloboditeľom, ktorí obetovali to najcennejšie čo mali – svoje životy. Vojaci Červenej armády a rumunskej armády, partizáni z brigády Rákoši, ktorí bojovali v našej oblasti proti fašistom určite sa chceli dožiť porážky fašistov a vrátiť sa živí ku svojim príbuzným. Ako som uviedla na začiatku, patrím ku generácii, ktorá vojnu nezažila. O utrpeniach, hrôzach, smrti sme len počuli, ale sa aj učili v škole, resp. videli ju vo filmoch. Dovolím si pripomenúť pri tejto spomienkovej slávnosti, že ešte žijú medzi nami priami účastníci tohto pekla. Niektorí, a dovolím si ich tu menovať, ako pani Ella Gabriela Kleinová, ktorá sa previnila len tým, že sa narodila ako židovka, čo bol dostatočný dôvod na to, aby ju fašisti odvliekli ako 18 ročnú do koncentračného tábora. Prvým „domovom“ sa jej stal Osvienčim. Dovtedy si nevedela niečo také, čo im pripravili fašisti v koncentračných táboroch predstaviť ani v najhorších snoch. Vyslobodenie prišlo až v apríli 1945, kedy v poradí tretí koncentračný tábor, kde bola premiestnená - Bergen-Belsen, oslobodili anglické spojenecké vojská. Utrpenie však neskončilo, musela sa liečiť z týfusu. Osud jej napriek neuveriteľnému utrpeniu doprial dožiť sa dnešného spomienkového dňa.
Ďalším krutým príbehom bol osud pani Márie Urdovej z Polinej. O manželovi nevedela nič, až neskôr sa dozvedela, že bol zapojený v odboji ako príslušník v 1. československom armádnom zbore v ZSSR. Po vypuknutí Slovenského národného povstania fašistické vojská, nachádzajúce sa na území horthyovského Maďarska, postupovali na územie Slovenska potlačiť povstanie aj cez Tornaľu. Napriek tomu, že pôvodne jej manžel a jeho traja bratia slúžili v maďarskej armáde na východnom fronte. Štvrtý manželov brat strážil maďarsko-slovenskú hranicu pri Skerešove. Osudným sa im stal 17. október 1944, kedy u nich zastrelil maďarský zbeh Vojtech Kovács, vydávajúci sa za partizána, partizánskeho veliteľa Františka Šipoša, ktorého mal za úlohu previesť ako partizánsku spojku zo Slovenska do Maďarska a nadviazať spojenie s hlavným organizátorom antifašistického odporu v Maďarsku generálom Vörösom. Zatkli ju spolu s ostatnými a tri dni ju držali na žandárskej stanici v Hrkáči. Odtiaľ ich odviezli so švagrom, ako aj udavačom - zbehom Vojtechom Kovácsom do Tornale a odtiaľ boli odtransportovaní do väznice v Miškolci. Po ďalších troch dňoch ich odviezli do väznice v Budapešti a po ďalších troch dňoch do Komárna. V Budapešti boli v jednej miestnosti väznení po 90 ľudí. V decembri všetkých odtransportovali do koncentračného tábora Ravensbrück. Zima, hlad, ponižovanie, bitky boli na dennom poriadku. Je obdivuhodné, že napriek takýmto neľudským podmienkam, niektorí väzni toto peklo prežili. Prežila ho aj pani Mária Urdová. Začiatkom mája 1945 už dozorcovia boli „ľudskejší“! Blížil sa koniec a oni to dobre vedeli. Dňa 8. mája ich dozorcovia odviedli na lúky pri lese, nechali ich napospas a zmizli. Strastiplná cesta za slobodou sa skončila po pešom pochode v českej obci Lenašice. Cesta z pekla domov trvala pani Urdovej ešte dlhých 14 dní. Vyčerpaná, vychudnutá po príchode domov nebola schopná žiadnej práce. Až doma sa dozvedela, že švagor, ktorého zatkli spolu s ňou, zahynul v Dachau. Manžel sa vrátil až po ďalších 14 dňoch.
Zámerne som si vybrala spomienku na osudy dvoch žien z nášho regiónu, pretože sa viem ako žena - matka vžiť do pocitov miliónov žien - matiek, manželiek, ktoré stratili svojich mužov a synov v nezmyselnej vojne. Každá v kútiku duše dúfala, aby práve tej jen syn, muž prežil a po vojne sa vrátil. No krutý mlyn vojny si vyžaduje ľudské obete na milióny. Nikto nezmeral rieky sĺz matiek, žien, manželiek, ktoré kropili našu zem. Mnohé sa ani nedozvedeli, kde ich blízki padli, či boli pochovaní.
Nuž práve preto som hrdá aj na naše bývalé obyvateľky - pani Julianu Csikovú, Máriu Csoltiovú a Máriu Bedečovú, ktoré odpracovali z 26 brigádnikov (boli len tri ženy) po 20 pracovných dní pri výstavbe tohto nášho pomníka.
Nech nám obyvateľom Tornale a okolia pripomína tento pomník utrpenie a obete nezmyselnej vojny a pripomína nám svoje poslanie - vzdať úctu a uznanie našim osloboditeľom, vojakom Červenej armády a rumunskej armády. Obete tejto vojny nech sú nám a budúcim generáciám mementom!
JUDr. Jozef Pupala,
predseda Historicko-dokumentačnej komisie ObV SZPB
v Rimavskej Sobote
{jcomments on}
predseda Historicko-dokumentačnej komisie ObV SZPB
v Rimavskej Sobote
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.