Vo vzájomnom porovnávaní mnohých pôvodných písomných prameňov a historických listín autor používa vedecké metódy (historiografiu, geografiu, jazykovedu, ale i poznávanie miestnych zvyklostí a chotárnych názvov...) pre správne objasnenie daných historických skutočností. V úvode ozrejmuje: „Cieľom tejto štúdie je poukázať na isté nezrovnalosti súvisiace práve s prvou písomnou zmienkou o obci Vlachovo, na ktorú poukázali renomovaní historici L. Bartholomeides, I. Bálint, M. Marek a zároveň objasniť, kde vznikol problém pri interpretovaní týchto historických aspektov.“ V ďalšom podrobne rozoberá rodové meno Lampert a podáva informácie o živote mnohých príslušníkov tohto rodu a určuje ich vzťah k skúmanému prvému názvu Vlachova – Villa Lamperti. Na základe analýzy rôznych dokumentov sa dotýka aj predchádzajúcich i nasledujúcich dejín Vlachova.
Gecelovský, Vladimír. Villa Lamperti : Lampertfalva – Olahpataka – Vlachovo : Prvá písomná zmienka. Spišská Nová Ves : Progrup SK 2021. 56 s. Faksimile, farebné fotografie, genealogické tabuľky, mapy.
Druhá kniha pod názvom Gróf Emanuel Andrássy, Gróf Július Andrássy dokazuje, že rodiskom dvoch významných a uznávaných šľachticov 19. storočia – grófov Emanuela I. Andrášiho (1821-1891, politik, cestovateľ, zberateľ umenia, podnikateľ v oblasti baníctva a hutníctva, nazývaný „železný gróf“) a Júliusa Andrášiho (1823-
1890, politik a veľkostatkár, uhorský ministerský predseda a minister zahraničných vecí) – bolo Vlachovo a ich rodný dom bol kaštieľ Andrášiovcov vo Vlachove. Cieľom štúdie nebol komplexný historický rozbor pôsobenia oboch šľachticov na Gemeri i v Uhorsku, ale na základe konkrétnych faktov chce poukázať na nezrovnalosti súvisiace s miestom ich narodenia. To sa totižto v rôznych prameňoch uvádza aj ako Košice či dokonca Trebišov. Autor podrobne rozoberá cirkevné matriky pokrstených, ich vznik ako základnú formu evidencie obyvateľstva a spôsob, akým sa v matrikách viedli zápisy. Urobil právny rozbor zápisov do cirkevných matrík v 1. polovici 19. storočia, bližším poznaním historických faktov spresňuje doterajšie poznatky o skúmanej problematike a exaktne potvrdzuje hypotézu o mieste narodenia oboch grófov. Ich rodičia, gróf Karol III. Andráši (podnikateľ v oblasti železiarstva) a grófka Etela Sapáriová, trvalo obývali kaštieľ vo Vlachove a tu sa im narodili aj ich štyri deti – Kornélia, Emanuel, Július, Aladár. Potomok Andrášiovcov Gejza II. Andráši 
(1920-1997) osobne autorovi objasnil vtedajšie rodinné zvyklosti: „Podľa rodinnej tradície, keď sa dieťa narodilo, rodinný farár ho okamžite pokrstil. Pozdejšie, keď gróf alebo grófka cestovali do Zemplína, prenocovali u svojich príbuzných v Košiciach, kde dieťa zapísali do matriky.“ Z tohto faktu mohol vzniknúť aj omyl v určení miesta ich narodenia. Emanuel i Július väčšiu časť svojho detstva i mladosti prežili na vlachovských majetkoch svojho otca v Gemeri. Tu, priamo v kaštieli vo Vlachove, získali aj základné vzdelanie od uznávaných súkromných vychovávateľov a domácich učiteľov, ako to bývalo v šľachtických rodinách vžité. V publikácii autor tiež v krátkosti odhaľuje ďalší život a pôsobenie rodu Andrášiovcov vo Vlachove a na hornom Gemeri.
Gecelovský, Vladimír. Gróf Emanul Andrássy, gróf Július Andrássy : Olahpatak – Vlachovo : Miesto narodenia. Spišská Nová Ves : Progrup SK 2021. 46 s. Faksimile, farebné fotografie, genealogické tabuľky, portréty.
Obe publikácie vyšli s finančnou podporou obce Vlachovo a boli vydané pri príležitosti 200. výročia narodenia Emanuela Andrášiho. Pri oslavách tohto výročia bola na budove kaštieľa osadená pamätná tabuľa s jeho vyobrazením. Podobnú tabuľu plánujú Vlachovčania osadiť v roku 2023, keď budú oslavovať 200. výročie narodenia Júliusa Andrášiho.
Marta Mikitová
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.