Rok 1944 je pre Slovensko významným historickým rokom. Dňa 29. augusta 1944 bolo vyhlásené Slovenské národné povstanie. Prvé piate oslobodeného územia spod nemeckých okupantov a ich prisluhovačov boli oslobodené 21. 9. 1944 Kalinovo a Habura na východnom Slovensku. Juh Slovenska patril na základe Viedenskej arbitráže fašistickému Maďarsku.
V piatok 18.12.2015 o 10.00 hodine si obyvatelia tohto mesta pripomenuli 71. výročie oslobodenia tohto mesta položením vencov pri pomníku padlých červenoarmejcov pri oslobodzovaní mesta (mimochodom prvý vybudovaný a odhalený v bývalom ČSR odhalený 15.apríla 1945).
Pietnemu aktu predchádzali hymny Ruskej federácie a Slovenskej republiky. V úvodnom slove privítal predseda miestnej ZO SZPB delegáciu veľvyslanectva Ruskej federácie v SR, ktorú viedol Michajl Machekin.
Predseda ZO SZPB PaedDr. Marian Zelina zdôraznil, že oslobodenie mesta bolo draho vykúpené. Počas bojov o jeho oslobodenie padlo 202 vojakov Červenej armády a 3 Rumunskí vojaci. Ovšem pri obchvate mesta a oslobodzovaní jeho okolia (Behynce, Levkuška, Gemerská Panica, Bretka) položilo svoje životy 4332 červenoarmejcov a 338 vojakov Rumunskej armády, ktorá bojovala v začlenení 2. Ukrajinského frontu. Najviac Rumunských vojakov padlo pri oslobodzovaní Bretky 263!
No neboli to jediné obete mesta a jeho okolia. Vojnovému besneniu a represáliam Wermachtu a Nyllassiovským fašistom je nutné pripomenúť aj 662 občanov (z toho 658 z Tornale) zavlečených do koncentračných táborov, z ktorých sa oslobodenia dožilo iba niekoľko desiatok. Okrem obetí doma, padlo za obeť vojny mimo územia Slovenska 41 Tornalčanov.
Padlí vojaci Červenej armády a Rumunskí vojaci boli bezprostredne po oslobodzovaní pochovávaní v parku na tunajšom námestí, kde stojí pomník týchto obetí. V roku 1946 vojakov exhumovali o pochovali na spoločnom cintoríne vo Zvolene, ale pomník ostal na pôvodnom mieste.
Pamatníci tvrdia, že niekoľkí velitelia ostali pochovaní pod pomníkom. Je zaujímavé, že pomník bol vybudovaný takmer za jeden mesiac. Najviac hodín na jeho výstavbe odpracovali dve ženy. Pani Czoltiová a pani Bedéczová rovnako po 22 pracovných dní.
Po položení vencov pri pomníku sa sprievod presunul na Letnú ulicu k budove Obvodneho oddelenia Policajného zboru SR, v ktorej budove mal od 20. decembra 1944 do 15. januára 1945 štáb veliteľ 2. Ukrajinského frontu maršál ZSSR R. J. Malinovský. Tornala sa tak na 25 dní stala „hlavným mestom“ východného frontu, odkiaľ maršál Malinovský riadil tzv. Budapeštianskú operáciu, ktorá začala 20. októbra 1944 a skončila oslobodením Budapešti 13. februára 1945!
Na budove je osadená pamätná doska oznamujúca túto skutočnosť, ktorá bola naištalovaná v roku 1961 a pred 5. rokmi bol pod túto tabuľu nainštalovaný relief maršála Malinovského, ktorý vytvoril a osobne odhalil akademický sochách Štefan Pelikán z Lietavskej Lúčky.
Účastníkom pietneho aktu pred budovou kde mal štáb maršál Malinovský vo svojom podrobnom životopise opísal predseda Historicko-dokumentačnej komisie ObV SZPB v Rimavskej Sobote JUDr. Jozef Pupala.
Stalo sa už 10-ročnou tradíciou, že ZO SZPB v meste spolu s vedením mesta a Klubom darcov krvi organizujú v predvečer výročia oslobodenia mesta „GEMERSKÚ KVAPKU SLOBODY“, v rámci ktorej Národná transfúzna služba SR pracovisko Banská Bystrica uskutočňuje v meste Tornaľa bezplatne odber krvi. Za 10 ročné obdobie bolo uskutočnených viac ako 350 bezplatných odberov.
Okrem toho organizovali pre trojčlenné družstvá už po siedmy raz súťaž v streľbe zo vzduchovky pre základné a stredné školy v meste na počasť osloboditeľov pod logom“ MEMORIAL MARŠÁLA R. J. MALINOVSKÉHO“.
JUDr. Jozef Pupala
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.