Vo vzájomnom porovnávaní mnohých pôvodných písomných prameňov a historických listín autor používa vedecké metódy (historiografiu, geografiu, jazykovedu, ale i poznávanie miestnych zvyklostí a chotárnych názvov...) pre správne objasnenie daných historických skutočností. V úvode ozrejmuje: „Cieľom tejto štúdie je poukázať na isté nezrovnalosti súvisiace práve s prvou písomnou zmienkou o obci Vlachovo, na ktorú poukázali renomovaní historici L. Bartholomeides, I. Bálint, M. Marek a zároveň objasniť, kde vznikol problém pri interpretovaní týchto historických aspektov.“ V ďalšom podrobne rozoberá rodové meno Lampert a podáva informácie o živote mnohých príslušníkov tohto rodu a určuje ich vzťah k skúmanému prvému názvu Vlachova – Villa Lamperti. Na základe analýzy rôznych dokumentov sa dotýka aj predchádzajúcich i nasledujúcich dejín Vlachova.
Gecelovský, Vladimír. Villa Lamperti : Lampertfalva – Olahpataka – Vlachovo : Prvá písomná zmienka. Spišská Nová Ves : Progrup SK 2021. 56 s. Faksimile, farebné fotografie, genealogické tabuľky, mapy.
Druhá kniha pod názvom Gróf Emanuel Andrássy, Gróf Július Andrássy dokazuje, že rodiskom dvoch významných a uznávaných šľachticov 19. storočia – grófov Emanuela I. Andrášiho (1821-1891, politik, cestovateľ, zberateľ umenia, podnikateľ v oblasti baníctva a hutníctva, nazývaný „železný gróf“) a Júliusa Andrášiho (1823-
1890, politik a veľkostatkár, uhorský ministerský predseda a minister zahraničných vecí) – bolo Vlachovo a ich rodný dom bol kaštieľ Andrášiovcov vo Vlachove. Cieľom štúdie nebol komplexný historický rozbor pôsobenia oboch šľachticov na Gemeri i v Uhorsku, ale na základe konkrétnych faktov chce poukázať na nezrovnalosti súvisiace s miestom ich narodenia. To sa totižto v rôznych prameňoch uvádza aj ako Košice či dokonca Trebišov. Autor podrobne rozoberá cirkevné matriky pokrstených, ich vznik ako základnú formu evidencie obyvateľstva a spôsob, akým sa v matrikách viedli zápisy. Urobil právny rozbor zápisov do cirkevných matrík v 1. polovici 19. storočia, bližším poznaním historických faktov spresňuje doterajšie poznatky o skúmanej problematike a exaktne potvrdzuje hypotézu o mieste narodenia oboch grófov. Ich rodičia, gróf Karol III. Andráši (podnikateľ v oblasti železiarstva) a grófka Etela Sapáriová, trvalo obývali kaštieľ vo Vlachove a tu sa im narodili aj ich štyri deti – Kornélia, Emanuel, Július, Aladár. Potomok Andrášiovcov Gejza II. Andráši
(1920-1997) osobne autorovi objasnil vtedajšie rodinné zvyklosti: „Podľa rodinnej tradície, keď sa dieťa narodilo, rodinný farár ho okamžite pokrstil. Pozdejšie, keď gróf alebo grófka cestovali do Zemplína, prenocovali u svojich príbuzných v Košiciach, kde dieťa zapísali do matriky.“ Z tohto faktu mohol vzniknúť aj omyl v určení miesta ich narodenia. Emanuel i Július väčšiu časť svojho detstva i mladosti prežili na vlachovských majetkoch svojho otca v Gemeri. Tu, priamo v kaštieli vo Vlachove, získali aj základné vzdelanie od uznávaných súkromných vychovávateľov a domácich učiteľov, ako to bývalo v šľachtických rodinách vžité. V publikácii autor tiež v krátkosti odhaľuje ďalší život a pôsobenie rodu Andrášiovcov vo Vlachove a na hornom Gemeri.
Gecelovský, Vladimír. Gróf Emanul Andrássy, gróf Július Andrássy : Olahpatak – Vlachovo : Miesto narodenia. Spišská Nová Ves : Progrup SK 2021. 46 s. Faksimile, farebné fotografie, genealogické tabuľky, portréty.
Obe publikácie vyšli s finančnou podporou obce Vlachovo a boli vydané pri príležitosti 200. výročia narodenia Emanuela Andrášiho. Pri oslavách tohto výročia bola na budove kaštieľa osadená pamätná tabuľa s jeho vyobrazením. Podobnú tabuľu plánujú Vlachovčania osadiť v roku 2023, keď budú oslavovať 200. výročie narodenia Júliusa Andrášiho.
Marta Mikitová
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-