Dňa 15. apríla 2015 uplynulo 70 rokov od odhalenia prvého pamätníka padlým vojakom Červenej armády pri oslobodzovaní mesta Tornaľa. „vychodila na bereg kaťúša“).
Vo svojom príhovore primátorka mesta ako aj predseda ZO SZPB zdôraznili, že hroznému „besneniu“ „nyllassiovcov“ a neskôr nemeckých fašistov urobil koniec rozhodný útok a oslobodenie mesta Tornaľa vojakmi Červenej armády II. Ukrajinského frontu, v ktorého rámci bojovali aj zväzky rumuských vojakov, pod velením maršála Sovietskeho zväzu Rodiona Jakovleviča MALINOVSKÉHO, ktorý na druhý deň po oslobodení mesta teda 20. decembra 1944 mal v Tornali až do 15. Januára 1945 svoj štáb.
Fašisti len z mesta Tornaľa odvliekli 658 „žido-bolševikov“ do koncentračných táborov, čo predstavovalo vyše 20 % vtedajšieho počtu obyvateľov mesta! Pre porovnanie z Rimavskej Soboty odviekli do koncentračných táborov 670 ľudí, z Rožňavy 297, z Lenártoviec 10, Jesenského 41, atď.
Z celkového počtu 38 obcí a miest terajších okresov Rožnavy, Revúcej a Rimavskej Soboty odvliekli fašisti 1.845 osôb z ktorých prežilo koncentračné tábory iba niekoľko desiatok.
Sloboda mesta Tornaľa bola však vykúpená tým najcennejším – životom 202 vojakov Červenej armády a 3 rumunských vojakov!
Draho vykúpenú slobodu si občania mesta a jeho okolia aspoň symbolický ocenili výstavbou spomenutého pamätníka, aby takouto formou nechali odkaz budúcim generáciam mesta, aká krutá, tragická bola 2. svetová vojna v jeho okolí a akú obeť priniesla sloboda!
Za pozornosť stojí pripomenúť, že na výstavbe pamätníka odpracovali najviac po 20 pracovných dní pani Bedečová a Csoltiová.
Slávnostné odhalenie pamätníka bolo za prítomosti širokej verejnosti a zástupcov červenej armády 15. apríla 1945, 23 dní pred skončením vojny v Europe.
Súčasťou spomienkových osláv bolo odovzdanie ďakovných listov primátorky mesta 4 členom SZPB a zástupcovi veľvyslanectva RF v SR zaslužilých sa za dlhoročnú aktívnu prácu pri organizovaní spomienkových osláv ale aj podujatí pri týchto príležitostiach (už 10 ročník Kvapky krvi Slobody, športový memorial maršála Malinovského pre žiakov a študentov v meste,..)
V záverečnom poďakovaní účastníkom tohto slávnostného zhromaždenia, všetkých pozval predseda ZO SZPB PaeDr. Marian ZELINA na slávnostné kladenie vencov pri pamätníku dňa 7. 5. 2015 pri príležitosti 70. výročia ukončenia 2. svetovej vojny v Európe.
JUDr. Jozef Pupala
[cincopa AEBApd8nSy5C]
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.