Vzhľadom k nepriaznivému počasiu prejavy zúčastnených hostí a organizátorov, akt udeľovania vyznamenaní a kultúrny program sa uskutočnili v Mestskom kultúrnom stredisku. Spomienkové oslavy začali hymnami Ruskej federácie, Rumunskej republiky a Slovenska. Celý program moderoval a predniesol dve básne podpredseda ZO SZPB v Tornali Mgr. Miroslav Tabaček.
Úvodný prejav predniesol predseda ZO SZPOB v Tornali PaedDr. Marian Zelina. So svojím prejavom k tejto udalosti vystúpila aj prednostka MÚ v Tornali pani Katarína Hubayová, ktorá pripomenula, že mesto Tornaľa, aj keď sa vtedy nachádzalo v okupovanom horthyovskom Maďarsku, nevyhlo sa represáliám voči civilnému obyvateľstvu, najmä proti židom a antifašistom.
Prvý radca veľvyslanectva Ruskej federácie na Slovensku vo svojom vystúpení vyslovil poďakovanie za pozvanie a vyjadril uznanie a poďakovanie občanom Tornale, ktorí vybudovali prvý pamätník vojakom Červenej armády, padlým pri oslobodzovaní Československa. Zdôraznil, že vláda a občania Ruskej federácie si vysoko vážia takýto prístup k padlým vojakom ČA.
V priebehu osláv boli udelené vyznamenania nasledovným účastníkom bojov proti fašizmu:
Martin Pašiak si prevzal medailu Ruskej federácie - 65 rokov víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne,
Jozef Ďuriška, Ladislav Kardoš, Martin Pašiak, Artúr Soboňa a Michal Láska získali medailu Za účasť v boji proti fašizmu a oslobodenie vlasti,
Mudr. Erno Kiss, Doc. PhDr. Ladislav Olexa, CSc., Mgr. Eugen Miroškyn boli ocenení Pamätnou medailou Jána Nálepku-Repkina,
Jozef Ďuriška, Ladislav Kardoš, Michal Láska a Martin Pašiak si prevzali odznak Vojnový veterán,
Artúrovi Soboňovi bol odovzdaný Pamätný list SZPB pri príležitosti stretnutia priamych účastníkov boja za oslobodenie a proti fašizmu v rokoch 1939 - 1945.
Všetci vyznamenaní boli odmenení aj dlhotrvajúcim potleskom uznania za ich prínos k slobode.
Hodnotný kultúrny program pripravili žiaci Základnej umeleckej školy v Tornali so svojimi pedagógmi, študenti Gymnázia v Tornali pod vedením p. prof. D. Kisfalusiovej, žiaci ZŠ s vyučovacím jazykom slovenským v Tornali a žiaci ZŠ s vyučovacím jazykom maďarským.
Po skončení kultúrneho programu v Mestskom kultúrnom stredisku sa všetci účastníci zúčastnili kladenia vencov jednotlivých delegácií a hostí pri pamätníku vojakov Červenej armády na Hlavnom námestí v Tornali. Pri kladení vencov pri pomníku padlých vojakov bolo počasie priaznivé a účastníkov potešilo svojimi lúčmi aj slniečko.
Po skončení spomienkových osláv si prvý radca veľvyslanectva RF v SR G. J. Askaldovič prezrel aj budovu, kde počas 2. svetovej vojny v dobe od 20.12.1944 do 15.1.1945 mal veliteľ 2. ukrajinského frontu maršal ZSSR Rodion Jakovlevič Malinovskij svoj štáb.
Príhovor prednostky MÚ v Tornali pani Kataríny Hubayovej
Obyvatelia Tornale a okolitých obcí sme hrdí na našich predkov, ktorí ako prví v bývalom Československu v spolupráci s velením 2. ukrajinského frontu postavili tento pamätník našim osloboditeľom, ktorí obetovali to najcennejšie čo mali – svoje životy. Vojaci Červenej armády a rumunskej armády, partizáni z brigády Rákoši, ktorí bojovali v našej oblasti proti fašistom určite sa chceli dožiť porážky fašistov a vrátiť sa živí ku svojim príbuzným. Ako som uviedla na začiatku, patrím ku generácii, ktorá vojnu nezažila. O utrpeniach, hrôzach, smrti sme len počuli, ale sa aj učili v škole, resp. videli ju vo filmoch. Dovolím si pripomenúť pri tejto spomienkovej slávnosti, že ešte žijú medzi nami priami účastníci tohto pekla. Niektorí, a dovolím si ich tu menovať, ako pani Ella Gabriela Kleinová, ktorá sa previnila len tým, že sa narodila ako židovka, čo bol dostatočný dôvod na to, aby ju fašisti odvliekli ako 18 ročnú do koncentračného tábora. Prvým „domovom“ sa jej stal Osvienčim. Dovtedy si nevedela niečo také, čo im pripravili fašisti v koncentračných táboroch predstaviť ani v najhorších snoch. Vyslobodenie prišlo až v apríli 1945, kedy v poradí tretí koncentračný tábor, kde bola premiestnená - Bergen-Belsen, oslobodili anglické spojenecké vojská. Utrpenie však neskončilo, musela sa liečiť z týfusu. Osud jej napriek neuveriteľnému utrpeniu doprial dožiť sa dnešného spomienkového dňa.
Ďalším krutým príbehom bol osud pani Márie Urdovej z Polinej. O manželovi nevedela nič, až neskôr sa dozvedela, že bol zapojený v odboji ako príslušník v 1. československom armádnom zbore v ZSSR. Po vypuknutí Slovenského národného povstania fašistické vojská, nachádzajúce sa na území horthyovského Maďarska, postupovali na územie Slovenska potlačiť povstanie aj cez Tornaľu. Napriek tomu, že pôvodne jej manžel a jeho traja bratia slúžili v maďarskej armáde na východnom fronte. Štvrtý manželov brat strážil maďarsko-slovenskú hranicu pri Skerešove. Osudným sa im stal 17. október 1944, kedy u nich zastrelil maďarský zbeh Vojtech Kovács, vydávajúci sa za partizána, partizánskeho veliteľa Františka Šipoša, ktorého mal za úlohu previesť ako partizánsku spojku zo Slovenska do Maďarska a nadviazať spojenie s hlavným organizátorom antifašistického odporu v Maďarsku generálom Vörösom. Zatkli ju spolu s ostatnými a tri dni ju držali na žandárskej stanici v Hrkáči. Odtiaľ ich odviezli so švagrom, ako aj udavačom - zbehom Vojtechom Kovácsom do Tornale a odtiaľ boli odtransportovaní do väznice v Miškolci. Po ďalších troch dňoch ich odviezli do väznice v Budapešti a po ďalších troch dňoch do Komárna. V Budapešti boli v jednej miestnosti väznení po 90 ľudí. V decembri všetkých odtransportovali do koncentračného tábora Ravensbrück. Zima, hlad, ponižovanie, bitky boli na dennom poriadku. Je obdivuhodné, že napriek takýmto neľudským podmienkam, niektorí väzni toto peklo prežili. Prežila ho aj pani Mária Urdová. Začiatkom mája 1945 už dozorcovia boli „ľudskejší“! Blížil sa koniec a oni to dobre vedeli. Dňa 8. mája ich dozorcovia odviedli na lúky pri lese, nechali ich napospas a zmizli. Strastiplná cesta za slobodou sa skončila po pešom pochode v českej obci Lenašice. Cesta z pekla domov trvala pani Urdovej ešte dlhých 14 dní. Vyčerpaná, vychudnutá po príchode domov nebola schopná žiadnej práce. Až doma sa dozvedela, že švagor, ktorého zatkli spolu s ňou, zahynul v Dachau. Manžel sa vrátil až po ďalších 14 dňoch.
Zámerne som si vybrala spomienku na osudy dvoch žien z nášho regiónu, pretože sa viem ako žena - matka vžiť do pocitov miliónov žien - matiek, manželiek, ktoré stratili svojich mužov a synov v nezmyselnej vojne. Každá v kútiku duše dúfala, aby práve tej jen syn, muž prežil a po vojne sa vrátil. No krutý mlyn vojny si vyžaduje ľudské obete na milióny. Nikto nezmeral rieky sĺz matiek, žien, manželiek, ktoré kropili našu zem. Mnohé sa ani nedozvedeli, kde ich blízki padli, či boli pochovaní.
Nuž práve preto som hrdá aj na naše bývalé obyvateľky - pani Julianu Csikovú, Máriu Csoltiovú a Máriu Bedečovú, ktoré odpracovali z 26 brigádnikov (boli len tri ženy) po 20 pracovných dní pri výstavbe tohto nášho pomníka.
Nech nám obyvateľom Tornale a okolia pripomína tento pomník utrpenie a obete nezmyselnej vojny a pripomína nám svoje poslanie - vzdať úctu a uznanie našim osloboditeľom, vojakom Červenej armády a rumunskej armády. Obete tejto vojny nech sú nám a budúcim generáciám mementom!
predseda Historicko-dokumentačnej komisie ObV SZPB
v Rimavskej Sobote
{jcomments on}


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-